Odmínovacia jednotka neďaleko letiska v Bagrame. Na jej členov čaká veľmi veľa práce - za posledných 20 rokov v Afganistane položili rôzni bojovníci 600-tisíc až 10 miliónov mín. FOTO - REUTERS
Mario našľapoval veľmi opatrne, ale isto. Pred ním pobehoval pes. Poskakoval, občas pričuchol k hrude hliny, vrtel chvostom a zaštekal. Mínovým poľom sa milá dvojica prechádzala s úsmevom bez akejkoľvek nervozity či strachu. Nemec Mario Boer strávil v spoločnosti afganských psov a mín tri roky. Je jediným a hlavným trénerom štvornohých i dvojnohých hľadačov výbušnín organizácie Mine detection and dog center Afghanistan (MDC).
Na ceste medzi Kábulom a letiskom Bagram pri dedine Nangichel pred troma týždňami nabehol na mínu malý autobus. Jeho obhorené zvyšky stále ležia na okraji vozovky a my ich pozorujeme z úctyhodnej vzdialenosti.
Musíme ísť presne za sebou, klásť nohu do stopy toho, kto ide pred nami. Míny sú najčastejšie uložené niekoľko centimetrov od asfaltu a stačí len nepatrne prekročiť nebezpečnú hranicu, aby došlo k výbuchu.
Červeno-biele kamene
Táto hranica je na mnohokilometrovom úseku starostlivo vytýčená kameňmi, ktoré sú z polovice natreté červenou a z polovice bielou farbou. Smerom, kde je červená, je vstup zakázaný. V autobuse pri explózii zahynulo 17 ľudí a hneď potom bola cesta uzavretá. No ľudia po nej chodili aj tak. Iná na sever z hlavného mesta totiž nevedie.
Hľadači mín nastúpili na tento úsek 5. decembra a najskôr preverili asfalt. „Pod ním sme nič nenašli,“ hovorí afganský veliteľ 16. oddielu pyrotechnikov MDC Nesar Achmad Nesar“, zato na krajnici je to strašné. Len zázrakom vybuchol iba jeden autobus. Na jedinom kilometri našli zatiaľ pracovníci MDC a ich psí pomocníci za posledných šesť dní šesť protitankových mín, dve protipechotné a dvanásť po domácky vyrobených.
Zatiaľ sa snažia vyčistiť len päť metrov na každej strane úzkej cesty. Najmä tu hrozí, že autá alebo konské záprahy pri predbiehaní na veľmi úzkej vozovke nabehnú na mínu, a práve v tomto rozmedzí sa obvykle okolo ciest míny kladú.
Rýchle školenie
Jediným skutočným odborníkom s dlhoročnou praxou je Nemec Mario Boer, ostatní sú narýchlo vyškolení Afganci, ktorým musí stačiť mesiac na to, aby sa naučili veľmi nebezpečnej profesii. Musia vedieť mínu iba nájsť a s pomocou nálože TNT vyvolať explóziu. Zneškodňovanie mín bez výbuchu je príliš zložité a na takú výučbu tu nikto nemá čas. Po ceste, okolo ktorej hľadáme míny, sa s neuveriteľnou rýchlosťou rútia autá, po poliach pobehujú deti, ľudia na bicykloch neustále prechádzajú hranicu vytýčenú červeno-bielymi kameňmi.
„Alah nás má rád,“ konštatuje Nesar. „Inak by sme tu museli zbierať hromady odtrhnutých končatín, a to v lepšom prípade. V horšom by sme odvážali denne niekoľko mŕtvol.“ Už sa ani nesnaží deti z mínových polí vyháňať. Je to vraj zbytočné. Ani potom, čo v okolitých dedinách pracovníci MDC vyzvali rodičov, aby svojich potomkov nepúšťali tam, kde sa ešte nedávno bojovalo, sa miestni občania nezačali správať opatrne.
Po niekoľkých hodinách sa ozve výstražný výkrik a Nesar i Mario nás zastavia. Niekto našiel mínu. Tentoraz je to protipechotná o niečo väčšia než hokejový puk, ale zato vyrobená z umelej hmoty bez použitia kovu. Detektor ju nedokázal nájsť. Vyčuchala ju fena Lajla. Mario ju opatrne čiastočne odkrýva rukami, potom pod ňu kladie nálož a odháňa nás na vzdialenosť niekoľko sto metrov. Explózia je slabá, na likvidáciu krehkej ľudskej stránky by stačila.
Zviera je spoľahlivejšie
MDC zamestnáva v celom Afganistane tisíc mužov. Dostávajú mesačne za extrémne nebezpečnú prácu okolo 180 dolárov. Za posledné dva roky päť z nich zahynulo, keď zlyhali buď oni, alebo ich pes. Zviera je vraj spoľahlivejšie než človek, aj keď i ono sa niekedy zmýli. Psov vybuchne na mínach omnoho viac než ľudí len preto, že idú prví.
Pokiaľ sú zranení, preváža ich Mario na kliniku, kde sa psy pokúšajú operovať veterinári. Pre nich i pre ich pánov sú neustále na ceste pripravené nosidlá, pri ktorých sedí jeden lekár. Pohľad na neho musí byť pre hľadačov výbušnín veľmi deprimujúci.
Výcvik psa trvá veľmi dlho a je mimoriadne náročný. Nie každý sa na hľadanie mín hodí. Hlavným kritériom je hravosť a hravý môže byť aj „oriešok“. Pes netuší, že pracuje. Šteňa sa najskôr učí mať radosť z hry s loptou. Postupne sa pre neho gumová hračka stáva drogou. Keď sa od nej stane závislým, jeho pán mu ju dopraje len vo výnimočných situáciách.
Takými sú chvíle, keď pes nájde predmet zapáchajúci výbušnou zmesou. Musí si okamžite opatrne sadnúť a čakať. Miesto označia červenou vlajočkou a pes dostane loptičku. Búrlivá pochvala je sprevádzaná hrdelným klokotavým zvukom pána, ktorý vraj nápadne pripomína bojové výkriky arabských vojakov z al-Káidy. Mario má dva zásadné problémy - Afganci sa málo boja a nemajú veľmi prívetivý vzťah ku psom. Moslimovia si štvornohých pomocníkov nevážia a správajú sa k nim hrubo. Naučiť ich maznať sa s nimi, bolo takmer nemožné.
Nové časy
Mario hľadal míny aj za talibov. Nikto mu vraj v jeho bohumilej činnosti neprekážal. Naopak. „Talibovia terorizovali civilistov, ženy to za nich mali veľmi ťažké, ale musím priznať, že tu bol poriadok. Teraz v Afganistane nevládne nikto,“ priznáva Mario. Vedenie Talibanu mu zadarmo poskytlo pozemok na výcvikové stredisko, koterce pre psy a budovy pre jeho zamestnancov.
Teraz, keď prišla do mesta Severná aliancia, musí platiť nájom a ešte ho akýsi z veliteľov vyhnal z jeho domu. Navyše mu americké letectvo pri bombardovaní čiastočne poškodilo výbeh. „Omnoho horšie je, že mi bomba zabila dva skvelé psy,“ hovorí Mario, ale na nikoho sa nehnevá. Američania podľa neho chceli zlikvidovať pozície Talibanu na kopci hneď vedľa výbehu. Netrafili.
Úsek cesty, ktorý je lemovaný červeno-bielymi kameňmi prechádza plynule do úseku označeného žltou farbou. Tu nie sú míny, ale nevybuchnuté americké bomby. Vraj v každej vojne ich asi dvadsať percent nevybuchne. Mario však nemá ľudí vyškolených na likvidáciu leteckých bômb, a preto ich iba výrazne označil a snaží sa prehovoriť aj miestnych obyvateľov, aby do nich neštuchali.
Mín aj nevybuchnutých bômb je v Afganistane neuveriteľné množstvo a ich zneškodňovanie bude trvať sto rokov. Zostali tu po Rusoch, mudžahedínoch i taliboch. Mario Boer chce v Afganistane pracovať ďalej, nech už je pri moci ktokoľvek. Prezidenti prichádzajú a odchádzajú, míny zostanú.
Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME
