v čase, keď v ňom českí producenti nevideli žiadny potenciál. Dnes, keď sa nebojí toho, že píše len do zásuvky, uvažuje o súčasnosti. Autor scenárov filmov Šakalí léta, Pelíšky, Musíme si pomáhať, Pupendo, Želary a nového českého filmu Horem pádem - Petr Jarchovský.

Tradičná česká zmeska humoru a tragiky sa dobre predáva, povedal Jan Hřebejk. Preto robíte spolu filmy práve v tomto duchu?
To nie. Robíme ich tak preto, že ináč ani nevieme. Je len ilúzia myslieť si, že je možné špekulovať o tom, ako sa dá niekde zapáčiť. O tom môžu uvažovať v Hollywoode, my takto pracovať nemôžeme. Keby sme to dokázali, už by sme mali desiatich Oscarov. Základ je vychádzať zo seba, z toho, čo človek pozná a čo prijme naše publikum. Potom je už len bonusom navyše, keď náš film niekto pochopí a kúpi ho aj za našimi hranicami.
Takým bonusom je teda aj záujem Američanov. Oceňujú českú tradíciu?
Skôr oceňujú to, keď je vo filme emocionálny príbeh so silnými medziľudskými vzťahmi. Keď v USA premietali Kolju, diváci plakali - bol to pre nich veľmi dojemný film, ale jeho humorné aspekty, ktoré sme vnímali my, ich neoslovili. V Horem pádem sú však vety, ktorým rozumejú aj oni, napríklad, že Michael Jackson minul miliardu dolárov, aby vybledol...
Napísali ste túto repliku zámerne pre nich?
Napísal som ju, lebo sa mi videla vtipná. V hranom filme sa máločo deje náhodou. Na pľaci sa dá improvizovať, ale pri dokončovacích prácach tisíckrát zvažujete, čo necháte a čo nie. V strižni už improvizácia neexistuje.
Príbeh Musíme si pomáhať ste najprv napísali ako knihu. Skúsili ste ňou vstúpiť do literatúry?
Tak by som to nepovedal, vždy som o tomto príbehu uvažoval ako o filme. Knihu som napísal po veľkej kríze, po filme Šakalí léta, aby som sa v čase, keď sme nevedeli zohnať producenta, nezbláznil.
Prečo ste si zvolili 2. svetovú vojnu?
Môj dedo, pri ktorom som vyrastal, bol šesť rokov v koncentračnom tábore, čiže som mal s touto silnou témou živú sprostredkovanú skúsenosť. Rovnako ako s rokom 1968, keď som bol len dvojročné dieťa, ale pre mojich rodičov znamenal silnú traumu a prelom. Stále sa k nemu vracali, doma sme mali poschovávané fotografie. Istým spôsobom som teda zažil nemeckú aj ruskú okupáciu, pretože obidve poznačili vzťahy v rodine, blízkych ľudí, ktorí ma obklopovali, a názory ktorých ma formovali. Nie sú to pre mňa mŕtve historické konzervy. Vždy ma popudí, keď niekto povie, že vo svojich filmoch tvrdíme, že je správne, ako sa naše postavy správajú, ale my len ukazujeme, ako to bolo a ako to je, lebo je zložité čokoľvek rozsúdiť. Vo filme Musíme si pomáhať ukazujem, že ten najväčší zbabelec v jednej chvíli zachráni život niekomu, kto síce vyzerá ako zbabelec, ale sa zachová nesmierne statočne. To je tá schizma. Vari sa dá vyniesť kolektívny súd, keď zistíte, že všetko bolo trochu inak? Ak sa pozrieme do našich rodín - na všetkých tých strýčkov, tetušky, ujcov - vždy sa tam nájde jeden politický väzeň, jeden emigrant a jeden komunista. Nikdy sme nechceli relativizovať historickú vinu. Je potrebné zaoberať sa minulosťou podrobne. Súčasná tendencia politikov k odstrihnutiu sa od minulosti a vlastných vín je účelová a škodí. Dôležité však je ukázať pravdivý obraz minulosti a nevynášať zjednodušujúce súdy.
Nemáte niekedy chuť pomenovať veci tak, ako by mali byť správne? Aj keby to znelo vážne a pateticky?
S pátosom pracujem. Čudujem sa, že to tak ľudia nevnímajú, ale pre mňa bola postava, ktorú hral v Musíme si pomáhať Bolek Polívka, absolútnym hrdinom. Bol to človek, ktorý nechal nahliadnuť, ako veľmi sa bojí, a napriek tomu mu jeho slušnosť a vnútorné uspôsobenie nedovolili odvrátiť sa od niekoho, kto potreboval pomoc. Je preto pre mňa väčším hrdinom ako vojak, ktorý na rozkaz začne strieľať.
V Horem pádem, vo filme zo súčasnosti, takú statočnú postavu už vôbec nemáte...
Ten film nie je o hrdinstve. Postava Jiřího Macháčka je nešťastný chlapec, ktorý nie je mentálne uspôsobený na to, aby dokázal riadiť svoju cestu životom, ale má vnútorný popud byť lepším. Vlastne mu strašne držím palce, aby sa mu to podarilo, ale je v úplne ‚blbej' situácii, nech robí, čo robí, rúti sa do pekiel. Sledujem ho, ako by chcel byť lepším, ale všetko sa stavia proti nemu, lebo nie je schopný žiadnej životnej stratégie. Je mi ho veľmi ľúto. Je pre mňa nositeľom kladného smerovania, ale je to smoliar, lebo mal asi zlé detstvo, ktoré ho niekam zaviedlo, hoci to nikde neukazujeme. Azda len v tom, že nemá vlastnú rodinu, ale len tú náhradnú - futbalových náckov, ku ktorým sa môže vrátiť ako zatúlaná ovca medzi svojich.
Je súčasnosť ťažšou témou ako minulosť, lebo ešte nemáme správny odstup?
Nemáme toľko odstupu, to je pravda, ale dá sa v nej dobre pracovať s inými emóciami - s nahnevanosťou alebo s potrebou veci rýchlo pomenovať a ukázať ich.
Nie sme tu aj preto, aby sme dokázali život, ktorý žijeme, rozumne pomenovať?
Možno áno, ale nie som si istý, či sa to pomenovanie dá generalizovať. Každý má k nemu vlastnú cestu. Mojou úlohou je nejaké veci ukázať, postaviť ich proti sebe alebo vedľa seba a položiť otázky. Neviem, či si divák kladie rovnaké otázky ako my, ale možno na ne začne hľadať odpovede.
Nebojíte sa toho, že váš film, v ktorom takto civilne ukazujete rasizmus, s veľkým porozumením prijmú ľudia, ktorí sa s ním stotožňujú?
Nebojím. Nemohol by som písať s vedomím toho, že na film príde fašista, nájde sa v ňom a potvrdí si, že má pravdu. Nie som tu na to, aby som premenil takéhoto diváka, to by som musel byť pastorom. Snažím sa dôverne komunikovať s ľuďmi, ktorí vedia o svojich zlyhaniach a strachu z neznámeho, choroby alebo zo smrti.
Nemáte potrebu napísať nejaký komorný príbeh zo svojho vlastného života?
Veď moje filmové príbehy sú komorné a sú z môjho života. V Pelíškoch je postava, ktorú hrá Kodet, môj dedo. Predobraz Jindřišky je moja teta. V Musíme si pomáhať je spomienka môjho deda na bachara, ktorému počas vojny zahynuli traja synovia, takže tento motív, ktorý stvárňuje Martin Huba, je priamo opísaný zo života. Sú to pre mňa veľmi osobné veci. V Pupende som zasa ukázal dusnú, ťaživú atmosféru všeobecného predposrania sa 80. rokov, ktorú si veľmi dobre pamätám, lebo som už mal 16 rokov. Vtedy sa všetci báli, aby sa niečo nepovedalo v škole, aby deti mohli študovať, a nedalo sa presne určiť, kde sa už končí kompromis a kde sa začína kolaborácia. Sú to veľmi jemné veci, obohatené skúsenosťami ďalších ľudí.
Vy ste vlastne zmapovali polovicu storočia - vojnu, 50. a 60. roky, socík a nakoniec dnešok. Čo poviete na 90. roky?
Napriek skepse a rozčarovaniu, ktoré sa mi často a veľmi živo dostavujú, vždy vo mne prevládalo presvedčenie, že cesta, ktorou sme vykročili, je dobrá. Vykročili sme do slobodného života, a pre našu generáciu to dopadlo dobre - dokázali sme sa v tom marazme zorientovať. Boli sme ušetrení pred obrovskou traumou, akú zažila generácia našich rodičov v roku 1968. Dnes síce prežívame iné traumy, svoje, ale to nie je dôvod, prečo by sme to chceli vrátiť späť.
Každý váš doteraz nakrútený scenár zožal úspech a v Čechách nie ste sám, kto vie vytvoriť filmový príbeh, na ktorý sú ľudia zvedaví. Na Slovensku zas ľudia z brandže tvrdia, že u nás neexistujú dobré scenáre.
To je alibizmus. To proste nemôže byť pravda! Azda u vás ľuďom vygumovali mozgy? Koľko som sa ja nachodil za ľuďmi, ktorí o niečom rozhodujú! Títo zodpovední dramaturgovia a producenti mudrujú o textoch, pretože nedokážu zohnať peniaze, a pritom vôbec nevedia odhadnúť skrytý potenciál látky. Nedokážu rozoznať a vystihnúť to, čo je na nehotovej látke nosné a zaujímavé, oddeliť od toho to, čo je navyše a povzbudiť na ďalšiu prácu. Pritom dobrá práca scenáristu je tým najlepším a najlacnejším vkladom do budúceho filmového diela. Zaujímavé je, že na začiatku 90. rokov bol hnacím motorom našich filmárov Slovák Fero Fenič. V tej najhlbšej kríze vymyslel dokumentárne projekty a dal prácu každému... Za tie roky však viem, že ak má scenár potenciál, nakoniec sa k realizácii nejako dohrabe. Nám trvalo celých 6 rokov, kým sme dostali grant na náš divácky najúspešnejší film Pelíšky. Boli sme zúfalí. Nikto ho nechcel nakrúcať a napokon sme ho realizovali ako dvojdielny televízny film na 16 mm materiál za 17 miliónov korún, čo je badžet na zo dve televízne inscenácie. Musíte tomu proste veriť a vydržať.
Vy ste však kedysi tiež zažili isté tvorivé vákuum, keď po novembri 1989 zo dňa na deň veľa tém prestalo ľudí úplne zaujímať.
To je pravda, lebo pred novembrom bola naša tvorba nastavená na takú tú filipiku a hru so spoločným nepriateľom, a odrazu sme ho stratili.
Takže dôležitejšia je téma ako príbeh? Ako je to u vás?
Nielen u mňa, ale aj u mnohých iných autorov je to tak, že najprv príde nejaká realita, paradox, situácia, postava, a keď na to stále myslím, a na ostatné už nie, zasvieti mi svetielko, a ukáže sa v tom niečo všeplatnejšie. O čom vlastne je ten príbeh, o ktorom uvažujem, a čo znamená, sa objaví až počas práce. A objaví sa určite, lebo odrazu pochopím, že ak ma niečo takto zaujalo, tak to bolo preto, že to má svoju hĺbku alebo závažnosť, a nie je to len niečo samo osebe. Keby som si však od začiatku vytýčil nejakú tému, vôbec nič nenapíšem - zastavila by ma tá úloha. Nie som žiadny filozof, snažím sa poctivo ukazovať ľudské charaktery v pravdivých situáciách.
Nakoľko sa spoliehate na svoju intuíciu?
Racionálna časť tvorby sa dá naučiť. Intuícia, inšpirácia, vnútorné postoje alebo nejaké citové záležitosti - to sú veci, ktoré sa ťažko získavajú inde. Prichádzajú s výchovou, s ľuďmi, ktorí vás obklopujú, s niečím, čo stretnete v živote, čo ste prečítali, zažili, s vnútorným ústrojenstvom človeka a hovorí sa tomu aj talent. Ako tomu pomôcť von, aby to zaujalo aj iných, čiže metóda - tá sa dá naozaj brúsiť. Niekto má v detstve absolútny sluch, ale ešte nie je huslistom. Rovnako je to aj s rozprávačmi. Sú ľudia, ktorí vám hodiny rozprávajú banálny zážitok zo života, a vy by ste ich najradšej za to zmlátili s výkrikom: "Vráťte mi môj čas!" A potom príde iný človek a porozpráva podobný zážitok tak, že ostatní sa váľajú od smiechu - a to je metóda.
Cítite sa ako rozprávač?
Teraz už áno, ale dlhé roky som sa cítil ako človek, ktorý rád rozprávačov počúva a závidí im. Snažil som sa potom s vypočutou príhodou bežať do inej spoločnosti, kde to nikto nepoznal, a doskočiť k úrovni pôvodného rozprávača.
Je film novodobou podobou rozprávačstva?
Federico Fellini povedal krásnu vetu, že film bude existovať dovtedy, pokiaľ existuje príbeh, ktorý chce jeden človek rozprávať druhému. Dokonca to stavia tak, že priateľ sa zhovára s priateľom a film je len médium. Rovnako ako v literatúre - ide o živú potrebu hovoriť s niekým dôverne. Keď píšem, nepredstavujem si, že do kina prídu zlí, otrávení ľudia alebo predpojatí kritici. Pre nich tie filmy nenakrúcame. Robíme ich pre ľudí, ktorých poznáme, pre priateľov.
V Horem pádem sa objavíte v jednej scéne s Milkou Vášáryovou. Ako ste sa s ňou cítili pred kamerou?
To bolo krásne! Poverili ma, aby som zohnal komparz do reštaurácie zostavený z našich starších kamarátov. Z generácie ľudí zo 68. roku, ktorí sa mohli priateliť s postavou pani Milky - prekladateľky Viery. Muselo byť jasné, že s nimi naozaj mohla presedieť posledných 30 rokov v jednej krčme a že sú to jej pôvodní kamaráti z fakúlt, ktorí boli odsúdení chodiť do pivární, kde prežívali svoje vzťahy. V tej scéne vedľa mňa sedia Petr Šabach a Ladislav Horáček, nakladateľ Paseky. Naozaj sa tam pilo pivo, a nie džús, a Sedláček hral naživo. Bavili sme sa, odrazu prišla kamera, a rýchlo sa to nakrútilo. Tesne pred záberom Honza povedal, že by Milka nemala byť až taká opustená a chcel, aby som naznačil, že som jej nejaký mladší šamster. Posadil ma vedľa nej a ona sa ku mne akože mala. Bol som z toho veľmi rozpačitý a zároveň potešený, že mám vedľa seba takú krásnu ženu a niekto si môže myslieť, že ku mne prechováva city. Hrám partnera veľkej slovenskej herečke. Myslím, že je to dobrý debut. (Smiech.).
Postava Milky je veľmi silná. Písali ste ju podľa konkrétnej bytosti?
Človek pozná veľa osudov, a vždy ich nejakým spôsobom vydestiluje do jednej postavy, ale hlavné obrysy sú dosť konkrétne a podľa človeka, ktorý mi je blízky, ku ktorému mám veľmi silný emocionálny vzťah. Som zároveň prekvapený a zasiahnutý tým, ako sa človek pod vplyvom najrôznejších okolností mení. Je v tom starnutie, neschopnosť vyrovnať sa s touto dobou a s tým, čo prináša. Jedným z jej motívov je lamentácia nad sebou a nezmierenie sa s tým, ako to proste je. Táto postava je najosobnejšia v celom filme.
Ako scenárista ste pri nakrúcaní od začiatku do konca?
S Honzom máme rozdelené úlohy od prvého nápadu na film. On je schopný veliť posádke, je veľmi pohotový, rozumie si s hercami a pri nakrúcaní podáva rýchle a koncentrované výkony. Ja som zasa ten, čo dokáže byť niekde polroka sám a potom prísť s hotovým textom. Nakoniec sedím celý mesiac v strižni, keď sa film píše druhýkrát. Radíme sa o všetkom. Niekedy máte pocit, že ste napísali úžasne vtipnú repliku alebo nejakú hlbokú vec, a odrazu zbadáte, že keby to hral rovno Gérard Depardieu, tak ju chcete dať preč, lebo je ‚blbo' napísaná alebo sa nehodí ľuďom, alebo charakteru postavy do úst. Potom som vďačný, že sme to neukázali.
Nikdy ste si nechceli nakrútiť svoj scenár sám?
Nie, je veľké šťastie mať empatických kolegov. Na FAMU učím už 15 rokov a vidím, aké je to peklo, keď scenárista napíše niečo vynikajúce, ale nemá pri sebe kolegu, ktorý by jeho jedinečnú poetiku podržal a preniesol ju na plátno. Nie každý má toľko rozdielnych talentov ako napríklad Petr Zelenka alebo Saša Gedeon, ktorí si robia všetko sami. Keď scenárista nemá okolo seba správnych ľudí, je opustený v generácii a jeho scenáre sú ako mŕtvo narodené deti. Mal som veľké šťastie, lebo s Honzom sme kamarátmi už od 14 rokov, a niekde na polceste sme sa rozhodli ísť spolu. On skôr, ja o rok po ňom. Všetko sme sa učili za pochodu - vydržať dovedna, vedieť, čo od toho druhého môžeme čakať, kde sa naše názory a poetiky prekrývajú a kde nie.
Svoje prvé filmy však Jan Hřebejk nenakrútil s vami, ale práve so Zelenkom. Prečo?
Hoci Honza študoval scenáristiku, od začiatku smeroval k réžii. Petr Zelenka je zo scenáristickej rodiny, vedel písať pre film hneď v prvom ročníku. Ja som utiekol z pedagogickej fakulty, kde som študoval češtinu, literatúru a výtvarnú výchovu, aby som prišiel za Honzom na FAMU. Skoro nič som o filme nevedel, všetko som sa musel učiť od piky. Bol som z toho vnútorne vystresovaný - kamarát, za ktorým som išiel, robí s niekým iným - ale nemal som vtedy tie látky, nevedel som ich ešte napísať.
Dnes o vás hovoria ako o najplodnejšom scenáristovi...
Dúfam, že nie som grafoman! (Smiech.) Pravdupovediac, píšem, pokiaľ mi to ide. Bojím sa, keď príde čas, keď sa prepálim, lebo aj to sa stáva. Inšpiruje ma, že na rozdiel od minulosti, dnes už môžem pracovať v kontinuite. Nerobím nič iné. Jeden deň v týždni učím, ostatné dni rozmýšľam nad svojimi textami. Iní ľudia makajú oveľa viac. Som veľmi vďačný za to, že si tu môžem takto chodiť a premýšľať nad postavami a ich príbehmi. Zatiaľ máme to šťastie, že máme výborného producenta Ondřeja Trojana, ktorý zoženie peniaze, a vieme, že ak vymyslíme niečo dobré, tak o dva roky môžeme znovu nakrúcať. A potom, sám toho až tak veľa nevymyslím. Musí ma inšpirovať okolie. Vždy mám len jeden nápad a toho sa zúfalo držím. Navyše, Petr Šabach za mňa 30 rokov sedel v krčme a napísal veľmi poetické príbehy, trochu denníkové reflexie, do ktorých môžem vstúpiť ako do rodinného albumu a vybrať si z nich to, čo nás oslovuje, a doplniť to. Petr je inšpirátor a nesliedi, či sme niečo nepokazili.
Čo hovoríte svojim študentom?
Od začiatku im hovorím, že film je kolektívna práca a musia sa naučiť pustiť si do kuchyne iné talenty a dokázať si z toho urobiť radosť. Veď je to vlastne potešenie našej profesie, a nie ohrozenie identity. Niečo ako založiť si kapelu, ktorá spolu skladá pesničky. Keď si chce človek robiť len to svoje, nech ide písať knihy. Scenáristika je prevažne osamelá práca a zároveň je vystavená názorom mnohých spolutvorcov, ktorí výsledok ovplyvňujú. Škola je dobrá v tom, že si študenti môžu vyskúšať nanečisto svoje sily bez toho, aby ich hneď zožrali nejakí kritici. Mnohí sú talentovaní a pritom nie sú rovnakí, majú odvahu. Mám aj niekoľko študentov od vás, ktorí píšu po slovensky, a sú naozaj dobrí.
Dá sa naučiť písať?
Kdesi som nedávno čítal dobrú definíciu: z mizerného, netalentovaného autora z vás trochu talentovaného nikto neurobí. Z trochu talentovaného z vás nikto neurobí génia, ale z dobrého a nádejného sa môžete stať niekým veľmi dobrým.
Bojíte sa konkurencie?
Cítim konkurenciu a som rád, aj keď to môže znieť ako fráza. Tvorba sa predsa navzájom neohrozuje - keď sa tu odrazu objaví nejaký malý Forman, neznamená to, že mi vezme prácu. Naopak, keď sa niečo dobré podarí, pomôže to ďalším filmom. Keď máme s Hřebejkom niekoľko dobrých recenzií a veľa divákov, nie je to tak, že tí, čo idú po nás a sú mladší, nám ujedajú chlieb. Keď napríklad Bohdan Sláma získa cenu, svedčí to len o tom, že sa tu dejú zaujímavé veci a film v Čechách pozoruhodne žije.
O čom bude váš budúci film - Kráska v nesnázích?
Bude komornejší, o vzťahoch medzi mužmi a ženami. Opisuje úkaz určitej sebadeštrukcie niektorých žien, ktoré majú potrebu žiť neznesiteľný vzťah a nedokážu žiť pokojne. Bude tam aj motív zvláštnej naviazanosti na detskú lásku, keď sa predpubertálne city u dospelých ľudí vysublimujú do niečoho nového. Krásku bude hrať Aňa Geislerová a verím, že svojou rozpornou silou našu postavu naplní dobre, lebo už nie je žiadny žabec. Je už mamou a vie, o čo ide. Objavil ju na konkurze Ondřej Trojan, keď mala 13 rokov, teraz mu to opláca. (Smiech.)

Kto je to:
Petr Jarchovský (1966) - scenáristiku ukončil v roku 1991 na pražskej FAMU, kde dnes pôsobí ako vedúci katedry. Debutoval filmovou poviedkou z cyklu režiséra Igora Chauna Velmi uvěřitelné příběhy. S Janom Hřebejkom vytvoril scenár pre režiséra Ondřeja Trojana Pějme píseň dohola, čím sa začala ich spolupráca, ktorá pokračuje dodnes. Inšpirovaný poviedkami spisovateľa Petra Šabacha vytvoril scenáre pre režiséra Jana Hřebejka k muzikálovej retrokomédii z 50. rokov Šakalí léta (1993), divácky najúspešnejšiemu filmu Pelíšky (1999) z obdobia roku 1968 a snímke Pupendo (2003), ktorého dej sa vracia do 80. rokov. Je autorom scenárov k dvom filmom z obdobia 2. svetovej vojny, ktoré boli nominované na cenu Oscara - Musíme si pomáhať (Jan Hřebejk, 2000) a Želary (Ondřej Trojan, 2003). Momentálne sa v slovenských kinách premieta najnovší film dvojice Hřebejk - Jarchovský, trpká komédia zo súčasnosti - Horem pádem.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: archív