pripadlo 14. decembra 1911 „poslednému z Vikingov“. Amundsen dorazil na pól ako prvý a pokoril Antarktídu. Až po prekonaní tejto prekážky začali ľudia vážne poškuľovať po ďalších výzvach a napokon zdvihli zrak aj ku hviezdam.

Antarktída bola posledným neprebádaným kontinentom. Hovorilo sa o nej ako o „stratenom kontinente“. Koncom 19. storočia priťahovala nielen vedcov a cestovateľov, ale aj záujem verejnosti. Britský polárnik Robert Scott podnikol od roku 1899 až po svoju poslednú antarktickú výpravu štyri expedície. Očakávalo sa, že to bude práve on, kto dorazí na južný pól ako prvý.

Príťažlivosť Antarktídy vzrástla potom, ako v roku 1909 Američan Robert Peary dobyl severný pól. V septembri 1909 sa to dozvedel aj nórsky polárnik Roald Amundsen a okamžite sa rozhodol, že musí uspieť na juhu. Svoje rozhodnutie úzkostlivo tajil - vedel o ňom len jeho brat a kapitán lode Fram.

Amundsen bol výborným organizátorom, námorníkom aj bádateľom. Na najdôležitejšiu plavbu si vybral správnych a vytrvalých chlapov. Posádka ho uznávala, vedeli, že je prísny, ale aj fér. O tom, že smerujú na južný pól, ich informoval až v prístave na Madeire. Zalapali po dychu, ale súhlasili.

Nór potreboval úspech, bol zúfalo zadlžený, ale zároveň aj odhodlaný dokázať niečo veľké. Narodil sa v roku 1872 v lodiarskej rodine a odmalička spával počas tuhých nórskych zím pri otvorenom okne. V roku 1897 sa po prvýkrát dostal na antarktickú výpravu a zamrznutý svet ho úplne fascinoval.

Roberta Scotta zastihol v októbri 1910 v Melbourne telegram od Amundsena: Smerujem na Antarktídu. Veľké preteky sa oficiálne začali.

Angličan mal pred Amundsenom výhodu - jeho expedícia bola oveľa lepšie finančne zabezpečená. Nakúpil drahú výbavu, motorové sane, najmodernejšie oblečenie, severské poníky. Posádka nórskeho Framu bola pripravená tiež dôkladne. Za najväčší poklad považoval Amundsen psy. „Závisí od nich celá expedícia,“ hovoril a nazýval ich deťmi.

Zásoby mal na dva roky. Najprv vybudoval na Antarktíde komfortný tábor. Veľmi mu pomohol šikovný tesár, ktorý zhotovil o tretinu ľahšie sane, než aké sa používali dovtedy.

K pólu sa vybral so štyrmi mužmi a 48 psami neprebádanou cestou. Nemýlil sa, jeho najväčším pokladom boli psie záprahy. Vyrazil o tri týždne skôr ako Angličan a mal šťastie na počasie. Medzi chlapmi sa aj schytila zvada, ale južný pól patril napokon im.

„Tak sme dorazili a mohli sme vztýčiť našu zástavu na geografickom južnom póle. Vďaka Ti, Bože!“ zapísal si severan do denníka. Do základného tábora sa vrátili po 99 dňoch, keď prešli asi tritisíc kilometrov.

Záverečná časť výpravy Roberta Scotta sa zmenila na tragédiu. V zlom počasí stratil poníky, motory na saniach prestali fungovať a na pól ich dotiahli vyčerpaní polárnici až 17. januára 1912. „Je to strašné miesto. Hrozný pocit - tak veľmi sa namáhať, keď sme sa tam nedostali ako prví,“ zapísal si.

V poslednej poznámke z 29. marca už Scott len zúfalo volal - kde sú jeho ľudia? Jeho zamrznuté telo spolu s dvoma ďalšími polárnikmi našli o osem mesiacov neskôr len 11 míľ od základného tábora.

Smrť si našla pri polárnych výpravách napokon aj Amundsena. Vrátil sa ako národný hrdina do Nórska a vydal sa na ďalšie výpravy. V roku 1928 preletel nad severným pólom. O dva roky tam zahynul pri zachraňovaní svojho rivala, Taliana Umberta Nobileho.

Zajtra – Rozsudok nad Adolfom Eichmannom