Marián Labuda má rád slová. Po celý svoj herecký život ich bral do úst ako meno Božie, no nikdy nie nadarmo. Vždy tým slovám vdýchol život, aj keď vždy to boli slová niekoho iného. Vlani sa redakcii časopisu TV Oko podarilo nahovoriť Mariána, aby sa s nami rozprával cez svoje vlastné texty, aby pravidelne každý týždeň písal stĺpčeky na témy a témičky, a zrazu sa ukázalo, že tie jeho slová sú rovnako dobré ako tie, ktoré k nám cez herecké postavy pašoval od iných autorov, že zrazu tie, teraz už naozaj jeho slová, máme radi my - jeho čitatelia.
Už pri ich pravidelnom čítaní som si hovoril, že by z nich mohla byť pekná knižka, čo sa aj stalo (Oko stĺpkom, Fortuna Print, Bratislava 2004), texty sú pekne pokope a ich obsah nám predstavuje herca v jeho najlepšej úlohe: Mariána Labudu ako Mariána Labudu.
Aj preto je táto knižka predovšetkým pravdivá. No takisto chytrá, veselo iskrivá, hĺbavá a súcitiaca, no často aj posmešná, pichľavá, nemilosrdne zhadzujúca - proste: vždy niečím blízka. Aj keď autor cituje svoju váženú kolegyňu pani Meličkovú, že herec by mal žiť v tajomstve a nikto by ho nemal nachytať so smetným košom na dvore, čo nám ani Marián v úlohe Mariána nedovolí, ponúka nám oveľa viac: môžeme mu nazrieť do duše. Môžeme s ním spomínať, môžeme s ním rozmýšľať, môžeme sa s ním tešiť, no takisto smútiť. A môžeme naňho aj trochu frflať, najmä keď poučuje, ale naozaj len trochu, lebo vždy sa zháči, a nám aj sebe povie: "Pribrzdime. Všetci. A najmä ja."
A môžeme sa ticho, no často aj nahlas smiať, napríklad vtedy, keď hovorí o tom, ako si ľudia zaobstarávajú psy, aby sa mali s kým zhovárať, a ako sa psy alkoholikov so zvesenými ušami na ulici hanbia za svojich pánov; alebo pri vystihnutí Slovákov, ktorí sa v kúpeľoch stávajú trojtýždňovou šľachtou; či pri historke, ako slávneho huslistu Rinalda Oláha napojili a opili koňakom, lebo si ho pomýlili s Labudom, takže si dobre vypil a ani o tom nevedel.
Alebo pri tej smutno-veselej príhode v Divadle na korze, keď Marián v Gogoľovej hre Ženba v úlohe Podkolesina hľadal pod posteľou kyslú uhorku, no najprv strčil ruku do nočníka, až potom z inej fľaše vylovil hľadanú uhorku, čo sovietskeho konzula, ktorý bol na predstavení, a cez neho celý sovietsky ľud tak urazilo, že divadlo zavreli.
No rovnako, ako nás rozosmeje, je aj prísne presný, neľútostne presný, keď hovorí napríklad o tom, ako na Slovensku žneme, hoci sme nezasiali, kántrime lesy našich predkov alebo ničíme a kradneme z kostolov sochy svätých, pričom za patrónku krajiny máme Pannu Máriu: ako môže za nás orodovať u Krista s odtrhnutou hlavou?
Súčasťou knihy sú aj reprinty kalendárových strán z Domovej pokladnice na rok običajni: 1847. Ako je správne uvedené vo vydavateľskej poznámke, nie sú to len originálne typografické predely, ale vety z nich naozaj akýmsi zvláštnym spôsobom korešpondujú s duchom a jazykom Labudových textov.
Marián Labuda má rád slová, mení ich na rečičky a tie zasa na ručičky hodín, ktoré ukazujú a vychutnávajú čas nášho života. Oplatí sa ich vychutnávať spolu s ním. Väčšina textov tejto knižky je vlastne túžbou po dobrom svete, ktorý má rád aspoň tak ako film a filmovanie či aspoň filmové kostymérky, ktoré vždy trpezlivo čakajú, kedy si už konečne stiahne nohavice. Ak to urobíme spolu s ním, môžeme sa pri čítaní, keď bude naše oko stĺpkom, dozvedieť nielen to, prečo je Labuda takým vynikajúcim hercom, ale ešte aj niečo vzácnejšie a cennejšie: holú pravdu o sebe.
Ak by sa to niekomu nedarilo, odporúčam použiť záverečnú radu z knihy: vždy so srdcom a nerezignovať.
Autor: Dušan Dušek(Autor je spisovateľ)
