Tesne pred tým, ako sa zodvihne opona, vzduchotechnika vženie do hľadiska viedenského divadla Akademietheater (komorná scéna Burgtheatru) intenzívnu vôňu čokolády. Divákom sa, ako Pavlovovým psom, zbehnú v ústach sliny, opona sa otvorí a my vidíme halu fabriky na výrobu známych bonbónov Mozartkugel (čo v doslovnom slovenskom preklade Mozartove gule znie mierne šteklivo, v nemčine to však tak neznie, tam sa onen nevyhnutný mužský reprodukčný orgán nazýva Eier).
Hala je ako každá iná moderná výrobňa potravinárskeho priemyslu úzkostlivo čistá, personál má na hlavách zelené silonové čiapky, prepravné pásy jemne bzučia, zabalené bonbóny mäkko dopadajú do antikorových nádob a na štyroch zamestnancov pri páse dohliada z plexisklového velína prísnym okom predák. Zamestnanci sú "zmiešaní" - ako zvyčajne: dve Rakúšanky a dvaja gastarbeitri: jeden Srb a jeden černoch. A pri tej sladkej, zato monotónnej makačke si aj zanôtia prvú pesničku - I'm So Tired od Johna Lennona a Paula McCartneyho.
Spievajú skvele. Sme totiž na "pesničkovom predstavení" hudobníka a režiséra Franza Wittenbrinka, ktorý sedí za pianom a sprevádza svojich spevákov a spievajúcich hercov s nákazlivým entuziazmom a energiou. Viacerí z nich nielen spievajú, ale ovládajú aj hudobné nástroje, takže občas sa ku klavíru pridá elektrická gitara, klarinet, trúbka. Piesne a melódie sú rôznych žánrov a rôznej proveniencie: árie z Mozartových opier, ľudové piesne, šlágre pop music, kabaretné pesničky, spirituál, Wittenbrinkom zhudobnená Jandlova báseň - to všetko je zviazané so vzťahmi medzi jednotlivými postavami, ich vzájomnými sympatiami, náklonnosťami, erotickým iskrením, žiarlivosťami či pracovnými konfliktmi a výdatne korenené hudobným a situačným humorom.
Wittenbrinkovo nedávno premiérované predstavenie má názov Mozart Werke Ges.m.b.H., čo sa dá preložiť dvoma spôsobmi: Mozartove diela, spol. s r.o., alebo Mozartove závody, spol. s r.o. Wittenbrink spojil oba významy v jednom predstavení: v Mozartovej fabrike počúvate Mozartove diela. Po predstavení sa navyše v šatniach a pri východe z divadla rozdávajú tie najznámejšie rakúske bonbóny zabalené do zlatého staniolu s portrétom Mozarta (vyrábajú sa od roku 1890 a za ten čas sa stali priam symbolom Rakúska) a vy odchádzate z divadla so sladkou chuťou čokolády a marcipánu v ústach.
Nezabudnuteľná je návšteva japonských turistov v čokoládovej továrni, ktorým poskytuje výklad v "rakúskej angličtine" drobná čiperná sprievodkyňa; hrá ju najstaršia dáma Burgtheatru 93-ročná Gusti Wolf. Ale azda ešte šokujúcejším prekvapením bola legendárna dramatická herečka Kirsten Dene. Áno, je to jedna z tých troch hereckých osobností, pre ktoré napísal a podľa ktorých pomenoval Thomas Bernhard svoju hru Ritter, Dene, Voss (svetovú premiéru mala v réžii Clausa Peymanna na Salzburských letných hrách v roku 1986).
Kirsten Dene v úlohe manželky majiteľa čokoládovej fabriky totiž nielen skvele spieva, ale výsostne hereckými prostriedkami - nečakanou pauzou, drobným parlandom, jemným tremolom spojeným s ironickým gestom či decentnou, ale výraznou mimikou - vnesie do každej svojej piesne iskrivý inteligentný humor a nesmierny herecký pôvab. Veľká herečka a zároveň šarmantná speváčka - ozajstná dáma javiska! V jednej chvíli sa čosi v komplikovanom mechanizme fabriky pokazí a zo stropu začne tiecť rozpustená čokoláda. Herci sa ju usilujú zachytiť, poutierať, ale to sa nedarí a čoskoro sú celí polepení hnedou hmotou. Pritom spievajú Papagena z Čarovnej flauty - to je parádne numero predstavenia, ktoré sa za neutíchajúceho potlesku, dupania, pískania a výkrikov pridáva i na záverečnej klaňačke.
Je to doslova "kulinárske divadlo" - tento termín pre zábavné divadlo používal Bertolt Brecht a myslel to hanlivo. Ale musím sa ako Brechtov ctiteľ priznať, že takéto kulinárske divadlo mi naozaj chutilo.
Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je dramaturg SND a režisér)
