Rôzne tváre Jásira Arafata: na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v roku 1974, s izraelským expremiérom Jicchakom Rabinom a americkým exprezidentom Billom Clintonom po podpise mierovej dohody v roku 1993, s irackým exdiktátorom Saddámom Husajnom v roku 1988 a pápežom Jánom Pavlom II. v roku 2000. FOTO - ČTK/AP, REUTERS
Jásir Arafat umieral dlho a nedôstojne. To sa však dá povedať aj o jeho vláde. Prezident (tak sa dal titulovať) neexistujúceho štátu bol pri moci dlho a jeho kariéru sprevádzali skôr pády ako vzostupy. Pritom dostal šancu ako málokto.
V 90. rokoch minulého storočia ho rehabilitovali a urobili z neho spolu s Jicchakom Rabinom a Šimonom Peresom nositeľa Nobelovej ceny mieru. Svet vedel, že tri desaťročia terorizuje Izrael, podporujú ho nedemokratické vlády arabského sveta, do pádu Berlínskeho múra ho štedro financoval komunistický blok, aj to, že sa v prvej vojne v zálive otvorene postavil za Saddáma Husajna. Predstava, že traumatizujúci blízkovýchodný problém sa vyrieši tým, že Arafat si podá ruku s Rabinom a všetko bude v poriadku, však zvíťazila.
Jásir Arafat dostal šancu a mnohí na to doplatili. Nielen obyvatelia židovského štátu, ale aj jeho vlastný národ. Dotiahol ho síce na politickú mapu sveta, ale súčasne ho zavliekol do konfrontácie s Izraelom, chudoby, beznádeje a z ľudí urobil viac-menej poradovník na "funkciu" samovražedného atentátnika. Navyše odmietol najlepší plán na urovnanie vzťahov, aký kedy Palestínčanom Izrael ponúkol. Uznávajú to aj tí, pre ktorých nie je židovský štát ničím iným len vredom na mape.
To všetko preto, že Jásir Arafat nepochopil, že násilie nie je cesta. Arafat nechcel ustúpiť od svojich predstáv ani o centimeter. Azda najnádejnejšie rokovania o blízkovýchodnom probléme viedol americký exprezident Bill Clinton. Po ich zlyhaní konštatoval, že Arafat je neústupčivý muž, ktorý stále prináša nové požiadavky, o ktorých vie, že sú nereálne. Skutočnú diagnózu však Arafatovi stanovil až George Bush: Jásir Arafat je prekážkou mieru.
Arafat sa stal aj prekážkou rozvoja vlastného národa a dával príčinu radikálom v židovskom štáte, ktorí si politickú kariéru postavili na tvrdeniach, že Palestínčania nie sú nikým iným len bandou teroristov na čele s najväčším teroristom na svete.
Jásir Arafat bol diktátor bez štátu: vo svojich rukách sústredil všetku moc, všetky peniaze, rozhodoval o osudoch ľudí, nevypisoval voľby a vinu za všetko zvaľoval na izraelskú okupáciu. Nikdy neodstránil podozrenia, že vie o teroristických akciách a nič proti nim nerobí.
Napriek tomu ho Palestínčania "milovali". Bola to však láska zo strachu a bola výsledkom sústavnej masáže. Arafata ľudia zbožňovali tak ako Stalina, Saddáma či Hitlera. Keď sa ich vláda skončila, mnohí plakali, tisíce si však vydýchli. Tak odchádzajú "symboly", ktoré likvidovali všetko, čo im nezapadlo do ich konceptu. Tak to bude aj s Jásirom Arafatom.
Arafat sa stretol s Husákom, Havlom i Schusterom
Úsmevy na archívnej fotografii z roku 1989 nie sú predstierané. V tom čase patrilo Československo, rovnako ako mnohé štáty sovietskeho bloku, k priateľom palestínskeho národa. Komunistické režimy často pestovali vzťahy s ideologicky blízkymi spojencami a Palestínčania boli nepriateľmi Izraela podporovaného Spojenými štátmi.
Spolupráca sa začala vo veľkom rozvíjať v roku 1967, keď Československo po izraelskej invázii na arabské územia prerušilo diplomatické vzťahy s Tel Avivom. V 70. a 80. rokoch poskytovalo Palestínčanom politickú a finančnú podporu, ale aj zbrane a výcvik na svojom území. Sám Arafat bol v socialistickom Československu deväťkrát.
Počas poslednej návštevy v roku 1989 navštívil prvý raz aj Bratislavu. Privítal ho predseda Slovenskej národnej rady Viliam Šalgovič.
Jedným z prvých krokov československej zahraničnej politiky po novembri 1989 bolo obnovenie diplomatických vzťahov s Izraelom. Arafat sa ešte stretol s česko-slovenským prezidentom Václavom Havlom, ktorý tak chcel ukázať morálnu zodpovednosť za vývoj na Blízkom východe.
Po rozdelení ako prvý navštívil územia palestínskej samosprávy vtedajší prezident Rudolf Schuster. Vo februári 2000 sa stretol s Arafatom. (mim)
Chronológia
1929 - narodil sa ako Muhammad Abdel-Raúf Arafat al-Kudwa al-Hussejní v egyptskej Káhire
1947 - začal bojovať proti židom
1956 - založil hnutie Fatah, zamerané na ozbrojený boj proti Izraelu
1969 - stáva sa predsedom guerilovej Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP)
1970 - Arafat a OOP sú vyhostení z Jordánska, premiestnili sa do Libanonu
1974 - prejav na Valnom zhromaždení OSN
1983 - Izrael zničil sídlo OOP v Libanone, Arafat sa presúva do Tunisu
1987 - začiatok prvej intifády
1988 - zrieka sa "všetkých foriem terorizmu" a uznáva štát Izrael
1990 - podporuje Saddáma Hussajna počas vojny v Perzskom zálive, čo vedie k jeho politickej izolácii
1992 - prežil pád lietadla, svadba so Suhou
1993 - podpisuje mierové dohody z Osla s Izraelom, vznik palestínskej autonómie
1994 - dostáva Nobelovu cenu za mier spolu s izraelským premiérom Jicchakom Rabinom a ministrom zahraničia Šimonom Peresom
1996 - stáva sa vodcom palestínskej samosprávy
2000 - mierové rozhovory skrachovali, začiatok druhej intifády
2001 - Arafata obvinili z podnecovania bojovných útokov na Izraelčanov, ktorí obkľúčili jeho sídlo v Ramalláhu, kde ho až do konca októbra 2004 držali v domácom väzení. (reuters)
