Pri poslednej návšteve mi napríklad porozprávala, ako ju v Essene pozval priateľ do kina a vopred ju upozornil, že pôjdu na veľmi nudný film. Ísť naň mu však odporúčali jeho priatelia, pretože počas filmu znie veľmi pekné blues a on by ho chcel počuť. V kine vraj bolo veľmi málo ľudí. Dcéra si myslela, že ani nezačnú premietať, ale premietali.

Film bežal a z plátna sa na nich naozaj valila dokonalá nuda. Znelo k nej síce vraj naozaj veľmi pekné blues, ale aj blues začalo byť nudné, keď sa pár opakovalo.

Zrazu sa však párik za nimi začal smiať.
„Na čom sa smejete?" opýtala sa ich moja dcéra.
„Rozprávame si vtipy," povedali tí dvaja.

Obrátili sa teda moja dcéra a jej priateľ chrbtom k plátnu, počúvali vtipy tých za sebou a smiali sa spolu s nimi. Občas nejaký vtip pridali aj oni.
Zaujalo to aj párik pred nimi - tiež sa otočil chrbtom k plátnu a chcel počuť vtipy. Dokonca jeden z nich, mládenec, zakričal na premietača, aby stíšil zvuk.
Po kine si všetci šiesti šli sadnúť do kaviarne - tí dvaja, čo sedeli vpredu, mali v zásobe ešte niekoľko dobrých vtipov. Spriatelili sa, a odvtedy sa stretávajú. Tí, čo sedeli vzadu, zohnali vraj aj kazetu filmu, pri ktorom sa zoznámili - rozmnožili ju aj pre obidva ďalšie páriky. Moja dcéra tvrdí, že keď si ju púšťajú, vždy sa veľmi smejú. Sľúbila, že ju prinesie aj mne.

„Nemusíš sa s tým ustávať," vyhovorila som jej to. „My sa tu nikdy nenudíme a iba keď sa už nevládzeme smiať a potrebujeme sa aj trochu nudiť, zapneme si televízor a dívame sa na nemeckú detektívku."