stníka primátora Pavla Minárika (KDH) a na Štatistickom úrade. Momentálne je v domácnosti.
Vzhľadom na názory Vladimíra Palka, si vás asi väčšina ľudí predstavuje ako ženu, ktorá celý zmysel svojho života vkladá do rodiny, materstva, do starania sa o manžela a nerobí kariéru v zamestnaní. Je to tak?
Takto som sa nad tým nezamýšľala. Brala som život tak, že čo priniesol, tomu som sa snažila prispôsobiť. Do revolúcie sme mali malé deti, manžel nemal šancu robiť kariéru ani ako matematik a vôbec nie ako politik. Starali sme sa o deti, fungovali sme ako vzorná rodina. Manžel mi veľmi pomáhal. Keď sa stal námestníkom FBIS, začala sa jeho kariéra. Najstarší syn mal desať rokov, dcéra deväť a najmladší osem. Samozrejme, keďže som vyštudovala, chcela som pracovať. Robila som programátorku riadiacich systémov a dalo sa to zladiť aj s rodinou. Keď manžel odišiel ako námestník do Prahy, dohodla som sa so zamestnávateľom a robila som šesť hodín. To bolo najideálnejšie obdobie - pracovať šesť hodín, ísť si dvakrát do týždňa zaplávať, nakúpiť, uvariť, postarať sa o deti. Manžel sa nám cez víkend venoval. Keď začala jeho politická kariéra rásť a odišiel zo školy, kde učil, tak to bolo horšie. Zo začiatku sme to ani nepostrehli, že sa jeho i náš život dosť podstatne mení. Často bol preč z domu a doteraz je to tak.
Nechceli ste aj vy byť tou, ktorá by pracovala viac hodín denne, riadila nejaký podnik?
Nie som ten typ. Na štatistickom úrade som robila vedúcu oddelenia spracovania a šírenia údajov v zahraničnom obchode. Štyri mesiace som bola poverená riadením odboru. Vyskúšala som si, čo to znamená. Chce to celého človeka. Tým, že mám ešte aj iné povinnosti, nielen starať sa o kariéru, sa to zlaďovalo veľmi ťažko. Myslela som si, že časom to bude jednoduchšie, ale nebolo. Tak som sa rozhodla, že dám prednosť rodine, ktorá tým trpela. Je pravda, že ak je muž vo funkcii, žena je obmedzovaná, ale ja som ten typ, že netúžim po funkciách. Až tak mi to neprekáža.
Zo štatistického úradu ste odišli iba pred niekoľkými týždňami. Vaše deti majú okolo 20 rokov. Vyžadujú si aj takéto veľké deti, aby bola matka doma? Čím vaša rodina trpela?
Život v rodine je taký, aký je vzťah medzi manželmi. To je základ. Keď sa partneri nemajú kedy porozprávať, nemajú kedy spolu žiť, tak aj ostatný život je neúplný. Ráno o siedmej som odišla, večer o siedmej, niekedy aj neskôr, prišla. Aby domácnosť fungovala, bežné roboty som musela rozdeliť medzi deti, ale je to také živorenie, nemáte sa kedy ani s deťmi porozprávať, keby niečo potrebovali. Rodinný život je o tom, že sa komunikuje, nie len o rozdávaní roboty a peňazí. Musí mať atmosféru bezpečia a pochopenia.
Chcete už zostať stále doma alebo si hľadáte nejakú prácu?
Predpokladám, že si nájdem primeranú prácu. Možno sa budem angažovať v nejakom občianskom združení. Niečo, čo by nebolo od rána do večera.
Čo by vás bavilo?
Hlavne, aby to bolo zmysluplné. Človek niekedy robí veci, ktoré ho ani veľmi nebavia, ale vidí, že sú potrebné. Chcela by som podporovať nejaké mládežnícke činnosti, pretože mládež je v takom postavení, že nemá ľahko dostupné rôzne umelecké a športové činnosti.
V akom prostredí ste vyrastali?
Ja som „rýdza" Slovenka - otec z Oravy, mama z Turca. Ako mnoho dvojíc zo Slovenska, stretli sa v Partizánskom, pretože tam mal Baťa vtedy obuvnícku školu. Zostali v Partizánskom, otec do konca života a mama tam stále žije.
Boli ste vychovávaná k viere?
Čiastočne. Do prevratu v roku 1968 sme chodili do kostola. Mama je evanjelička, otec katolík. Ja som katolíčka po ňom, a to len náhodou. Rodičia sa dohodli, že keď sa im narodí dievča, bude mať vieru po mame a syn po otcovi. Lenže ja som sa narodila v ôsmom mesiaci a dali ma pokrstiť prvému kňazovi, ktorý prišiel do nemocnice. Otec bol vedúcim prevádzky v ZDA a člen strany, tak sme nechodili do kostola, lebo straníkov v tom čase sledovali. Keď sme chodili na gymnázium, ešte aj riaditeľ, ktorý býval vedľa nás, pozeral, kto chodí do kostola. Do normálu sa to vrátilo, až keď som sa stretla s manželom.
Angažovali ste sa niekedy v KDH?
Som radovou členkou.
Sledujete politiku?
Boli časy, keď som ju sledovala veľmi podrobne. Potom, ako som začala pracovať na štatistickom úrade, veľakrát som nemala ani čas si prečítať noviny. Zistila som, že mi to nechýba. Čo je dôležité, dozviem sa v správach, ktoré si raz za deň vypočujem. Keď je niečo mimoriadne dôležité, tak mi to povie manžel.
Rozprávali ste sa o politike, keď prepukla kauza nelegálnych odpočúvaní? Minister vnútra bol vtedy obviňovaný, že jeho rezort s nimi manipuluje.
Pozerala som to v televízii, pochopila som to a myslím, že mi to stačilo. Manžel sa na mňa s odbornými vecami neobracia, čo som veľmi rada. Môj názor nie je podstatný.
Videli ste jeho vystúpenie v Markíze, keď obvinil redaktorov, že kopú za mafiu?
Videla. Mňa takéto vystúpenie z miery až tak nevyvedie, lebo viem, že manžel vie, čo si môže dovoliť povedať a do akej miery sa môže rozbehnúť tak, aby na to nedoplatil. Svedčilo to o tom, že ide o vážnu vec, ktorá stojí za rozčúlenie.
Aj vy sa tak rozčuľujete?
Ja som miernejšia. Rozčúlenie nedávam tak najavo.
Radíte mu, ako má vystupovať, ako sa má obliekať, keď ide napríklad do televízie?
Ak ho náhodou zastihnem doma, tak mu poradím, ale manžel už isté zásady ovláda. A netreba mu radiť. V obliekaní konzervatívneho muža sa toho nedá veľa pokaziť. Nosí väčšinou tmavomodré a sivé obleky, a keď si dá bielu alebo modrú košeľu, nič nepokazí. To, že sivá košeľa sa do tmavomodrého obleku nehodí, sa už naučil. Niekedy si viazanku nedá takú, ako by som mu dala ja, ale zase v televízii sú farby také skreslené, že to v nej vyjde neraz dobre.
Nemyslíte si, že by niekedy mohol byť pri vystupovaní aj milší? Niekedy sa zdá až povýšenecký napríklad, keď odmietne odpovedať na jednoduchú otázku.
Ak vám dajú desiatykrát triviálnu otázku, na ktorú ste už deväťkrát odpovedali, tak je to opodstatnené. Práca novinára nie je len o jednoduchých otázkach. Novinár by mal na sebe pracovať a pýtať sa kvalifikovane. V tomto podľa mňa novinári zaostávajú.
Hovorí vám doma zlé zážitky s novinármi?
Stane sa.
Vladimír Palko sa skoro vôbec neusmieva a vyzerá veľmi prísny. Je taký?
Prísny je. Vyplýva to z jeho podstaty. Má určené hodnoty, ktorých sa drží. Keď vie, že toto je zlé, tak to nebude prikrášľovať a robiť sa, že to nie je až také zlé. Tým, že sa snaží dodržiavať isté hodnoty, to vyžaduje aj od spoločnosti. Prísnosť sa potom zrejme odzrkadlí aj na jeho výzore. Keď je príležitosť, vie sa aj usmievať a má zmysel pre humor. Je typ intelektuála a navyše aj introvertný. Nepotrebuje až tak veľa hovoriť, ale čo povie, za tým si stojí. Pre ministra vnútra nie je zlé, keď sa správa zdržanlivo.
Čítali ste jeho článok o spisovateľke Elfride Jelinek?
Áno.
A súhlasili ste s ním?
Samozrejme.
V denníku SME naň reagovali viacerí ľudia, ktorí hovorili, že minister si splietol literárnu postavu s jej autorkou alebo že každý, kto nie je konzervatívny katolík, je Leninov bratranec. Čo si o tom myslíte vy?
Každý má svoj názor. On je kritický, vidí veci takto, pomenuje ich. Ten, koho sa to týka, už povie, že to je nenávistné. Tí, ktorí sa cítia urazení, to trošku skresľujú. S tými Leninovými bratrancami to, bohužiaľ, je tak. Leninovi bratranci sú tí, ktorí pokračujú v línii marxizmu-leninizmu. Nie je namieste, aby sa ozývali, keď ich niekto symbolicky nazve Leninovými bratrancami. Buď nerozumejú tomu, že nadväzujú na tradície, ktoré tu boli, alebo to nevidia, ale manžel do tohto problému vidí veľmi dobre, študuje veľa materiálov.
Jeden komentátor denníka SME o ministrovi povedal, že je nedostatočne vzdelaný. Vladimír Palko o sebe tvrdí, že je veľký intelektuál. Naozaj si, keď príde domov, stále číta?
Stále. Každý voľný čas využije na čítanie.
Aj vy rada čítate?
Áno, keď mi vyjde čas, ale ja čítam ľahšiu literatúru - detektívky, historické romány, spoločenské romány, občas sci-fi.
Máte tri deti. Jeden je herec, druhá matematička a tretí historik. Majú záujem o politiku?
Sledujú ju. Dcéra trošku z diaľky, ale synovia, hlavne ten najmladší, ju sledujú viac. Možno to nie je v rodinách pravidlom, ale myslím si, že k manželovi majú rešpekt, úctu a preberajú aj jeho názory.
Aj sa nejako angažujú?
Nie. Chodievajú iba do volebných komisií. Je zaujímavé, stretnúť sa s ľuďmi z iných strán. Väčšinou medzi sebou vychádzajú dobre. Mňa to tiež lákalo. Okrem posledných volieb som bola vo volebných komisiách vo všetkých voľbách.
Potom Vladimír Palko volá celej rodine, aké sú výsledky?
Je to zaujímavá informácia, ale nie je to dôvod, pre ktorý tam chodíme.
Museli ste niekedy nútiť svoje deti chodiť do kostola? Veľa mladých ľudí to najmä v období puberty odmieta.
Nie. Puberta bola úplne v poriadku.
Váš najmladší syn študuje herectvo. Veľa hercov tvrdí, že rodičia neboli nadšení, keď im oznámili, že chcú ísť na herectvo. Ako ste to prijali vy?
Asi tak ako väčšina rodičov. Neboli sme nadšení. Hlavne preto, že práca herca - a to vidím aj na synovi - je mimoriadne náročná psychicky i fyzicky. Je tam veľmi veľa pokušení, herci sú emocionálnejšie založení a aj v osobnom živote to môže prinášať veľmi veľa problémov. Z tohto hľadiska mám obavu, ako môže moje dieťa skončiť, ale vidím veľmi dobrý príklad, že aj kresťan môže prežiť v tomto prostredí - je ním Štefan Bučko. Neočakávame, že syn bude nejaký slávny herec, možno sa tým nakoniec ani nebude živiť. Mal sedemnásť rokov, keď sa rozhodoval a chlapec v takom veku ešte nemá predstavu o svete, o tom, ako to funguje.
Prečo myslíte, že nebude slávny herec?
Podľa mňa Slováci nemajú šancu stať sa slávnymi hercami.
Nemáme slávnych hercov?
Myslela som vo svete. Ja sa tým až tak veľmi nezaoberám a v kútiku duše si myslím, že bude robiť niečo iné. Jeho zaujíma divadlo, o filme nehovoril a o dabingu vôbec nie. Človek, ktorý hrá len v divadle, sa neuživí. Nechcem jeho predstavy v mladosti ničiť, ale človek v mojom veku vie, že nie každý od života dostane to, čo si predstavuje.
Hral už v nejakom predstavení?
Áno, v predstaveniach v škole. Je to zvláštny pocit, keď sa matka pozerá na svojho syna, ktorého pozná od hlavy po päty, jeho povahu, správanie. Ja v ňom vidím stále len môjho Andrejka.
Nehral aj v reklame na Eurotel?
Bola to zábava, pozrieť si ho. Bol to náš Andrejko. Mám obavu, že aj keby neviem ako hral, tak pre mňa v oblasti tvárenia sa nič nové nevyprodukuje. Keď s ním žijete 21 rokov, tak ste zrejme videli všetky jeho tváre.
Povedali ste, že aj kresťan môže ako herec prežiť. Herci však často musia zahrať rôzne chúlostivé scény. Myslíte, že by s tým mal problém?
Sú diela, ktoré propagujú vec, ktorá korešponduje s jeho vierou a sú hry, ktoré nekorešpondujú a ktoré presadzujú niečo iné. Tu nejde konkrétne o úlohu. Keby hral zápornú rolu v hre, ktorá je dobrá, tam nie je problém. Problém je v tom, keby hral v hre, ktorej samotná idea je pomýlená.
Rozlišujete umelecké dielo podľa toho, aká je idea? Veď umelecké dielo môže byť dobré aj bez kresťanskej idey. Môže zobrazovať reálny svet, ktorý je často aj zlý. Také hry by ste zakázali?
Hra vám má niečo povedať. Nemá to byť len nejaký výňatok zo života. Umenie je na to, aby vám povedalo, ako je autor zameraný a čo tým propaguje. Keď v nejakej hre vidíte, že zosmiešňujú otca rodiny, ktorý sa o ňu stará, aj keď môže mať chyby, je to už proti rodine. Aj v živote sa to môže stať, ale ide o vyriešenie problému, pohľad na to, v čom sú hodnoty.
Sú knihy, kde si napríklad autor vymyslí skorumpovanú cirkev, zlého biskupa či pápeža. Ide pritom čisto o fikciu a tá kniha je dobrá. Myslíte, že ak tam je fiktívny zlý biskup, kniha je zlá?
Za to, že si niekto vymyslí zlého biskupa, by som knihu ani iné diela nezakázala, ale umelec by sa mal vedieť rozhodnúť, čo bude propagovať.
Myslíte si, že žena má vo výnimočných prípadoch právo rozhodnúť sa, či si dieťa chce nechať, alebo nie?
Poviem vám jeden príklad zo života. Jedna mladá žena čakala dieťa a lekári odberom plodovej vody zistili, že bude postihnuté. Ako veriaca vedela, že na potrat nepôjde. Celé tehotenstvo žila s tým, že dieťa bude postihnuté. Narodilo sa zdravé. Lekári vám nemôžu povedať na sto percent, či bude dieťa zdravé, alebo nie. To nie je spoľahlivá informácia. Každý nový život je zázrak a ja by som do zázrakov nerada zasahovala. Keď raz život vznikol, kto som ja, aby som rozhodovala, že ho zničím. Pre mňa je to vražda. Je iná situácia, keď sa rozhoduje pri pôrode a je isté, že prežije len jeden z tých dvoch.
Poznáte nejakého homosexuála?
Nepoznám.
Asi nesúhlasíte, aby mohli spolu žiť v partnerských zväzkoch.
Je to ich štýl života, dobre, nech si tak žijú, ale som zásadne proti vytváraniu zväzkov a tomu, aby vychovávali deti. Predstavte si, čo v rozume toho dieťaťa môže vzniknúť. Je to deštrukcia rodiny a tým aj spoločnosti. Rodina je základ. Keď má mať dieťa v poriadku rozum, nemôžu ho vychovávať homosexuáli. Dosť, čo máme rodín muž a žena a tí to nezvládajú. Keby sa to povolilo, malo by to ďalekosiahle následky.
Chodíte na spoločenské akcie?
Na plesy. Keď však dopredu viem, že musím ísť na ples, je to stresujúce. Ani nie preto, že budem na plese, ale ja nerada nakupujem oblečenie a nerada si ich dávam šiť. To je to najhoršie. Keď už prídem na ples, tak sa vždy dobre bavím.
Kamarátite sa s nejakými politikmi?
Stretávame sa s tými, s ktorými by sme sa stretávali, aj keby neboli v politike - s Minárikovcami. Pavol Minárik bol náš svedok na svadbe a chodili sme spolu na vysokú školu.
Niektorí politici majú veľké nové vily, poschodové byty. Vy bývate v Petržalke v činžiaku. Nikdy ste nechceli mať dom a presťahovať sa?
Áno, ale nemáme na to peniaze.
Prečo ostatní majú?
Neviem, ako to robia, ale z platu, ktorý dostáva môj manžel, sa to nedá. Možno iní majú aj iné aktivity, ich manželky podnikajú, ale z platu vo funkciách, v akých bol môj manžel, sa to nijako nedá.
A chceli by ste mať veľký nový dom a byť veľmi bohatá?
Stačil by malý. (Smiech.) Túžbu vyjsť si z kuchyne do záhradky a dať si tam raňajky, keď je pekne, mám. Myslím, že aj manžel by to prežil, keby ho niekto presťahoval. To by zvládol, ale do stavania domu by sa v živote nepustil a na to, aby sme si ho dali postaviť na kľúč, nemáme. Keby nemal kde bývať a jediná možnosť by bola postaviť dom, tak by ho postavil a postaral by sa, ale máme kde bývať, nie je to potrebné. Na tom mieste, kde je, je potrebnejší a dôležitejší, ako pri stavbe domu.
Po nástupe Vladimíra Palka na ministerstvo kolovala klebeta, že chcel vrátiť diéty zo služobnej cesty. Viete o tom?
Neviem, ale ak, tak to bolo len omylom. To by sa ani nedalo vrátiť. On je normálny. To, čo mu patrí, nevracia. (Smiech.)
Radil vám manžel pred týmto rozhovorom, čo máte povedať?
Nie. Len sa ma spýtal, či by som ten rozhovor poskytla. Pred mesiacom som mala problémy v práci, tak som to posunula na neskorší termín. Včera prišiel večer z Luxemburgu, a informovala som ho, že rozhovor poskytnem. Dal mi len radu, aby som žiadala autorizáciu. Skoro som na to zabudla. Predpokladám, že mi dôveruje.
