édií súhlasili - pravdepodobne však, z celkom iných dôvodov. Situácia našej audiovízie je pomaly horšia - ako nám to nechtiac nepriamo prezentoval aj nedávno na Dvojke odvysielaný dokumentárny film Mira Iršu Osem spoločných, akú zažila po vojne i v päťdesiatych rokoch dvojica Kadár-Klos. Pár dokumentárnych filmov ročne - to je situácia krajiny „sto rokov za opicami".
Z hľadiska potenciálu dokumentu nakoniec netreba zatracovať ani tie opice. Dokumentárny film BBC o živote cicavcov, ktorý odvysielala Česká televízia, je medzinárodným hitom. Uznávam, že dokumenty o živote špecifických cicavcov - Slovákov, nie je také zábavné sledovať. Chápem, že vo všeobecnosti nie sme takí milí ako zvieratká a už vôbec nechcem porovnávať tradíciu a prostriedky BBC so situáciou na Slovensku. Nemusíme predsa zachraňovať svet. Máme však na to, aby sme pomohli aspoň Slovensku?
Jeden bežný októbrový nedeľný večer. Šou VILOmeniny na Markíze, v ktorej manželia Mojsejovci v súťaži s bezdomovcami z výmenníkovej stanice nakoniec vyhrali 60-tisíc korún (košickí milionári sa následne dobročinne rozhodli, že 30-tisíc si menej úspešní protihráči môžu na ich rodinnom majetku odpracovať), práve dosahuje rekordnú sledovanosť - pozeralo ju 1 milión 330-tisíc divákov, čo je 29 percent zo všetkých divákov nad 14 rokov a 53 percent z tých, ktorí sa v tej chvíli pozerali na televíziu.
Presne v ten istý večer sa v Bratislave končí medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet 2004. Mladým ľuďom sediacim ešte aj na schodoch je premietaný film, ktorý vzišiel víťazne z diváckeho hlasovania: Etiópia - Live Aid.
Tento film BBC je tou najsilnejšou a zároveň najkrutejšou reklamou na dokument, akú si vieme predstaviť. Nečudovala by som sa, keby sa niekto na základne neho rozhodol pre cestu dokumentaristu či spravodajcu. Nezazlievam však ani tým, ktorí si po podobnom zážitku povedia, že o istých veciach je lepšie ani nevedieť. Vojnoví kameramani a fotografi sú natrvalo poznačení utrpením, ktoré videli cez hľadáčiky svojich kamier.
Spomínaný film sleduje príbeh reportáže spravodajcu BBC Michaela Buerka s bohmi i ľuďmi zabudnutého etiópskeho utečeneckého tábora, čo následne vyvolala solidaritu ľudí na celom svete. Písal sa rok 1984. Na zozname humanitárnej pomoci britskej vlády bola komunistická Etiópia na samom konci, obyčajní Briti však svojej vláde odkázali, že na takúto politiku kašlú. Podnietení kampaňou speváka Boba ... , začali posielať bankovky, kupovať si single. Na konto Etiópskych hladujúcich sa organizovali dobročinné megakoncerty i maratóny. Príbeh „živej pomoci" Etiópii je príbehom spravodajského šotu, ktorý dosiahol viac, ako sa bežne akémukoľvek dielu podarí. Tisíce životov bolo vtedy zachránených, Etiópia je však aj dnes ohrozovaná suchom a hladom, Afrika je jediným kontinentom, ktorý za posledných dvadsať rokov ešte schudobnel.
Jediným slovenským filmom, ktorý sa na festivale Jeden svet prezentoval, bol film Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho. Dokument o progrome v Topoľčanoch zo septembra 1945 vyvolal kontroverznú reakciu - oveľa viac zo strany vedenia STV ako divákov. Môžeme len hádať, či skutočne obsiahnutými antisemitskými výrokmi či spájaním tohto nešťastného výbuchu netolerancie so symbolmi kresťanskej viery. Mimochodom, aj oscarový film Obchod na korze obsahuje početné antisemitské výroky.
Dokument by mal byť záznamom necenzurovanej a nemanipulovanej reality. Napriek tomu sa nedá robiť bez presvedčenia. Prinajmenšom bez viery v to, že niekomu na niečo informačný a myšlienkový materiál filmu poslúži.
Mladí tvorcovia ako napríklad aj Lucia Piussi vo filme Bezbožná krajina odvysielanom na Dvojke začiatkom októbra, nepoužívajú hlas rozprávača, ktorý by dodával životu násilné významy. Komentár je však obsiahnutý vo výbere materiálu a v jeho skladbe.
Nový film Slovenskej televízie Menšie zlo študenta VŠMU Ivana Ostrochovského o jednej prezidentskej kampani a nielen o nej jej - je tiež akousi nekomentovanou politickou reality šou.
„Je pravda, že podobný film sa na STV ešte neobjavil, otázka však znie, prečo sa v STV také filmy nerobia," povedal v neformálnom rozhovore študent VŠMU Ivan Ostrochovský.
Na tomto filme pritom nie je nič zvláštne. To je na tom to najhoršie. Teda nie na filme, ale na nás - na celej našej spoločnosti. Nielen preto, že ako hovorí vo filme František Šebej, národné božekanie je už súčasťou nášho folklóru. Nielen preto, že film pracuje so spravodajskými i publicistickým materiálom, ktorý je tým, čo sledujú politické dianie, dostatočne známy - hoci nikdy nezaškodí pripomenúť si isté obrazy a situácie z našej nedávnej histórie.
Myslím skôr na absolútnu normálnosť skepsy, sklamania, ľudského a politického vzduchoprázdna. Film je špecifickým slovenským príspevkom k diskusii o priamej voľbe prezidenta, ktorá svojou väčšinovosťou prakticky vylučuje možnosť, že sa zvolí akákoľvek výnimočnejšiu osobnosť. Má však zmysel, aby sa prezidentom stal človek, ktorý nemá istú „necitlivosť a cynickosť", ako to vyjadril politológ Samuel Abrahám?
Favorizovaný kandidát Eduard Kukan si myslel, že politik musí vidieť trochu ďalej, ako jeho voliči. Tiež však na kameru uznal, že si „musí vyberať, čo povie". Nepomohlo mu to. Za Martina Bútoru hlasovalo „50 intelektuálov" ako sa ironicky vyjadril mediálny „znalec" Fedor Flašík. Slušný, múdry a vzdelaný - nerovná sa úspech vo voľbách, popularita sa dá odvodiť od sumy strávenej na obrazovke. Realita, nielen u nás.
Pohľad mladého filmára je smutnou kolážou pretvárky, závislosti a pragmatickosti ako vystrihnutej z Molierovho Mizantropa, ktorým je film prekladaný. Má vôbec význam politikom veriť v čase, keď morálka ako kategória prestáva existovať?
Napriek tomu či práve preto musíme o menšom zle stále hovoriť - a určite aj rečou filmu. S každodenným praktickým „morálnym relativizmom" sa predsa bežne stretávame. Menším zlom je aj liek s vedľajším účinkami, každá operácia, každá stavba, každý druhý rozvod či už aj svadba, pomaly každý ľudský krok.
Menšie zlo je vlastné iné slovo pre kompromis - ako to vysvetľuje v Ostrochovského filme politológ Samuel Abrahám. A kompromis je určite veľkou témou celých našich dejín. Na kompromise museli pristupovať aj veľké osobnosti, pripomína Eduard Grečner vo filme Bezbožná krajina Zuzany Piussi. Určite by mali o ňom čo dlho hovoriť aj Klos a Kadár.
Film Menšie zlo mal mať premiéru už v októbri, podľa informácií dostupných ku dňu uzávierky tohto čísla TV oka bude vysielaný v pondelok 15. novembra, v týždni osláv nežného novembrového výročia. Slovenská televízie podľa stanoviska kompetentných nemala výhrady k jeho obsahu, iba požiadala autora o jeho dopracovanie - tak sa na to pozrime!
Autor: TEXT: ZUZANA ULIČIANSKA
