Kornel Földvári nie je povolaním teatrológ, ale málokto tak dobre pozná divadlo L+S a málokto by vedel tak zasvätene napísať o účinkovaní tejto dvojice ako práve on. Potvrdzuje to kniha Svet pre dvoch (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, Levice 2004). Publikácia nevznikala ako kniha, ide o súhrn článkov, recenzií a poznámok, ktoré autor uverejňoval od roku 1966 až po smrť Satinského roku 2002, jednak v časopisoch a divadelných bulletinoch, jednak ako doslovy či texty na prebaloch CD v knihách oboch autorov.
Čiže, akoby náhodné zoskupenie textov, v skutočnosti však zázračná jednota pohľadu a vhľadu do diela našej chýrnej dvojice, kniha suplujúca trochu monografiu, trochu dejiny humoru a satiry v slovenskej literatúre. Predovšetkým však dokonalá analýza fenoménu L+S.
Földvári "pristihol" mladučkých Lasicu a Satinského už pri ich štarte v mikrodivadielku bratislavského Domu ČSSP, kde uvádzali roku 1966 každý pondelok Večer pre dvoch. Skôr než iní si všimol, že to nie sú vtedy bežní ľudoví rozprávači, ktorí sa ženú za podenkovými akutálnosťami, ale že oni hľadajú komiku "v ľudskom vnútri, v myslení a vlastnostiach človeka". Hovoril vtedy doslova o estetickej revolúcii, ktorej základnou stavebnou jednotkou nie je ani komika charakterov, ani situácií, ale slovo, jazyk. Ako Havel svojho času vymyslel jazyk ptydepe, oni napríklad vymysleli migzidčinu.
Földvári pravidelne nielenže komentoval ich kabaretné vystúpenia, on sa usiloval vyhmatať ústredný nerv tohto smutného humoru, ktorý bol nekomunálny, ale fundamentálny, týkal sa národnej mentality takisto ako moderného človeka, "ujarmovaného a korumpovaného súčasnou civilizáciou". Földvári vyvracal názory časti kritiky, ktorá ich pokladala iba za vtipkárov, a presvedčivo dokázal, že jediní robili absurdné divadlo.
Keďže systematicky sledoval divadelnú činnosť dvojice (kým ju abnormalizátori nedonútili odísť do Brna), všímal si aj mnohorakosť a vývin jej poetiky, pričom si zároveň musel položiť otázku, aký je podiel jedného i druhého na spoločných hrách. Jasnejšie to, samozrejme, bolo, keď každý z nich začal publikovať v časopisoch a dokonca vydávať aj vlastné knihy. Földvári však nad tým uvažoval už skôr, lebo akokoľvek boli obaja na scéne od seba neodlučiteľní, každý mal osobitý až nápadný svojráz, počnúc temperamentom a končiac telesným výzorom.
Snaha definovať ich rozdielnosť viedla napokon Földváriho k tomu, že voľne parafrázoval Satinského: Lasica intelektuál (podľa Satinského lord), Satinský človek z ľudu. Prvý flegmatický cynik, druhý nešťastný plebejec. Každá charakteristika síce platí dovtedy, kým nevymyslíme inú, výstižnejšiu, no v tomto prípade je asi najbližšie k pravde, overiteľná dnes už iba na filmových záznamoch alebo v tlačených textoch.
K Földváriho knihe zákonite patrí, hoci žánrovo sa vyníma, dlhší spomienkový článok Štyristojedenásť dní. Tak dlho/krátko bol totiž Földvári riaditeľom Divadla na korze, kam sa dostal zásluhou Lasicu po zániku Kultúrneho života 1968. Táto trpko-ironická reminiscencia oživuje vtedajšiu atmosféru strachu a obsahuje veľa milých zmienok o mnohých hercoch, hudobníkoch a divadelníkoch. Jej výpovedná hodnota spočíva v plastickom vykreslení vtedajších politických praktík. A výpovedná hodnota celej knihy?
Je to svedectvo o bezprostredne zachytenom zážitku z hier a vystúpení Lasicu a Satinského na rozličných scénach a potom na scéne vlastnej, o autorovej úspešnej snahe presne pomenovať tento zážitok a zaradiť prácu oboch umelcov do dejín divadelného humoru a satiry na Slovensku od Jonáša Záborského po Petra Karvaša.
A v neposlednom rade pripomenúť mladej generácii, čo sme tu mali napriek nepriazni, ba nepriateľstvu doby.
