riznajú, že v novembri sa báli, lebo nevedeli, čo prinesie. A sú aj takí, čo sú stále nahnevaní, že so svojím pevným socialistickým presvedčením musia žiť v čase, čo má iné priority. A sú miesta, ktoré by vtedy - nebyť médií - o nejakej revolúcii ani netušili.

Vyšný Komárnik. Družstvo malo dotácie, robota bola
Obec pri duklianskych hraniciach je na obed takmer prázdna. Mladí obyvatelia odišli do Svidníka, jedni za prácou, druhí prihlásiť sa na úrad práce. Nad miestnym úradom, krčmou a zmiešaným tovarom veje okrem slovenskej aj európska zástava.
V záhradách robí pár starších dedinčanov. Na mnohých domoch sú pripevnené tabuľky s poľským názvom Skkk..., čo po slovensky znamená potraviny. Medzi nimi a autobusovou zastávkou putujú Poliaci obložení taškami a ruksakmi. Sú plné tvrdého alkoholu a piva - cezhraničné nákupy Poliakov a Slovákov pri hraniciach sú dnes dobrým biznisom.
Z okna posledného domu pri potoku trčí hlava chlapa. "Nám tu bolo dobre za socializmu! Družstvo malo dotácie, robota bola," smeje sa z okna rekonštruovaného domu. "Teraz nie je lepšie?" ukazujeme na nové auto zaparkované pred domom. "Nie. Možno niekomu hej. Auto mi kúpila svokra... Aké ste znamenie, poviem vám horoskop," zmení náhle tému Milan Gundza. Potom sa vráti k revolúcii: "Aká revolúcia? Vo Svidníku bol do poslednej chvíle na budove OV KSS kosák a kladivo. My sme malá dedinka, tu sa toho veľa nedialo. Ja som vtedy chodil do školy popri zamestnaní, preto som musel byť ticho. Nevedelo sa, ako sa to vyvinie."
Viac než samotný pád komunizmu dnes tamojších ľudí mrzí, že všetky investície a dotácie končia ďaleko pred východným Slovenskom. "Trošku sme obžili aspoň na Poliakoch," hovorí obyvateľ dedinky.

Ladomirová. Spokojní bez komunistov
V Ladomirovej sú dve miestne atrakcie. Drevený pravoslávny kostolík so vzácnym oltárom a dom, na ktorom je ťažko čitateľná pamätná tabuľa. Hovorí o noci, keď vo vtedajšej krčme hral a spieval vojenský súbor a na druhý deň zahynuli v karpatsko-duklianskej vojenskej operácii jeho členovia aj s dirigentom.
V neďalekej záhrade osekáva žena kapustu. O revolúcii v roku 1989 nechce rozprávať, lebo do obce sa privydala neskôr a pošle nás o dva domy nižšie, kde býva starý pán. Ten je tu odjakživa a robil aj na miestnom úrade.
"Čo? Revolúcia? Ja si už nepamätám!" mávne rukou Ján Kudla spoza bráničky, ale potom ju otvorí a pozve nás ďalej: "A veď poďte, len si vezmem načúvadlo." Na otázku, ako to tu vyzeralo v novembri 1989, sa na Kudlu otočí od sporáka jeho žena: "Ta ty znaš dašto?"
V Ladomirovej prebiehal november '89 inak ako v meste. Tu neboli žiadne zhromaždenia ani demonštrácie. Ľudia mali informácie len z rozhlasu a televízie. Starý pán Kudla bol už vtedy v dôchodku. "Tešil som sa, že sa komunizmus skončil, veď nás utlačovali!"
Vo vedľajšej dedine však bolo ľuďom za komunizmu lepšie, hovoríme. "Jáj, všelijak bisiduju ľudze!" smeje sa babka a mieša v malom hrnčeku polievku. "V päťdesiatych rokoch tu žili samí roľníci a mali svoje pozemky, ktoré nechceli dať do družstva," spomína na kruté časy vyvlastňovania Ján Kudla. Komunisti sú v ich očiach tí, ktorí im násilím vzali majetok a zmysel života. Nemali ich radi. Vzpierali sa proti tomu, niektorých za odpor pozatvárali. Preto sú dedko Kudla a jeho žena bez komunistov spokojní.
"Nám je dobre, už sme starí, už je všelijako dobre," hovorí babka a vedľa polievky postaví na pec druhý hrnček s akousi bielou omáčkou. "A vám mladým je ako, há?" opýta sa. Ján Kudla dodáva, že počas starého režimu museli robiť všetci, aj ženy. Teraz zase nie je robota. Kto ju má, tomu je dobre. "Demokracia je taká, že robí ten, kto chce."
"Dobre je dobre, len keby tak všetko nedraželo!" sťažuje sa pani Kudlová. Jej dôchodok je 3 700 korún. "No čo je to?" rozhodí rukami. Vrtí hlavou, že veru v ich kraji komunisti vo voľbách nezvíťazili. V posledných voľbách ľudia volili väčšinou HZDS.
Všetci mladí a zdraví obyvatelia sa dnes vybrali robiť za hranice - do Ameriky, Rakúska, do Čiech na stavby.

Tokajík má dôležitejšie výročie
Pred miestnou krčmou v Tokajíku sedí za dreveným stolom skupinka ľudí a dobre sa bavia.
"Revolúcia bola dávno, koľko je to rokov, pätnásť?" rátajú. "Tu žije stodva obyvateľov, väčšinou starých. Čo by ste chceli vedieť? Keby nebolo televízorov a rádia, ani by sme nevedeli, že nejaká revolúcia prebieha," povie pán v stredných rokoch a dá si hlt piva.
Obec Tokajík leží v lesnatom údolí pri Stropkove. V strede dediny potok, napravo a naľavo rady domov. Na začiatku dediny stojí múzeum, ktoré masívnou architektúrou nezapadá medzi dedinské domy. Oproti nemu rekonštruujú pamätník, ktorý pripomína hroznú udalosť z roku 1944, keď všetkých 32 chlapov od pätnásť rokov vystrieľalo nemecké vojsko a obec vypálili. Okrem jedného domu a kostola je tu všetko po vojne nanovo postavené.
"Môžete sem prísť 19. novembra," hovorí starostka Jana Medvecová. "Vtedy bude šesťdesiate výročie vypálenia obce," vyťahuje z vrecka pozvánky. Múzeum sa opäť po rokoch oficiálne otvorí a zo Svidníka sa vrátia exponáty, ktoré im zobrali. "Toto je udalosť, ktorou obec a ľudia v novembri žijú," dodáva.
"Ani by som nepovedal, že sme urobili lepšie," hovorí Milan Lipnický a poukazuje na školstvo, zdravotníctvo a sociálne istoty. "Niekedy som zarobil 3000 korún a mali hodnotu 15 000. Teraz zarobím šesť a robím od rána do večera." Iný sa pridáva: "Prosím - vyhrali sme, hurá!"
Nezaberá ani argument, že za komunizmu sa nemohlo poriadne chodiť do kostola. "Nemohlo? Komunisti nemohli, ale ja neviem o tom, že by niekto nechodil, kto chcel."
"Nikdy dovtedy sme neboli takí odpísaní od sveta. Bratislava nás vôbec neberie do úvahy," hovorí o súčasnosti Milan Lipnický. Napríklad spomínané múzeum a pamätník patrí Vojenskému historickému ústavu v Bratislave. "Možno si tú historickú udalosť prisvojili v minulom režime komunisti, ale oni postavili pomník. Neviem, či by sme dnes boli schopní postaviť aspoň nejakú kôpku." V detstve ho ako iných malých chlapcov živo zaujímal príbeh dvoch chlapov, ktorým sa podarilo masaker prežiť. Andrej Stropkovský a Michal Medvedz poskytli počas života mnoho rozhovorov o udalostiach, dnes už nežijú.

Kordíky - človek nevie, kedy mu je už dobre
Kordíky sú malá obec na strednom Slovensku v horách nad mestom. Nezdá sa však, že by domácich výhľad nejako fascinoval. Miestni tvrdia, že po tme je každé mesto pekné, ale Kordíky sú prosto Kordíky.
Prichádzajúcich aj odchádzajúcich vítajú výraznou tabuľou s nápisom Víta vás obec Kordíky. To asi len preto, ak by vás náhodou nemal kto privítať. Stáva sa to však málokedy, pretože miestni sú dobrosrdeční a na návštevy sú zvyknutí.
Na otázku, či tu býva niekde hokejista Richard Zedník, sme dostali zaručene vyčerpávajúcu odpoveď aj s detailným opisom cesty. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sme sa o kilometer ďalej nepristavili pri staršej panej, ktorá nám bez opýtania povedala, že Zedník býva tam a tam. Zedník je Zedník.
Horšie je to v Kordíkoch už so spomienkami a informáciami o revolúcii vroku 1989. Staršia žena, ktorá v záhrade páli lístie, si nás najprv s neskrývanou nedôverou premeria, oprie sa o hrable a opýta sa: "Čo s revolúciou, akou revolúciou... To už bolo dávno," zamyslí sa a odporučí nám, aby sme sa zaoberali radšej niečím užitočným.
"Režimy sa striedajú tak často, že človek nevie, kedy je mu už dobre," sarkasticky prehodí a ďalej sa venuje lístiu.
Starý pán s ušiankou nasadenou len tak, na vrchu hlavy, robí presne to isté. Odváža lístie, len je ochotný na rozdiel od svojej rodáčky komunikovať.
"Ako to tu v dedine bolo cez revolúciu? Nijako. Revolúcia bola inde," hovorí dnes 80-ročný starký, ktorý sa, ako tvrdí, nikdy do politiky nestaral.
"Veľmi ma to nezaujímalo."
Na komunistov nemá dobré spomienky. "Potláčali náboženstvo, nasilu brali pôdu a podniky, ktoré im nepatrili. Ešte za Čepičku som to povedal aj jednému plukovníkovi," spomína si.
Jánovi Murgašovi sa nič nestalo. Nikto ho neprenasledoval, neodsúdil. Do dôchodku pracoval v lese ako kočiš, a nie v uránových baniach. Mal šťastie, plukovník, Moravák, si vraj myslel to isté.
Jano Murgaš, ako si hovorí, je po infarkte a po porážke. "Jano Murgaš sa ani dnes do politiky nestará, lebo tak je to najlepšie," sám sebe prikývne. Teraz je podľa neho strašná drahota, aj keď si vyrobil relatívne slušný dôchodok. Hovorí, že za komunistov boli pomery celkom dobré, ale ani vtedy nebolo najlepšie. "Oni zas robili iné zlo."

Riečka. Dobré veci spred revolúcie zostali
Riečka je dedina, v ktorej sú dva kostoly, dve krčmy a obecný úrad. Netradičná je v tom, že obecný úrad je vynovený, v obci je ešte stále základná a materská škola a ľudia sa z nej nesťahujú, ale naopak, prichádzajú noví a stavajú si domy.
"Vidíte, tie dobré veci spred revolúcie zostali," hovorí kontrolórka Anna Longauerová, predrevolučná tajomníčka obecného úradu. Na rozdiel od chlapov v krčme tvrdí, že dedina revolúciou žila, aj keď pripúšťa, že sa to týkalo viac mladých. "Starší revolúciu prijali s očakávaním, mladší sa začali mobilizovať."
Anna Longauerová tie časy vnímala ako chaotické. "Niektoré veci neboli celkom zlé, ale niektoré zmeny bolo treba urobiť. Starší ľudia sa nevedeli zorientovať."
Ľudia v Riečke očakávali zmeny, ktoré im pomôžu. Teraz niektorí hovoria, že jediným výsledkom je heslo "staraj sa sám o seba, to je výsledok".
V prítmí krčmy chlapi popíjajú pivo, tak isto ako pred revolúciou. "Tomu nehovorte, ten vás nepočuje," usmerní nás jeden z trojice pri stole. Všetci sú nezamestnaní.
"Ako bolo? No všetci sme vtedy chodili do roboty, do mesta. Roboty bolo, tovaru, bytov, všetkého," spomína jeden z nich. "Tí, čo prišli potom, podojili, čo mohli. Všecko je iba sľubotechna," pridá a hľadí do pivového pohára so spadnutou penou. Podojili vraj znamená pohnojili.
Chlapi pri pohároch by chceli, aby "neboli naháňačky, aby bol pokoj" a brali by, keby sa socializmus do Riečky vrátil.
Rado Petrík, ktorý na dvore chystá drevo na zimu, by však nemenil. Revolúciu prežil na námestí v Banskej Bystrici a hoci pripúšťa, že sociálne istoty sú neisté, návrat komunistov by si neprial.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ, DANIEL VRAŽDA