to, čo má meno ruže, by aj pod iným menom voňalo rovnako sladko!" Má Júlia pravdu? Alebo ju nemá a ruža pod iným menom by nám už tak nevoňala?

Boli sme my a ešte dve rodiny na večeri u priateľov. Podávali zajaca, ktorého im doniesol ich príbuzný poľovník. Pani domáca pripravila krásnu tabuľu. Obrus farebne ladil so servítkami aj so sviečkami. Zajac s omáčkou na divoko nádherne voňal, nechýbali brusnice. Po aperitíve, vhodnom k divine, sme sa pustili do jedla. Bolo chutné, domácu pani sme vychvaľovali do neba.

Popri jedle sa debatovalo na gastronomické témy. Prispela som historkou, ako sa nám stratil srnčí ratlík. Keď ho deti hľadali, ktosi im povedal: „Toho už nehľadajte. Dávno je zjedený. Na rezne bol prichudý, ale polievočka z neho mohla byť výborná." Keď sa deti rozplakali, utešovala som ich: „Koľko prasiatok a kráv ste už pojedli, a nevyronili ste ani slzu. Radujte sa, že vďaka vášmu psovi išiel niekto spať s plným žalúdkom."

Spolustolovníci sa zasmiali a pokračovali v jedení a vo vychvaľovaní jedál. Zrazu si však niekto všimol, že domáca pani nevečeria, a opýtal sa: „Prečo s nami neješ, Vierka?"

Vierka mykla plecami: „Ten náš príbuzný poľovník je alkoholik. Neviem, čím strieľa, keď už prepil aj poslednú pušku. To zviera, čo som vám pripravila, mi bolo podozrivé - nepoviem dvakrát, že to bola mačka."

Prestali sme jesť. Tí, čo mali sústo v ústach, nevedeli, čo s ním. I mne prestalo jedlo voňať. A prešla ma túžba vypýtať si recept.

Shakespearova Júlia netuší, že sa mýli. Keby jej zatajili, že Rómeo sa volá Montek, možno by sa doňho vôbec nezaľúbila. A my zase, keby sme sa vždy dozvedali pravdu o tom, čo konzumujeme, by sme asi radšej pomreli hladom... Teda, okrem tých, čo s chuťou zjedli v polievke aj nášho srnčieho ratlíka.