Zmeniť ekonomiku na trhovú by sa nedalo bez toho, aby sa podstatne neobmedzili zásahy štátu. Jeden z trvalých obhajcov liberálnych postojov na úlohu štátu bol JÁN ORAVEC, exprezident nadácie pomenovanej po rakúskom nositeľovi Nobelovej ceny Fridrichovi Augustovi von Hayekovi. Ján Oravec je dnes prezidentom Združenia podnikateľov Slovenska a upozorňuje, že socialistické návyky v niektorých oblastiach života trvajú dodnes.
Stále je veľa ľudí, ktorí spomínajú na socializmus v presvedčení, že vtedy bolo lepšie. Sú to obete ponovembrových zmien?
Niektorým ľuďom sa dnes skutočne žije horšie než za socializmu, minimálne tým, čo sú dlhodobo nezamestnaní, prípadne majú obmedzené možnosti zvyšovania príjmov. Opravil by som však vašu otázku, nie sú to obete ponovembrových zmien, ale obete februára 1948. Ak by sme sa vtedy nevydali na cestu budovania ekonomicky nezmyselného systému, naši občania by sa dnes mohli tešiť podobnej životnej úrovni ako občania v Nemecku či v Rakúsku.
Tvrdenie, či bolo lepšie alebo horšie, sa poväčšine sústredí na životnú úroveň. Tá sa však pomerne ťažko meria. Kde sa podľa vás najlepšie hľadajú zmeny?
Je zaujímavé, že hodnotenia ekonómov a občanov sa v tomto diametrálne rozchádzajú. Je to práve preto, že používajú odlišné ukazovatele. Z porovnania dnešnej úrovne HDP na obyvateľa s úrovňou tohto ukazovateľa z roku 1989 napríklad ekonómom vychádza, že dnes sme nad úrovňou roku 1989. Subjektívne hodnotenie občanov však závisí od ich individuálnej situácie, či majú prácu, aký majú plat atď. Ľudia však svoju vlastnú situáciu hodnotia negatívnejšie než je v skutočnosti, najmä v dôsledku porovnávania sa s úspešnejšími susedmi, ktorí majú vyšší príjem, viac materiálnych statkov než oni.
Keď sa na začiatku 90. rokov hovorilo o dobiehaní Západu, padali rôzne cifry - 10 rokov, 20 rokov. Ako podľa očakávania ovplyvnili súčasný pocit ľudí z novembrových udalostí?
Ja sa pamätám, že tie cifry o dobiehaní Západu boli podstatne nižšie - 3 až 5 rokov. Taká bola miera nášho naivizmu na úplnom začiatku transformácie. Samozrejme, že platí známa úmera - čím vyššie očakávania, tým väčšia frustrácia. Ja si však myslím, že sme rýchlo vytriezveli a väčšina ľudí pochopila, že keď sa niečo kazilo 40 rokov, je nemožné dať to do poriadku za niekoľko rokov.
Milióny ľudí sa rozhodli podnikať. Dnes už tvoria podstatnú časť ekonomiky a pracovných miest. I tak je všeobecný pohľad na podnikateľov pomerne nelichotivý. Kedy sa to zmení?
Aj podnikatelia prešli od novembra 1989 kus cesty, počas ktorej zaznamenali podstatné zmeny. Časy prvej generácie podnikateľov s bielymi ponožkami a fialovými sakami sú už dávno preč, rovnako ako zlatokopecká morálka. Podnikanie sa kultivuje, nároky na obchodnú serióznosť, etické štandardy sa zvyšujú. Na to, aby sa zmenil nelichotivý pohľad na podnikateľov, je potrebné, aby oveľa viac ľudí ako dnes chápalo, že sú to práve podnikatelia, ktorých nápady, aktivita a odvaha sú nevyhnutným predpokladom na rozvoj ekonomiky a zabezpečenie príjmov pre väčšinu ostatných občanov (zamestnancov, dôchodcov, študentov), ktorí nepodnikajú.
Nakoľko sme už kapitalistická spoločnosť a kde pretrvávajú socialistické návyky a myslenie?
Ešte aj dnes, 15 rokov po začiatku transformácie, u nás existuje niekoľko skanzenov socializmu - napr. školstvo, zdravotníctvo, sociálny systém, celá štátna správa, atď. Nový balík reforiem po roku 2002 nám dáva možnosť zmeniť to. Treba povedať, že vstup do únie nám v tomto úsilí nepomáha, skôr naopak. Kapitalizmus pritom nie je pre mňa, na rozdiel od tých, ktorí sa toho slova desia, synonymom pre bezcitnú spoločnosť, ale pre spoločnosť s výkonnejšou ekonomikou, ktorá je v konečnom dôsledku sociálnejšia než iné spôsoby usporiadania spoločnosti. Zdôrazňujem, že ide o možnosť, ktorú máme pred sebou, ostatné záleží len na nás.
