ip, v stredu otváral po Prahe svoju grotesknú zbierku obrazov aj v bratislavskom Českom centre.
"Dva lidé v milostném objetí mohou plakat, mohou se urážet, mohou se hladit nebo bít, ale těžko si představit, že se při té činnosti prohýbají smíchy. Smích, to je atentát. Smích je sabotáž. Sexuolog, ktorý ale nechce poděsit své pacienty, se nesmí smát. Ale co má dělat, když jeho největším životním darem je smysl pro humor?" pripomenul slová spisovateľa na vernisáži režisér Dušan Hanák.
Dubroka tvrdí, že výtvarné umenie ho vždy zaujímalo a imponovalo mu. Po päťdesiatich rokoch klinickej praxe sa teda vzdal slov a jeho predchádzajúce tendencie vyjadriť niečo verbálne sa zmenili na túžbu vyjadriť sa výtvarne. "V šesťdesiatke sa láme život," zistil. Prestal učiť a začal sa venovať maľbe, aby tak zúročil svoje pracovné skúsenosti, o ktorých musí mlčať. Počas svojho života videl, ako často pacienti objavia v sebe talent pod vplyvom terapeuta, no ako hovorí, jeho obrazy nemajú liečebnú funkciu a neslúžia nikomu inému ako jemu samému.
Jeho vlastné gusto je podľa neho v dielach s názvami ako Parapygmalion, Dvorenie exhibicionistu alebo Voyerov svet zastúpené len v príbehu. Do farbami hýriacich obrazov s čarom insitného umenia, kde sa prelínajú sny a skutočnosti, sa odtlačil najmä kubizmus a surrealizmus, aj keď ich paroduje.
"Moderné umenie ma napĺňa, hoci to, čo namaľujem, je horšie ako predstavy, ktoré mám v mysli. Ešte to nemám v ruke," vysvetľuje skromne svoje pohnútky s tým, že v jeho obrazoch nemáme hľadať nič, čo páchajú erudovaní maliari. (dot)
