Noční vrátnici, sestričky vslužbe, ale i notorickí nespáči sa môžu tešiť.
Jednotka vysiela celú noc od polovičky októbra, v novembri sa k nej pridala aj Dvojka. Rozširuje sa služba pre divákov bez výraznejšieho zvýšenia režijných nákladov, hovorí manažment STV. V nočných časoch sa lacno recyklujú reprízy, a čo sa týka vysielania, istá stála služba v televízii musí byť tak či tak. Čo je na tom zlé? V podstate nič...
...by na tom nemalo byť zlé. Kým prvý okruh Českej televízie vysielal ešte v roku 1992 len asi 14 hodín denne, už od roku 1994 začal vysielať nepretržite. ČT 2 prešla na celodenný režim ešte v roku 1999.
Slovenská televízia mala začať s 24-hodinovým vysielaním od roku 2005, asi dvojmesačný predstih je vraj preto, aby sa kapacitne pripravila. Bolo by to od nej seriózne, ak by sa paralelne neobjavili aj úvahy, že zmenou celkového vysielacieho času sa zmení nielen rytmus života niektorým závislým ľuďom, ale napríklad aj množstvo reklamy.
Isté je, že čas medzi štvrtou a piatou hodinou ráno, nie je pre inzerentov veľmi atraktívny, väčšina reklamy sa teda bude vysielať stále v denných hodinách - až do zákonom stanoveného hodinového limitu, ktorý je 8 minút v prime time a 12 minút v ostatnom čase.
Podobnú úvahu však môžeme rozšíriť aj na iný aspekt zákona o vysielaní a retransmisii: podiel európskych diel vo vysielaní by mal byť v Slovenskej televízii väčšinový. Ak budeme v nočných nepozerateľných hodinách opakovať vlastné magazíny, zvýšime tento podiel bez toho, aby sme v hlavnom vysielacom čase obťažovali divákov náročnejšími európskymi filmami. Možno je to veľmi násilná úvaha, ale správanie Slovenskej televízie ide v nejednom prípade viac po litere ako po duchu zákona.
Príkladom je aj rozdelenie SuperStar na dve časti pre reklamný break, hoci v tomto prípade sa dá namietať, že reklamou uprostred formálne oddelených častí nikoho nevyrušíme z preciťovania hlbokého a citlivého príbehu.
Dali by sa však nájsť aj iné príklady formálnosti. Na prvý pohľad nemôžeme Slovenskej televízii vyčítať, že by k 15. výročiu nežnej revolúcie nezaradila nijaké spomienkové programy. Revolúcii sa venovali relácie Pod lampou, Literárne oko, Sféry dôverné či Vadkerti talkshow. Na Dvojke boli aktuálne zaradené reprízy pamätných diskusných programov Dialóg, repríza koncertu, ktorý sa uskutočnil na desiate výročie, či cyklus strihových dokumentov spred pätnástich rokov nazvaný TIE DNI, robený žiaľ iba z nekompletných archívov Slovenskej televízie, pretože Česká televízia sa podľa vyjadrení STV už "správa trhovo". Strihové programy a reprízy by však mali byť chlebom každodenným televíznej práce, nie niečím, na čo by sme mali byť hrdí.
Slovenská kinematografia sa ako celok - až na niektoré výnimky ako Hanákove Papierové hlavy či Jakubiskov film Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý - k reflexii uplynulého režimu nepostavila takmer nijako. STV teda nemala veľmi čo vysielať - ak jej nepripočítame na vrub práve to, že práve z jej iniciatívy nevzišili nové dobré filmy. Nakoniec sa o to najlepšie postarali iné televízie: za najefektnejšie pripomenutie výročia považujem falošnú hrozbu bombového výbuchu v televízii TA 3, keď v jej diskusnom programe práve vystupoval jeden z protagonistov SZM/VPN prevratu z roku 1989, ale predovšetkým protagonista dnešnej kontroverznej doby Pavol Rusko.
Slovenská televízia navyše všetky spomienkové programy odvysielala na Dvojke, pričom jej prvý okruh sa k výročiu postavil okrem spravodajstva len tematicky zameranou Vadkerti talkshow.
Nechcem nikoho nútiť k robeniu násteniek k obskurným výročiam. K polystyrénovým písmenám nakrivo stojacim na červenom plátne sa skutočne nemusíme vracať. Výročie hodné štátneho sviatku však predsa len mohlo dostať aj "jednotkovú" prioritu. Film Anatómia jednej revolúcie, ktorý podal aj doteraz nepublikované výpovede zástupcov študentov či Občianskeho fóra, ju v Českej televízii dostal.
ČT 1 mohla v druhú novembrovú nedeľu navyše ponúknuť i nový film In nomine patris - fiktínu rekonštrukciu tzv. čihoštského zázraku, v ktorom boli praktiky komunistického režimu vykreslené vynikajúcimi výkonmi Viktora Preissa, Kláry Issovej či Jiřího Langmajera. Slovenská televízia v tom čase vysielala katastrofický akčný triler Nebezpečná rýchlosť 2, čo je, myslím, presné vyjadrenie našej súčasnosti.
Ak sa STV k dobe minulej chcela vrátiť nielen dokumentárne, musela siahnuť k českej produkcii. Mne osobne nerobí problém stotožňovať sa aj s českým filmovým dedičstvom, neviem však, kde sú tí, ktorí tvrdili, že po rozdelení federáciu nastane búrlivý rozmach našej autentickej slovenskej tvorivosti.
Okrem fenomenálneho filmu Ireny Pavláskovej Čas sluhov ponúkla STV aj film Filipa Renča Polojasno z roku 1999, ktorý je adaptáciou reportáží Václava Bartušku o vyšetrovacej komisii udalostí 17. novembra 1989. Práve pri sledovaní Pavláskovej filmu sme si mohli všetci uvedomiť, aké nevyhnutné je systematicky mapovať dobu, nielen pre dramatické zmeny účesov, aj predovšetkým preto, že dobré umenie zostáva dobrým umením.
Moja (na spomienky zaťažená) mama si pri každej mojej návšteve domova pýta nové a nové fotografie - aby sa mala na čo pozrieť, keď sa občas o pol druhej v noci zobudí na náhly závan osamelosti.
Náš národný filmový album má dnes priveľa stránok povytrhávaných. Na čo sa budeme môcť ako národ pozrieť, ak sa náhle zobudíme uprostred nejakej politickej nočnej mory?
Nezúfajme. Nech už za to vďačíme čomukoľvek, o pol štvrtej v noci si najnovšie môžeme pozrieť všeličo zaujímavé: v novembri to boli napríklad aj Dejiny bezcharakternosti - dokumentárna úvaha o dobre a zle Vida Horňáka, či dokument o podobách tabu v médiách od Yvonne Vavrovej. Na naše bezsenné noci čakajú istotne aj iné klenoty našich archívov.
Takže, ak si ako kedysi Onegin celkom prevrátime deň v noc, budú z nás možno aj celkom kultúrni ľudia. Nebude však celá naša spoločnosť nakoniec nejaká black&white, ako sa podobným formátom dnes hovorí v médiách?
Autor: TEXT: ZUZANA ULIČIANSKA
