Oslavy 10. výročia Nežnej revolúcie, ktoré zorganizovala Študentská rada vysokých škôl. Na fotografii lídri študentského hnutia z roku 1989 - 1999 Zuzana Mistríková (vpravo) a Tóno Popovič (vľavo) slávnostne otvárajú Študentské dni v aule Univerzity Komenského.

Zuzana Mistríková a Miloš Lauko boli pred 15. rokmi študentmi na bratislavskej Vysokej školy múzických umení. Zuzana tretiačkou na dramaturgii, Miloš štvrtákom na divadelnej a televíznej réžii. Novembrové udalosti z nich zo dňa na deň urobili študentských lídrov a výrazne zmenili ich životné plány.

Miloš Lauko odmietol ešte pred rokom 1989 na VŠMU vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže. "Nebol som zväzákom v strednej škole, nezlanárite ma ani teraz," hovoril vtedy. Mal pred spolužiakmi istý náskok v skúsenosti, lebo strávil čistý čas v Poľsku. "Bol som tam v čase štrajkov Solidarity, zažil som, ako študenti založili študentské odbory," hovorí dnes.

21. augusta 1989 sa v Prahe s priateľmi zúčastnil na spomienke na okupáciu. V Prahe to už vrelo, účastníkov naháňala polícia, no v Bratislave bolo ešte stále ticho.

Deň študentov 17. novembra plánovali v 1989 študenti VŠMU urobiť pouličné divadlo, ale režim im to zakázal. Zuzana Mistríková ho organizovala aj s Antonom Popovičom, ktorý sa stal vzápätí tiež jedným z lídrov študentského hnutia.

Lauko mal vtedy iné starosti. Práve mu zakázali školské predstavenie s tým, že "narušovalo ideovú výchovu mladých komunistických umelcov".

V piatok 17. novembra ešte nič netušili, ale už v sobotu mali informácie, že v Prahe sa na umeleckých školách chystá štrajk. Lauko spomína, že už v nedeľu stáli v zákulisí divadla Astorka, keď "naši pedagógovia, ktorých sme si vážili, návštevníkom oznamovali, že vstupujú do štrajku".

Mistríková povedala, že "zrazu sme sa ocitli v strašnom kolotoči". V pondelok študenti oznámili rektorovi, že vstupujú do štrajku. "Nemali sme predstavu, do čoho ideme, ale mal ju vtedy vôbec niekto?"

Dnes sa Zuzana Mistríková pozerá na ten čas ako na niečo neopakovateľné. "V živote som sa necítila taká privilegovaná, v dobrom slova zmysle, a akceptovaná ako vtedy. Nie ako ja, osoba, ale ako študent. Ľudia nám s dôverou požičiavali počítače, autá, kopírky s tým, že potom im to vrátime."

Miloš Lauko spomína na deň, keď po prvýkrát prehovoril pri soche Hviezdoslava k študentskému davu. "Stál som na Hviezdoslavovi, hovoril som o myšlienke založiť študentské odbory a mal som taký zvláštny pocit. Námestie bolo plné, študenti viseli aj zo stromov a aj som už určite vedel, že títo si už zväzácke známky určite nekúpia."

Dnes má Lauko pocit, že časy sú úplne iné ako vtedy a "tí, čo to robili pre ideály, už z politiky odišli". Má pocit istého rozčarovania, lebo "v politike sú len tí, čo vedia, čo je moc a vedia ju využívať. A nie vždy pre dobro ľudí".

Miloš Lauko začiatkom deväťdesiatych rokov založil stranu Národní liberáli a kvôli financovaniu strany strávil dokonca istý čas vo vyšetrovacej väzbe. Potom sa za nejasných okolností stal aj tzv. "utajeným svedkom" v známom televíznom dokumente, ktorý sa týkal únosu Michala Kováča ml. a za vlády Vladimíra Mečiara vysielal v televízii.

Dnes pre televíziu pripravuje relácie pre spotrebiteľov. Donedávna sa touto problematikou zaoberal v časopise na ochranu spotrebiteľa, ten však už pre nedostatok peňazí prestal vychádzať. Divadlu sa už venovať nechce.

Zuzana Mistríková je tretí rok generálnou riaditeľkou sekcie médií a audiovízie na ministerstve kultúry. Dramaturgii sa už venuje iba sporadicky, tento rok spolupracovala na magickom predstavení Malého princa pre košický balet. "Myslím, že sa nám celkom vydarilo, a tak si tam chodím ventilovať svoje duševné stavy," hovorí.