Pätnásť rokov po novembri: nedostatok odborníkov, schátrané športoviská, podstatne menej divákov, ale máme viac olympíjskych medailí V slovenskom športe je nablýskaný pojem zlatá medaila totem. Ešte väčší ako bol za socializmu v Československu. Ku každému najvzácnejšiemu kovu do omrzenia zvykneme dodávať prívlastok historický. Akoby predtým Slováci v spoločnom štátnom útvare ani neboli, akoby Česko nemalo na sekundu rovnaký dátum narodenia.
Ďalším lákavým krokom je "vypichovať" rebríčky: zlato - striebro - bronz. Po olympiáde v Aténach môžeme byť hrdí, naši športovci ešte nikdy nezaznamenali takú úspešnú (historickú) bilanciu - šesť medailí, po dvoch z každého kovu. Rebríček možno dať do poradia krajín a šťastne vyzdvihnúť, že v ňom skončili za nami predovšetkým Česi.
Ohlupovanie tabuľkami
Tabuľky možno obracať všelijako. Podľa pomeru víťazstiev na OH sú prví Bahamčania, pred nami Chorváti i Lotyši, za nami Česi a hlboko vzadu Američania, Briti a Číňania. Čiže populárny argument, že slovenského daňového poplatníka stojí jedna medaila málo peňazí je demagógia, ba totálne ohlupovanie národa, zhmotnené do ďalšej tabuľky, ktorá sa hrdo rozdáva pri hodnotení olympiád.
Viac ako medialové počty známkuje krajinu spoločenský a divácky záujem o športovú kultúru. Bez rozdielu či ide o štátnu reprezentáciu, sľubne bojujúci klub či perfektne organizované podujatie. Olympijská medailománia prináša paradoxné vyhlásenia aj od veľmi rozhľadených športovcov. Členovia komárňanského štvorkajaku a ich tréner neraz smrteľne vážne tvrdili: Naše štyri prvenstvá z majstrovstiev sveta úplne vyblednú, ak neprinesieme medailu z Atén.
Máme medaily a prázdne štadióny
Slovenská zlatokopecká športová stratégia, silne pripomínajúca roky pred 17. novembrom 1989, plodí neúctu k priaznivcovi, ktorý si zvykol chodiť každý víkend na šport. On ho dokonca z domácich podujatí nevidí ani v televízii, čo je naša ďalšia žalostná rarita. Hokej a futbal sú čiastočnou výnimkou.
Ide o scestný stav, lebo profesionálny športovec má v pracovnej náplni úlohu zabávať fanúšika, funkcionár zase vytvárať zamestnancovi i divákovi dobré podmienky, hoci aj tomu v papučiach. V kľúčovej otázke vzťahu k fanúšikovi išiel slovenský šport za dvanásť rokov samostatnosti rapídne dole. Diváci neubúdajú len pre horšiu kvalitu hry, ale aj pre zúfalý stav športovísk. Schátrali mnohé, napríklad pyšný Areál snov na Štrbskom plese i Všešportový areál v Košiciach. Za pätnásť rokov sme postavili s väčšími investíciami len bratislavské Národné tenisové centrum, biatlonový areál v Osrblí, vodnoslalomársky v Čunove a basketbalovú halu v Ružomberku. Najnavštevovanejším bratislavským víkendovým "ihriskom" je dostihová dráha, lebo je tam pekne. A vôbec nejde o olympijské odvetvie, ani o ligu v pravom slova zmysle.
Nostalgický pohľad do minulosti
Pripomeňme si v tejto súvislosti tromi vetami časy spoločnej republiky. Ligová futbalová návšteva pod päťtisíc bola na väčšine štadiónov raritou a nad tridsať nebola výnimkou. Aj v bežných stretnutiach, nie zápasoch o majstra. Výpočty kulís plných tribún by sme hravo mohli rozšíriť o hokej, basketbal, hádzanú, volejbal.
Súčasnosť varuje. Náhodne sme vybrali priemernú návštevnosť na jednom kole ligy zo začiatku existencie Slovenskej republiky a porovnali ju s návštevnosťou predposledného tohtoročného vo všetkých kolektívnych športoch. Tabuľka povie iste viac ako slovíčka.
Futbal
september 1993 - 4703 teraz - 2001 (zápas Slovan - 1. FC Košice 11 223, Humenné - D. Streda 8 221)
Hokej
- november 1993 - 2324 teraz - 2254
Hádzaná
- Muži (február 1994) - 1100 teraz - 380
- Ženy (február 1994) - 500 teraz - 310
Basketbal
- Muži (január 1994) - 1250 teraz - 630
- Ženy (január 1994) - 800 teraz - 350
Volejbal
- Muži (marec 1994) - 650 teraz - 350
- Ženy (marec 1994) - 300 teraz - 150
Rozdiel je v kultúre športu
Ani ustavičné porovnávanie výsledkov s Českom nie je žiadnym meradlom, aj keď túžba zvíťaziť nad úspešnejším susedom je normálna. Pre bývalú väčšiu časť spoločného štátu hovorí bohatšia tradícia, od nepamäti lepšia športová infraštruktúra (za čo môže z veľkej miery i bývalý režim) i objektívna skutočnosť - Čechov je raz toľko. Nožnice pojmu kultúrnosti športu sa však od roku 1989 ešte viac roztvorili v prospech suseda. Aj keď v Aténach získali Česi jediné zlato, stojí za to. Desaťbojársky kráľ Roman Šebrle je jedným z najuznávanejších športovcov sveta, v krajine ho oceňujú vedno zo slávnymi vedcami, lekármi, vynálezcami, umelcami. Našim medailistom škriabu funkcionári kde-kade peniaze na sľubované odmeny.
Paradox o stave bez peňazí
Ak meriame úspechy slovenského športu olympijskými výsledkami, čo je nesporne vážny ukazovateľ, zistíme paradox. V Atlante, Sydney i Aténach dve tretiny medailí vybojovali kanoisti (na divokej i rýchlej vode) - deväť, ďalej výnimoční jednotlivci, plavkyňa Moravcová dve, strelec Gönci dve, naposledy senzačne i džudista Krnáč. Okrem tohto top zoznamu máme výborných hokejistov, dobrých tenistov a vodných pólistov. Obidve odvetvia kanoistiky, hokej, tenis i streľba však patria medzi finančne veľmi náročné športy. Prvé slová slovenského športového činovníka sú pritom takmer vždy - nemáme peniaze. A dostávame sa k rozporu číslo dve. Prehnaná túžba po rýchlo dostupnom úspechu plodí systém: milióniky niekde vyhrabeme (sponzori vraj letia výlučne na medaily) aj za cenu macošského vzťahu k možnej perspektíve v základných športoch - atletike, plávaní, klasickom lyžovaní, gymnastike a hrách.
Tri názory na tri najväčšie ponovembrové chyby v športe
Olympijský šéf: František Chmelár, predseda SOV
1. Neboli sme pripravení na rozdelenie federácie, know-how na budovanie štátnej športovej reprezentácie mala Praha - dodnes trpíme nedostatkom odborníkov v rôznych oblastiach vrcholového športu.
2. Priam tragédiou bolo to, čo sa od začiatku živelne a chaoticky dialo so športovým majetkom. Aspoň na obdobie, kým by sa našiel vhodný model, mali sme ponechať Ústrednú správu telovýchovných zariadení. Šport napokon prišiel aj o vlastné finančné zdroje - myslím si, že lotérie nepatria do rúk spolkov, ale zlým riešením je aj dnešný stav, keď sú výnosy z lotérií príjmovou položkou štátneho rozpočtu.
3. Nová štruktúra organizácií bola nevyhnutnosť, za negatívum nepokladám osamostatňovanie, ale neschopnosť integrovať sa na novej platforme.
Šéf najväčšieho spolku: Ján Holko, predseda SZTK
1. Slovenská telovýchova sa nevedela prispôsobiť zmeneným ekonomickým a spoločenským podmienkam.
2. Zbavovali sme sa majetku a napokon sme prišli aj o vlastné zdroje príjmov, lotérie, čím sme ostali veľmi závislí od štátnych zdrojov.
3. V hnutí nastala atomizácia a prevládlo nepochopenie úlohy strešnej organizácie, ktorá môže byť tmelom a je schopná riešiť aj také úlohy, ktoré sú nad sily jednotlivých subjektov.
Najvyšší štátny úradník: Stanislav Kosorin, generálny riaditeľ sekcie športu MŠ SR
1. Od ponovembrového rozčlenenia sa na množstvo subjektov sa nezmenila organizačná štruktúra športu - je nefunkčná, z hľadiska financovania netransparentná, navyše bez strešného orgánu, ktorý by štátu jasne naformuloval a presadzoval požiadavky hnutia.
2. Šport dopláca na sériu káuz v súvislosti so zisteniami kontrolných orgánov - začala sa prípadom Svetová zimná univerziáda 1999, keď štát "prehnal" uvoľnené peniaze cez Slovenské združenie telesnej kultúry, ktoré s akciou nemalo nič spoločné.
3. Následne sa začala kauza Športka verzus Tipos - športoví funkcionári spôsobili, že na ňu okrem štátu doplatila už aj telovýchova a nabalí sa firma, ktorá nemá so športom nič spoločné.
HOKEJ
Rozdelenie pomohlo reprezentácii, uškodilo ligeRozdelenie Československa prospelo reprezentácii Slovenska - náš hokej sa zviditeľnil vo svete. Ale čo sa týka ligových súťaží, slovenský hokej na tom stratil. U nás zostali len štyri silné mužstvá - Dukla Trenčín, HC Košice, Slovan Bratislava, HKm Zvolen - kým v Česku doplnili desať tímov štvoricou z nižšej súťaže a majú kvalitnú, vyrovnanú extraligu. Na českom ľade sa môže stať majstrom hociktoré z prvých desiatich mužstiev, napokon aj titul Zlína z minulej sezóny je toho príkladom. Viem o snahách slovenských funkcionárov, aby sa vytvorila spoločná liga, ale nedávam tomu veľkú šancu. Ba skôr som skeptický: k tomu už nedôjde. České extraligové kluby nemajú dôvod spájať sa. Takže reálnejšia cesta na zvyšovanie kvality v slovenskej súťaži je vytvárať konkurenciu na domácom ľade.
V príprave mládeže v Česku a na Slovensku nevidím výraznejší rozdiel. Sú tu veľmi dobrí tréneri, na oboch stranách musia začínajúcim hokejistom finančne značne vypomáhať rodičia. Či s nákupom výstroja, alebo s prispievaním na hodiny ľadu.
Úspechy národného tímu či v Česku alebo na Slovensku závisia od účasti hráčov z NHL. Hokejisti zo zámorských klubov sa významne podieľali na olympijskom zlate aj štyroch tituloch majstrov sveta ČR a takisto na historickom triumfe našej reprezentácie na svetovom šampionáte v Göteborgu 2002. Zaujímavé by bolo, keby na Svetovom pohári hrali len hokejisti z NHL, na olympiáde by tvorili mužstvá hráči z NHL aj z ligových súťaží a na majstrovstvách sveta by sa schádzali tímy len z ligových klubov - tam by sa ukázal pravý obraz ligových súťaží.
ERNEST BOKROŠ - asistent trénera tímu Slovenska - majstrov sveta 2002, tréner Slovana Bratislava '98, HKm Zvolen '01 - majstrov Slovenska a Hamé Zlín '04 - majstra Česka
BASKETBAL
V Česku prevláda serióznejší i trpezlivejší prístupSlovensko postihol generačný problém, čo je iba čiastočne objektívna príčina. U nás je mladých šikovných basketbalistiek málo. Ak sa nájde, rýchlo sa snaží odísť do zahraničia. Najväčšia časť viny je na funkcionároch, ktorí nevytvorili vhodný systém prípravy mládeže, naopak to dobré rušili. Česko bolo na tom kedysi oveľa horšie, ale práve cez trpezlivú prácu so žiačkami, dorastenkami, kadetkami, juniorkami sa dostalo medzi európsku špičku a preskočilo nás. Vyrastala som v malom klube Palimpex Prievidza. Síce chudobnom, ale so zanietenými trénermi. Žiaľ, družstvo zaniklo.
Veľký rozdiel medzi krajinami je v prístupe k reprezentácii. Slovenská sa v súčasnosti doslova zliepa bez akejkoľvej koncepcie. Veľmi ma bolí, že moje kolegyne zvyknú jedna po druhej odmietať reprezentačný dres. V plnej sile sme napríklad museli postúpiť na majstrovstvá Európy.
V Česku sú serióznejší napríklad vo finančných otázkach. Nejde ani tak o výšku výplat, ale o pravidelné príjmy. Z počutia viem, že práve v Ružomberku, klube, v ktorom som dosiahla veľké úspechy, dostávajú zrazu aj veľmi mladé hráčky také peniaze, ktoré ich môžu pokaziť. Do veľkého basketbalu som v Košiciach i Ružomberku vstúpila ešte ako juniorka. Mala som primeraný príjem a dobré podmienky. Som za to obom klubom vďačná. Že sa to potom v Ružomberku pokazilo je iná kapitola.
Brnianska a ružomberská organizácia, systém práce i tréningy sú približne rovnaké. Na Slovensku bola príprava o čosi tvrdšia, v Čechách je trochu voľnejšia, povedala by som - akurátna. Viac mi to vyhovuje, ale to je vec názoru.
ZUZANA ŽIRKOVÁ - najlepšia basketbalistka Slovenska vlaňajška, hráčka Gambrinusu Brno. Vyrastala v Prievidzi, pôsobila v Delte Košice, s Ružomberkom vyhrala v rokoch 1999, 2000 Európsku ligu, v rokoch 2000 - 2002 hrala za Šopron.
HÁDZANÁ
Susedia sú múdrejší, nešetria na mládeži
Česi sú múdrejší ako my, len si to nechceme priznať. Nešetria na mládeži a o športe u nich rozhodujú odborníci. Tesne po rozdelení sme mali objektívne lepšie hádzanárky, ale končili už v kvalifikáciách, lebo nedokázali v rozhodujúcich momentoch vydať zo seba všetko. Nevedeli sme vytvoriť taký jednoliaty kolektív ako české výbery. U nás vládne iná nálada. Platí porekadlo: Úspech má mnoho otcov, prehra je sirota. Keď sa vyhrá, priživujú sa na úspechu všetci, ale keď nie, hádže sa na trénera všetka vina. No trom klubom - Šali, Banskej Bystrici a Michalovciam - sa športovo ani organizačne nevyrovná žiadny český tím.
Tomáš Kuťka, bývalý reprezentačný tréner žien, dnes kouč českého Veselí nad Moravou
Na Slovensku sa nedoceňuje tréningový proces
Československá hádzaná bola silná, rozpad federácie jej ublížil. Mužská mala väčšiu tradíciu v Česku. Na Slovensku tréningovému procesu nikto nevenoval dostatok pozornosti, lebo sa to klubom nezdalo perspektívne a zaujímavé. A hráči postupne odchádzali do zahraničia. Aj českej hádzanej trvalo dlho, kým sa presadila aj na európskom fóre, ale napokon to - na rozdiel od slovenskej - dokázala. V nej má tréner podstatne dlhší čas na dobudovanie mužstva a serióznejšie sa plnia záväzky. U susedov je aj sociálne postavenie ľudí istejšie a viac tam dôverujú štátu. U nás prevláda závisť, naša typická vlastnosť. Česko nás aj preto o dosť predbehlo.
Ivan Hargaš, bývalý reprezentačný tréner mužov, dnes koučuje české Zubří
