Bývalý americký senátor GEORGE MITCHELL sprostredkoval mierovú dohodu v Severnom Írsku a predsedal výboru, ktorý vypracoval plán postupných krokov na obnovenie izraelsko-palestínskych mierových rozhovorov. Takzvaný Mitchellov plán prijímajú obe strany a predstavuje v súčasnosti jedinú iniciatívu na zastavenie pätnásť mesiacov trvajúceho krvavého konfliktu. Zatiaľ všetky pokusy na jeho uvedenie do praxe stroskotali.

Izraelský premiér Ariel Šaron nazval palestínsku samosprávu teroristickou, ktorá sa nelíši od talibanského Afganistanu, a prirovnal Jásira Arafata k Usámovi bin Ládinovi. Ide o ten istý problém terorizmu?

„V našej správe bol dôraz na tom, ako ukončiť násilie a obnoviť akúsi skromnú mieru dôvery, ktorá bola celkom otrasená. Výslovne sme žiadali ukončenie teroristickej činnosti, definovanej ako zámerné zabíjanie alebo zraňovanie civilistov v snahe vystrašiť alebo demoralizovať spoločnosť. Naše prvé odporúčanie sa týkalo okamžitého a bezpodmienečného ukončenia násilia a mali sme na mysli hlavne terorizmus. Neupresnili sme, aké dlhé by malo byť „obdobie vychladnutia“ (Šaron žiada sedem dní absolútneho pokoja, pozn. red.).

Verím, že obnovenie rozhovorov je možné a že k nemu dôjde už len preto, že ľudia sú unavení vojnou. Platilo to aj o Severnom Írsku, kde sa strany dohodli na mieri po 25 rokoch vojny a tisíckach obetí. Ľudia majú dosť smrti, ničenia, majú dosť malých rakví na pohreboch nevinných detí. Keď som bol naposledy na Blízkom východe, aj Šaron, aj Arafat mi nezávisle od seba povedali: život sa stal neznesiteľným. A to bolo pred posledným kolom násilia.

Zainteresovaní si určite uvedomia, že jediný spôsob, ako urobiť život znovu znesiteľným, je vrátiť sa k rozhovorom. Pre obe strany je ilúziou nazdávať sa, že tých druhých celkom porazia. Takéto ilúzie nepovedú k bezpečnosti pre Izrael ani k samostatnému štátu pre Palestínčanov.“

Problém spočíva v tom, že Hamas a Islamský džihád nie sú unavení vojnou. Nejde už o viac než „obdobie vychladnutia“ - o de facto rozbitie týchto organizácií?

„V našej správe nezaznela žiadna konkrétna požiadavka o žiadnej organizácii. Vyhlásili sme, že palestínska samospráva musí vynaložiť 100-percentné úsilie na zatknutie a potrestanie účastníkov teroristických akcií. Arafat doposiaľ nevyvinul aktívnu, agresívnu snahu zatknúť a potrestať Islamský džihád a Hamas. Ak sa odhodlá, bude to bolestivé rozhodnutie, lebo narazí na odpor. Musí však zároveň vedieť, že alternatívu predstavuje zničenie palestínskeho hospodárstva, ktoré pokleslo za 15 mesiacov asi o 70 percent. Nepostaviť sa proti terorizmu vôbec nie je v záujme Palestínčanov.

To neznamená, že treba od Arafata čakať 100-percentný úspech. Faktom je, že nemá veci celkom pod kontrolou. To však nie je nič prekvapivé. Ani prezident Bush nemá absolútne v rukách Spojené štáty americké.

V dnešnom Severnom Írsku stále existujú odpadlíci na oboch stranách. Veľká väčšina je však sústredená na budúcnosť a rozsah zabíjania sa zmenšil. Práve to treba dosiahnuť na Blízkom východe.“

Časť Izraela sa chce zbaviť Arafata. Je mierový proces možný aj bez neho?

„Mnohí Izraelčania nemajú radi Arafata a mnohí Palestínčania nemajú radi Šarona. Arafat a Šaron sú však zvolenými vodcami svojich národov a my všetci s tým musíme žiť, kým ich vlastní ľudia nezatúžia zmeniť to. Po Arafatovom prípadnom odchode by zrejme prišiel niekto z Hamasu, kto by nebol otvorený dialógu ani kompromisu. Bolo by to zhoršenie situácie.“

Môžu byť USA nestranným sprostredkovateľom, keď sa v súčasnej kríze postavili na stranu Izraela?

„Spojené štáty sú v tomto procese neodmysliteľnými a obe strany to prijímajú. Arafat mi niekoľkokrát povedal: Chceme účasť Američanov, potrebujeme ich. Na jednej strane sa hovorí, že USA sú príliš blízke Izraelu. No nájdu sa aj takí, čo sa sťažujú, že Bush prešiel na stranu Palestínčanov, keď im priblížil víziu štátu.“

Kto má posúdiť, či Arafat vyvíja 100-percentné úsilie? Šaron?

„Tu sa ukazuje potreba účasti USA ako arbitra. Potrebná je aj z hľadiska druhej strany. Keby Izraelčania začali rušiť osady, Palestínčania by vyhlásili: to nestačí. V skutočnosti sa žiada urobiť to hlavné - primäť účastníkov uznať, že nemôžu dosiahnuť svoje hlavné ciele násilím a pomstou. Prvý krok k zmene kurzu od násilia je bezkonkurenčne najťažší.“

Keby vás teraz povolali späť na Blízky východ, čo by ste odporúčali?

„Aj v Írsku sa proces zrútil pätnásť mesiacov po prvej dohode. Zavolali ma späť na druhú služobnú misiu. Dva dni mi trvalo, kým som pochopil, čo treba urobiť, ale tri a pol mesiaca mi trvalo, kým som primäl strany súhlasiť s tým. Doslova som si sadol s papierom a ceruzkou a zapisoval som si presný postup, čo treba urobiť, kto musí čo povedať a kedy. Do procesu sa vkradla taká nedôvera, že ani jedna strana nechcela urobiť krok, kým si nebola absolútne istá, že bude nasledovať krok druhej strany, ktorý poznala už vopred.

Rovnako musia veci prebehnúť aj na Blízkom východe. Okrem toho musia všetky nové kroky obsahovať aj ekonomický rozmer. Palestínska ekonomika sa úplne prestala rozvíjať. Turizmus, veľký zdroj príjmov v Izraeli, sa zrútil. Istý druh ekonomickej pomoci by bol dôležitým stimulom pre obe strany.“

© 2001, Los Angeles Times, Syndicate International,(krátené)

Autor: Nathan Gardels