Básne v najnovšej zbierke Haugovej sú vlastne spomienkami podobne ako fotografie, z ktorých hľadí malá Milka v školskej lavici, dospievajúca i zrelá žena. "Je to moja jediná autobiografia, pretože všetko, čo nechcem, aby tu po mne zostalo, pálim u mamy v Zajačej doline," vyhlásila poetka. "Nie je to škoda, zatiaľ som neoľutovala nič, čo som spálila," dodáva. Okrem tejto cenzúry tiež poetka dáva čítať svoje diela práve svojej matke. "Isté veci nenapíšem, kým moja mama žije," hovorí.
Recenzentka zbierky Anna Valcerová však hovorí, že autorka - starnúca žena s bohatým citovým zázemím - zašla dosť ďaleko. Odvážne odhaľuje svoje prežívanie od straty milovaného muža k novej láske, používa prvky erotiky, je tu i báseň o operácii ženských orgánov. V zbierke mapuje život vo vnútorných, menej viditeľnejších oblastiach, sú tam však aj skutočné fotografie, záznamy či adresy miest, kde niekedy v živote bola. Dokonca v jednej básni použila telefónne číslo svojho partnera, čo ho pobúrilo viac ako zachytené intímnosti. "Prinajhoršom sa ti stane, že ti niektorá z čitateliek zavolá," reagovala na námietky poetka.
V Archívoch tela slovenská poetka a prekladateľka, ktorá už napísala aj jednu knihu po maďarsky, experimentuje aj s jazykom. Je to pre ňu prirodzené, keďže má mamu maďarského pôvodu, otca Slováka a partnera Nemca. Krehké básne Haugová paradoxne tvorí v paneláku. "Ja mám naozaj vyhranený priestor na tvorbu, bývam v Dúbravke v jednom poschodovom betónovom dome a tam v jednej izbe vznikli všetky moje diela," hovorí Haugová. "Až tak dobre sa tam necítim ako u mojej mamy v Zajačej doline, kde je záhrada, kde je nádherná príroda, zvieratá, pes, mačky, starý nábytok - všetko, čo sa mi páči," konštatuje spisovateľka, ktorá si práve preto vytvára iný svet v poézii. Pripúšťa, že Archívy tela môžu byť jej poslednou zbierkou, keďže sa práve plánuje odsťahovať do "vysnívanej" Zajačej doliny.
