"Strach deformuje život," myslí si EDA KRISEOVÁ. Ako sa nebáť, sa pýtali v Bratislave čitatelia pri predstavovaní jej najnovšej knihy. Absolventka žurnalistiky na pražskej Karlovej univerzite strach minimalizuje dlhoročným cvičením jogy. Na svojom spisovateľskom konte má zbierky poviedok, historický román či životopis Václava Havla, ktorý bol preložený do siedmich jazykov, najväčší záujem o jej knihy je v Nemecku a Holandsku. V Bratislave predstavila svoju najnovšiu knihu Čísi svet.

Išli by ste žurnalistiku študovať aj dnes?

Nie. Myslím si, že keď som žurnalistiku študovala ja, brala sa oveľa vážnejšie, napriek tomu, že ideológii sme sa nevyhli. Mňa učil profesor František Gel, ktorý pracoval pre Lidové noviny a bol spravodajcom počas Norimberského procesu. Vracal nám všetky články a reportáže, ktoré neboli dosť fundované. Vždy hovorieval, že to, čo napíšeme do novín, je iba špička ľadovca. Uverejníme len jednu osminu z vedomostí, ktoré sme potrebovali na napísanie novinárskeho prejavu. Zdá sa mi, že dnes novinári možno nerozumejú ani tej jednej osmine.

Ide o vaše konkrétne skúsenosti s médiami?

Sledujem to napríklad na literárnej kritike, ktorá je v porovnaní s Die Zeit alebo New York Review of Books hlboko pod úrovňou. Táto zahraničná tlač je schopná porovnávať knihu s titulmi podobných obsahov, ktoré vyšli v iných krajinách alebo obdobiach. Tamojší kritici polemizujú o subjektívnom hodnotení, hľadaní či intelektuálnom a pocitovom uchopení. V našich médiách sú iba informácie, reklamy, nanajvýš opis obsahu knihy.

Zažili ste obdobie, v ktorom ste prišli o prácu, mali ste malé dieťa a manžel študoval. Čo ste robili a v čo dúfali?

Bol to pád a depresia. Zatiaľ to bolo najhoršie obdobie môjho života, dúfam, že už nič také nikdy nepríde. Nevidela som nijakú perspektívu, lebo ak komunizmus pripísal človeku vinu, niesli ju ešte aj jeho deti. Rozhodla som sa pre dobrovoľnú prácu v psychiatrickej liečebni. Myslela som si, že sa zbláznim, ale keď som tam uvidela skutočných schizofrenikov, pochopila som, že som od toho našťastie ďaleko.

Pôvodne ste tam chceli pomáhať, neskôr ste pochopili, že to bola pomoc pre vás. V čom to bolo?

Išla som im pomáhať, lebo som si myslela, akí musia byť tí ľudia zúfalí. Paradoxne pomohli oni mne omnoho viac. V prvom rade v blázinci vládla sloboda a ľudia tam mohli hovoriť, čo chceli, lebo mali papiere na to, že nemajú hlavu v poriadku. Vonku sa zatiaľ normalizoval svet, a to bol podľa mňa väčší blázinec.

Napísali ste novely, poviedky, historický román, životopis. K čomu máte najbližšie?

To závisí od obdobia. Najprv to boli články a reportáže, ale v liečebni som ich nemohla písať do zásuvky a čakať na lepšiu dobu či príležitosť na vydanie. Tak som sa začala venovať literatúre, konkrétne poviedkam. Väčšinou som si písala len tak pre seba, lebo je to niečo úplne iné ako žurnalistika. Podobá sa to iba písmenami. Ľudia v liečebni boli mojimi prameňmi surrealistickej poézie.

Doma aj v zahraničí ste dostali prívlastok renomovaná zakázaná autorka. Pre amerických študentov sú zakázaní spisovatelia hrdinami. Vnímali tak aj vás?

Áno. V Amerike Európanov akoby natrasú a dodajú im sebavedomie. Doma vás nikto veľmi nechváli. Keď je niekto úspešný, tak mu chcú čo najskôr pristrihnúť krídelká. V Amerike majú radosť z vašej radosti a z toho, že vás stretli. Študenti po mojich prednáškach stáli v rade, aby mi mohli podať ruku. Tešili sa, keď som sa s nimi rozprávala.

Prešli ste veľa krajín, aj vaša najnovšia kniha Čísi svet je o potulkách svetom. Vyberali ste si vždy miesta, ktoré potrebovali vašu pomoc?

Nie. Keď som cestovala v šesťdesiatych rokoch, zamenili mi desať dolárov na cestu. Pracovala som preto v dobrovoľníckych organizáciách za jedlo a jednoduché ubytovanie. Výhodou bolo, že som sa stretávala so študentmi z celého sveta, naučila som sa angličtinu a mohla som pre tú krajinu niečo urobiť. Keď v krajine pracujete, máte iný vzťah k jej ľuďom ako turisti.

Akú knihu máte na nočnom stolíku?

Momentálne tam leží turistický sprievodca Cejlónom. Napadlo mi, že by som sa tam mohla ísť pozrieť. Neviem, či sa to podarí.