m dievčaťom tancovať dlhšie ako jeden foxtrot, je im nepríjemné, ba odporné," píše vo svojej poviedke.
Čo vlastne bol a čo je jazz?

Jazzoví pionieri v nevestincoch
Starosta New Orleansu Sidney Story vydal v roku 1897 nariadenie, že bude „nezákonné, aby akákoľvek prostitútka alebo žena trvale sa oddávajúca neresti sídlila, zdržovala sa, žila alebo prespávala v ktoromkoľvek dome, izbe alebo uzavretej miestnosti mimo vymedzeného územia". Vďaka tomu vznikla vykričaná štvrť, ktorú na počesť svojho zakladateľa začali volať Storyville. A práve ona má veľmi dôležitú úlohu pri vzniku jazzu.
New Orleans bolo zvláštne mesto. Živé a vďaka rušnému prístavu prosperujúce. Čierni otroci si sem doviezli svoju kultúru - hudbu a tance, založené na sugestívnom rytme. Otrokárstvo tu bolo liberálnejšie ako inde, veľa otrokov a otrokýň dostalo slobodu a vznikla kasta noblesných miešancov - kreolov s dobrým vzdelaním a svojou hudobnou kultúrou. Legendárne boli ich pochodujúce dychovky.
V Storyville hudobníci dostávali veľmi dobré honoráre. Tu sa schádzali ľudoví hudobníci, ktorí sa zmocňovali nástrojov po svojom, s kultivovanými kreolskými kolegami. Štvrť plná nevestincov a krčiem sa stala taviacim kotlom, kde vznikla nová hudba. Ešte sa nevolala jazz, tento názov dostala až v 20. rokoch, predtým sa niekoľko rokov písala jass. Mimochodom, jedným z vysvetlení názvu je vulgárny termín pre pohlavný styk.
Nová hudba strhovala rytmom a zvukom - v ňom mal veľký podiel zvláštny spôsob hry na nástrojoch, ktoré akoby dostali ľudský hlas a ľudské emócie. A naopak, spev mal zasa farbu hudobných nástrojov. V rodokmeni jazzu nájdeme aj typické černošské štýly: Blues, ragtime a náboženské spirituály.
Jazz vznikol ako hudba pre každý deň, spojená s bežnými ľudskými radosťami, plná sexuality. Bola to zábava, relax. Protest ubolených černochov proti svojim vykorisťovateľom z nej spravili až európski ľavičiari a učitelia socialistickej hudobnej výchovy.
Zábavu prerušila 1. svetová vojna. Z New Orleansu sa stal vojenský prístav. Storyville bolo priveľmi nebezpečné rozptýlenie pre námorníkov, tak ho zavreli. Jazz vyrazil proti prúdu Mississippi do Chicaga, New Yorku a celého sveta.

20. storočie sa začalo v 20. rokoch
Skutočná éra jazzu sa začala v 20. rokoch a pokračovala v rokoch tridsiatych. Prvá svetová vojna sa skončila a mladí ľudia dostali chuť zabávať sa. Chýr o jazze rýchlo doletel aj k bielym poslucháčom.
Dvadsiate a tridsiate roky zvykneme označovať ako jazzový vek. Nebola to len hudba, ale životný štýl. Jazz bol jeho hybnou silou a kulisou, presne tak ako rock v rokoch šesťdesiatych.
V 20. rokoch svet zaznamenáva prvú sexuálnu revolúciu, prvú vlnu ženskej emancipácie, skracujú sa sukne a nové jazzové tance poburujú „lascívnym" charakterom. Autá už prestávajú slúžiť iba na vozenie, ale stávajú sa miestom prvých sexuálnych skúseností, vytvára sa nový rovnoprávny model vzťahu muža a ženy. To sa, samozrejme, nepáči konzervatívnym rodičom. Puritáni bijú na poplach: morálka je v rozklade.
Živočíšne saxofóny, dravé trúbky, často s ‚dusítkom', skresľujúcim prirodzený zvuk, všadeprítomné vyzývavé synkopy - to boli pre prudérnych rodičov „zvuky džungle" a „frontálny útok na tie najnižšie pudy". Lekári zo svojho „odborného pohľadu" tiež varujú pred jazzom: „Jazzová hudba vyvoláva opilstvo, lebo vysiela nepretržitý vír vnemových podnetov do mozgu a tam produkuje myšlienky a predstavy, ktoré prekonávajú vôľu."
Prudérne moralizátorstvo devätnásteho storočia sa definitívne skončilo až s nástupom jazzu. Je zvláštne, že podobná situácia sa opakovala v tridsiatych rokoch s nástupom nového jazzového štýlu - swingu. Nový zvuk bol ešte vzrušujúcejší, tance ešte „nemravnejšie" aj strážcovia morálky, ktorí sa už zmierili so starým jazzom dvadsiatych rokov, znovu spozorneli a vyhlásili bojovú pohotovosť. Mimochodom, práve swingová vlna v 40. rokoch hodila do náručí miliónov obdivovateliek prvý spevácky idol v dnešnom zmysle - Franka Sinatru. Práve swing sa stal na dlhé dve desaťročia hlavným prúdom populárnej hudby - až kým mu žezlo nevzal rock and roll.

Mágia jazzu
Na otázku, čo je jazz, nie je ľahké odpovedať. Vývoj jeho definície sa menil, typické rytmy a nástroje sa vyvíjali, ale jedna vec zostala stále prítomná. Jazz je zhudobnená sloboda. V tejto hudbe je veľmi dôležitý moment improvizácie. To nie je samo osebe nič nové, improvizovalo sa aj vo vážnej hudbe a bežne sa improvizuje aj v ľudovej hudbe či vrocku, ale v jazze je to inak - ide o proces kolektívnej tvorby priamo pri hre. Členovia skupiny navzájom citlivo reagujú na svoje výkony a vznikajú nové, neslýchané veci.
Jazz definuje aj, alebo predovšetkým, sugestívna rytmická pulzácia. Jeden z najvýznamnejších slovenských jazzmanov Gabriel Jonáš to vidí takto: „Dobrý jazz sa dá spoznať hneď: veľa bluesu, veľa soulu, swingujúci rytmus, rytmus, ktorý nie je kockatý, nedopadá ako kus kameňa, ale vždy sa odrazí, je pružný a tancujúci. Samozrejme, jazz je typický aj harmóniou a svojským melodickým frázovaním."
Ďalší známy jazzman Matúš Jakabčic súhlasí: Najdôležitejší je špecifický rytmus. Ten zrejme spôsobuje to, že v jazze sa - samozrejme u špičkových hráčov - asi najviac spomedzi všetkých hudobných žánrov prejavuje akási kombinácia pokoja a dynamiky, uvoľnenosti a napätia, dravej energie a ležérnosti a tieto protipóly sú prítomné stále, v každom okamihu súčasne."
V jazze sa používajú trochu ezoterické výrazy ako drive (ťah, energia), feeling (pocit, citlivosť, senzitivita), alebo timing (špecifické umiestnenie tónov v čase). Najmenej definovateľný, ale všadeprítomný element je prenos energií. Jazz je niečo ako magický rituál. Elektrizujúca energia vzniká medzi hráčmi, ale pri vystúpeniach aj medzi hudobníkmi a publikom - to neidentifikovateľné „niečo" vyžarujúce z hudobníkov vnímajú poslucháči a posielajú späť, čím hudobníkov motivujú a vytáčajú do vysokých obrátok. Preto sa hovorí, že jazz je najlepší naživo.
„Ak sa stretnú na správnom mieste v správnom čase správni ľudia, vytvoria absolútnu jednotku energie. Ak sa na tom zúčastníte, dobijú sa vám baterky a viete, prečo ste na svete," hovorí televízny režisér Jozef Novan, bývalý hudobník, jazzový veterán ktorý sa touto hudbou zaoberá po celý život. „Pri jazze ste schopní preniknúť do procesu tvorby tak hlboko, že prestanete vnímať všetko ostatné a oslobodíte sa od svojich problémov. Ak je poslucháčov viac, môže dôjsť až k skupinovému mystickému zážitku."

Sloboda
Okolo jazzu sa vždy grupovali slobodomyseľní ľudia. Kluby sa od počiatku jazzu stali ostrovmi, kde si ľudia vytvárali svoj vlastný svet.
„Mnohých z nás jazz neopustí práve preto, že jeho tóny sú 'zvuky prekvapenia'. Keď človek vstúpi do jazzového klubu, nikdy nevie, aká zmes citov, z ktorých mnohé možno už dlho driemali, sa v ňom zobudia a znovu objavia," píše kritik a spisovateľ Nat Hentoff.
Kluby boli miestami, kde sa stretávali belosi a černosi, ktorí inak bývali v oddelených štvrtiach, takže sa otupovali rasové predsudky, To, paradoxne, platilo hlavne pre publikum. Vzťahy medzi čiernymi a bielymi hudobníkmi zostali problematické, černosi belochom vyčítali, že im „ukradli jazz". Jazzový guru, trubkár Miles Davis síce vyhlásil, že pre neho môže byť hudobník hoci zelený, dôležité je to, čo vie, zatrpknutosti voči belochom hraničiacej s rasizmom sa však nikdy nezbavil.
Dnes jazz nepozná rasy, hranice ani kultúrne rozdiely. Jeho jazyk je medzinárodný. Má spoločný kód, ale môže obsahovať aj veľmi silné národné a etnické špecifiká - latinskoamerické, orientálne, africké alebo hoci slovanské prvky.

Jazz a diktatúry
Jazz bol vždy tŕňom v oku diktátorov, komunistických aj fašistických - ďalšia vec, v ktorej sa dojemne zhodovali. Po nástupe fašizmu boli dokonca s nemeckou dôslednosťou vydané predpisy, ktoré sa týkali „neárijských" prejavov v hudbe - zakázaný bol scatový spev (improvizovaný spôsob spevu bez slov), príliš „vulgárne" rytmy, „negroidné výstrednosti v tempe", hra s ‚dusítkom', hra na kontrabase prstami (povolený bol len sláčik) a podobne. Tŕňom v uchu bol aj nepravidelný synkopický rytmus, najtypickejšia črta vtedajšieho jazzu.
Aj pre komunistov bol jazz nepriateľom. Stalin dal dokonca hudobníkom skonfiškovať saxofóny namiesto nich dostali iné nástroje, napríklad fagoty a veľa jazzmanov sa aj ocitlo v gulagoch. Po Stalinovej smrti už mohol jazz žiť, ale dôstojný život to nebol.
„Jazz pochádzal zo Západu, bol kozmopolitný. Ľudia, ktorí mali radi jazz, sa správali slobodne," hovorí Jozef Novan. „Pre ideológov bol príliš zložitý. Cítili nebezpečenstvo. Trpeli ho, ale hádzali mu polená pod nohy, kde sa dalo." Žiť s funkcionármi sa dalo len za cenu istých úskokov. Celkom vhod napríklad prišlo, že jazz sa dal prezentovať ako hudba utláčaných amerických černochov.
Jazz samotný sa zakázať nedal (zakazovať hudbu mohli len na základe „protištátnych" textov), voľné spoločenstvá, schádzajúce sa v bytoch alebo na koncertoch tiež nie, s organizáciou to mali strážcovia socialistickej kultúry jednoduchšie.

Jazzová sekcia
V roku 1971 vznikla v Prahe Jazzová sekce - spoločenstvo ľudí, ktorí si považovali za povinnosť šíriť alternatívnu kultúru. Ich aktivity boli impozantné - organizovanie koncertov, festivalov, prednášok, vydávanie periodík a kníh. „Čo v demokracii nie je zakázané, to sa smie. Čo v diktatúre nie je nariadené, to je zakázané," píše v eseji Josef Škvorecký. Bolo len otázkou času, kedy komunisti jazzovú sekciu zlikvidujú.
Vďaka premyslenej stratégii a odvahe jej členov vydržala pomerne dlho. Čas sa však naplnil v roku 1986, keď polícia zatkla sedem vedúcich členov a o rok neskôr boli odsúdení. Jazzovú sekciu zakázali, a keďže nemali ideologické argumenty, prišili im neplatenie daní. Zákaz nečakane vyvolal búrlivý ohlas významných svetových hudobníkov a spisovateľov. Vyhlásenie podpísali E. L. Doctorow, Paul McCartney, Sonny Rollins, Kurt Vonnegut, William Styron a mnohí ďalší.
Perestrojka sa v tom čase dostala do obrátok a revolúcia bola pred dverami. Aj prípad jazzovej sekcie - a tým aj jazz samotný - svojou trochou prispeli k pádu komunizmu.

Revolúcia
Jazz býval zábavnou hudbou a pomáhal ľuďom prekonávať hospodársku krízu, či hrôzy druhej svetovej vojny. Hudobníci sa však stále zdokonaľovali v myslení a technike. Začiatkom 40. rokov čas dozrel na zmenu. Čierni hráči, pôsobiaci v newyorských kluboch - Charlie Parker, Dizzy Gillespie, Miles Davis a ďalší - prišli s novým, revolučným štýlom.
Be-bop priniesol absolútnu virtuozitu, rytmická nástojčivosť sa zvýšila, témy a sóla sa hrali vražednou rýchlosťou. „Kde je melódia?" pýtali sa konzervatívni poslucháči, ale nový štýl si svojich ctiteľov našiel. Jazzmani sa stali skutočnými umelcami.
Väčšina z nich žila na hrane - každonočné hranie, tvorivý tlak, stres a potrebu ustavičného rýchleho napredovanie riešili dopingom všadeprítomnými drogami. Heroín zažíval v týchto kruhoch veľkú konjunktúru. Išli v tom všetci. Niektorí sa zo závislosti vymanili, iní nie. Legitímny otec be-bopu, saxofonista Charlie Parker, jeden z najvýznamnejších hudobníkov vôbec, sa z bludného kruhu nedostal. Zomrel ako tridsaťpäťročný v roku 1955. Lekár, ktorý obhliadal jeho mŕtvolu, mu odhadol vek na 64.
Prvá jazzová hviezda, trubkár Louis Armstrong, bol večne vysmiaty šoumen, ktorý dbal o to, aby sa ľuďom páčil. Be-boperi boli umelci a často vystupovali arogantne. Veľký novátor Thelonious Monk dokonca neváhal v klube vynadať obecenstvu do snobov, ktorí jeho umeniu vôbec nerozumejú.

Odďaľovanie a približovanie
V 50. rokoch prišla rockandrollová vlna a jazz prestal byť pre mladých ľudí zaujímavý. Jazzmani sa na „bigbiťákov" pozerali s dešpektom - hrali podľa nich primitívnu trojakordovú hudbu. Nemohli tušiť, aký potenciál sa v tejto hudbe skrýva.
Jazzový teoretik Jan Rychlík vo svojej knihe Pověry a problémy jazzu (1959) píše: „V rock'n'rolle nie je po hudobnej stránke umelecké nič. Je to ten najlacnejší kávový mlynček na stupňovanie hlučného šialenstva. Majstrom boogie-woogie nesiahajú rockandrollisti ani po členky, i keď sa zdá, že ich chvíľkové veleúspechy zatiaľ prekonávajú všetko, čo tu od tých čias bolo. Blues nedegeneroval, lebo rock'n'roll nie je článok vývoja blues, je len jeho zahnívajúcou odnožou."
Jazz sa však vzďaľoval aj svojim niekdajším nadšencom. Nové smery boli príliš náročné a zahľadené do seba na to, aby zaujali širšie publikum. Niektorí jazzmani však citlivo vnímali, čo doba žiada. Uvedomili si, že jazz nevyhnutne musí vyjsť z veže zo slonoviny, do ktorej sa dobrovoľne utiahol, a získať si publikum späť.
Ideológom novej revolúcie v jazze na prelome 60. a 70. rokov sa stal Miles Davis, ktorý prijal do svojej hudby prvky rocku vrátane elektrických nástrojov. Vzniklo fusion, alebo ako sa u nás zvyklo hovoriť, jazzrock. Sugestívna, nesmierne energetická hudba. Jazz alebo skôr hudba jazzovej oblasti, sa opäť stala majetkom mladých ľudí. Skupiny ako Weather Report a Mahavishnu Orchestra zožínali podobnú slávu ako ich rockoví kolegovia. Samozrejme, konzervatívci hovorili, že toto žiaden jazz nie je, ale jazz je ako špongia, schopná nasať životodarnú vlahu, ktorá visí vo vzduchu. To je zároveň odpoveď na otázku, či je jazz dostatočne životaschopný aj pre 21. storočie.
Progresívneho trubkára, už zosnulého Lestera Bowieho sa raz novinár spýtal: „Myslíte si, že jazz, taký, ako sme ho poznali, je mŕtvy?" Bowie odpovedal: „To záleží na tom, ako ste ho poznali."

Prítomnosť a budúcnosť
„Myslím, že hudbu netreba rozdeľovať na jazz a nejazz," hovorí jazzman Peter Lipa. „Hudba vždy bude siahať po tom, čo jazz priniesol počas storočia svojej existencie. Občas prídu vlny, ktoré vynesú mladých hudobníkov, ktorí hrajú jazz alebo využívajú jazzové vplyvy, ako Diana Krall, Norah Jones, Jamie Cullum. Predávajú miliónové náklady platní, sú veľmi populárni a pritom robia pomerne náročnú hudbu. Je výborné, že aj takéto žánre vedia zaujať širšie publikum."
V posledných rokoch získali značnú popularitu získali mixy jazzu a elektronickej tanečnej hudby, hip-hopu, funky a všetkých možných „klubových" žánrov. Opäť sa stalo to, čo v 70. rokoch: mladých ľudí osloví čaro improvizovanej hudby a niektorí z nich pôjdu aj hlbšie do histórie, aby tam našli čistý prameň.
Jazz má neskutočnú schopnosť mutovať a prispôsobovať sa prostrediu. Ak sa niekto pokúša zakonzervovať ho a urobiť z neho skanzen pre konzervatívcov, výsledkom je čosi muzeálne, čo nežije. Legendárny Miles Davis, ktorý stál na čele niekoľkých významných jazzových revolúcií, to povedal s úprimnosťou sebe vlastnou: „Jeden z dôvodov, prečo hrám s hromadou mladých hudobníkov je, že zisťujem, že veľa starých hudobníkov sú leniví hlupáci, ktorí sa bránia zmenám a upínajú sa na staré veci. Počúvajú kritikov, ktorí im radia, aby zostali tam, kde sú, pretože im sa to tak páči. Kritici sú tiež leniví. Nechcú sa ani pokúsiť o pochopenie hudby, ktorá je iná. Starí hudobníci zostávajú tam, kde sú a stávajú sa z nich také muzeálne kúsky pod sklom."

Autor: Text: MARIÁN JASLOVSKÝ