Len čo vyslovíte slovko hádzaná, Mariánovi Hirnerovi sa zaiskrí v očiach. Hoci s ňou momentálne nemá nič spoločné. V každodennom športovaní, na ktoré si za dlhé roky úspešnej kariéry navykol, mu navyše bránia zdravotné problémy. Jeden z najlepších slovenských brankárov histórie s nimi dnes húževnato bojuje v jednej z bratislavských nemocníc.
O nich 51-ročný Trnavčan (tamojšiu Lokomotívu v sezóne 1993/94 ako tréner priviedol k prvému a dodnes poslednému majstrovskému titulu) hovoriť nechcel. Radšej sa rozhovoril o svojej celoživotnej láske - hádzanej.
Boj o sponzora vzdal
"Robil som ju celý život. Začal som síce s futbalom v Spartaku, ale potom ma zlákal brat na hádzanú, na ktorú vtedy chodievalo viac ľudí. Na veľkých tribúnach v Orlovskej záhrade sa zvyklo tiesniť aj štyritisíc ľudí. Je mi ľúto, že som s ňou teraz skončil, ale ďalej to už nešlo," vysvetlil Hirner, do posledného leta šéf trnavskej hádzanej. Finančné problémy klubu ho presvedčili položiť funkciu prezidenta.
"Ja som chcel pokračovať, ale došli nám peniaze. A ťahať hráčov za nos ako v iných kluboch, počkajte mesiac, počkajte dva mesiace, počkajte pol roka, to nie je môj štýl. Aj hráči majú svoje rodiny a potrebujú ich zabezpečiť. Keď bolo jasné, že máme financie len na polročný chod existencie klubu a nedokážeme získať hlavného sponzora, oznámili sme hráčom, nech si hľadajú nové angažmán. Že im v odchode brániť nebudeme. A prezidentovania som sa vzdal. Myslím si, že som urobil dobre."
Jeho funkciu prebral Ernest Gubrický, z HK 47 Trnava sa stalo amatérske družstvo, ktoré hrá druhú ligu - najnižšiu republikovú súťaž. "Tréneri i vedúci mužstva si musia peniaze na aký-taký chod klubu zohnať sami."
Stalo sa tak presne desať rokov po tom, čo trnavská Lokomotíva s Hirnerom na trénerskej lavičke získala pre mesto historický slovenský titul. "To bola chvíľa, keď som bol so športom asi najviac šťastný. To, že sme sa o desať rokov dostali na finančné dno a klub sa rozpadol, je zasa moje najväčšie sklamanie," priznal Hirner.
Z olympijského postupu sa tešil pár minút
Rád spomína aj na rok 1984, keď si ešte v československom drese po deväťgólovej výhre nad favorizovaným Maďarskom vybojoval postup na olympiádu do Los Angeles. Hoci sa vzápätí pod sprchou od vtedajšieho kouča Jiřího Víchu dozvedel zdrvujúcu zvesť. Československo olympiádu bojkotovalo.
"Ako kapitán som sa to dopočul prvý. Keď som podpichol trénera, či som teraz už dosť starý, aby ma na olympiádu zobral. Do Montrealu v sedemdesiatom šiestom som neletel, lebo vtedajší predseda ČSZTV Antonín Himl povedal, že sa bude šetriť. Je to za oceánom, a tak poletia len dvaja brankári. Inak všade chodili traja. Reprezentáciu vtedy trénovali dvaja Česi Růžička s Víchom a mne, Slovákovi z Trnavy povedali, že mám málo rokov. Vraj som dobrý, ale ešte mám čas. A tak do Kanady šiel Jano Packa z bratislavskej Červenej hviezdy a Cepák. Moravan z Gottwaldova (súčasný Zlín), hoci len deň pred odletom mu dali dolu sadru z nohy. Mal zlomenú holennú kosť a predsa letel."
O štyri roky do Moskvy sa čechoslováci neprebojovali, a tak sa Hirner tešil, že v Los Angeles si splní dávny sen. "Vtedy som mal najlepšiu formu a tréner Vícha mi hneď povedal, že by ma zobral, ale nikam sa nešlo. Keď mi to oznámil, ostal som ako obarený. Chalanom som to ani nepovedal, až na druhý deň. Nechcel som im pokaziť radosť z víťazstva. A tak mi utiekli tri olympiády."
Prvý Slovák v bundeslige
Jeden sen sa Mariánovi rozplynul, ďalší si drzo vybojoval. Je prvým slovenským hádzanárom vôbec, ktorý si zahral v nemeckej bundeslige. V časoch socializmu to bola nevídaná vec. V rokoch 1986 až 1988 stál medzi žrďami TV Grosswallstadt. Ten si ho vyhliadol po skvelom výkone v PVP sezónu predtým. Trnavská Lokomotíva hviezdami nabitému nemeckému tímu doma podľahla len o gól a Hirner aj v odvete, hoci neúspešnej, chytal vynikajúco. "Rád myslím na oba zápasy. Doma bola plná hala. Museli sme vyrobiť prídavné tribúny, aby sa všetci zmestili. Neskôr som si z tých fošní postavil chatu. Vtedy sa to ešte dalo," smeje sa.
Pritom vtedajšie ČSZTV sa striktne držalo zásady, že za hranice môžu ísť len futbalisti a hokejisti. "Keď mi tréner Vícha, ktorý vtedy Grosswallstadt trénoval, povedal, že ma chcú, šiel som za Himlom osobne si vybaviť výnimku. Nemal som čo stratiť. Hovorím mu, odchytal som 161 medzištátnych zápasov, mám 33 rokov, päť ráz operované kolená, utiekli mi tri olympiády. A má o mňa záujem špičkové svetové mužstvo. Čo ešte odo mňa chcete? Môžem si ísť zarobiť nejakú korunu alebo mám ísť opravovať vagóny? Sadni si tu, porozmýšľam - odvetil mi a o pol hodiny mi už strkal do rúk podpísané papiere."
V lige až po 16. medzištátnych dueloch
Jedinečná vec sa mu podarilo aj počas vojenčiny v bratislavskej Červenej hviezde (dnešnom ŠKP). Prvý ligový zápas odchytal až po šestnástich medzištátnych vystúpeniach. "Za všetko mohol turnaj SNP v Martine, kde okrem československého áčka štartovala aj juniorka do 21 rokov, do ktorej nominovali aj mňa. Seniorský tím si z nás robil srandu, volal nás pangharti, nechával nás dofukovať im lopty. To nás tak vyhecovalo, že sme ich v zápase zdolali o deväť gólov. Hviezdy v A-tíme mi nevedeli dať gól a tréner Vícha si to všimol."
Hirner vzápätí od neho dostal pozvánku na turnaj do Tunisu, neskôr do Francúzska. "Vrátil som sa domov a znovu som hrával v drese Červenej hviezdy len za béčko. V áčku bol odchovanec Hancko a Dubničan Packa, ja som chytával proti Stupave, Pezinku, Modre či Cíferu. A tak to šlo dlhý čas," usmieval sa.
Trnavský záchranca v nedohľadne
Dvojnásobný najlepší hádzanár Slovenska i Československa neverí, že sa nájde niekto, kto chýrnu trnavskú hádzanú zachráni. "Dnes je takých ľudí málo. Hoci jeden sa našiel. Prešov bol tak isto ako my ešte nedávno na dne, no po príchode Chmeliara išiel úžasne hore. Aj tam už rozmýšľali, že skončia a dnes sú v osemfinále Ligy majstrov. To prekvapilo aj mňa. Keď som to pozeral v televízii, nechcel som tomu veriť, že Tatran dokáže Karvinej doma vytrieť kocúra. Aj som na chvíľu zabudol, že som v nemocnici."
