om nielen pre Čechov, ale aj pre Slovákov, ktorí si cenia víťazstvo demokracie nad totalitou. Jeho boj za ľudské práva, za obranu nespravodlivo stíhaných a jeho silné slová o živote v pravde v časoch normalizácie si našli obdivovateľov aj vo vyspelých demokraciách. Stal sa pre celý svet symbolom možnosti nežnej revolúcie a živým dôkazom toho, že nepragmatický intelektuál s ideálmi môže byť pre spoločnosť veľkou hodnotou. Posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky - Václav Havel.

Ako hodnotíte dnešok v porovnaní so svojimi revolučnými očakávaniami pred pätnástimi rokmi?
Marxisti si myslia, že pochopili všetky zákonitosti dejín a môžu predvídať, čo bude v ďalekej budúcnosti. Ja som takto nikdy neuvažoval, preto by bolo neprirodzené, keby som nebol niečím prekvapený. Za tých 15 rokov ma prekvapilo tisíc vecí, ale napriek tomu to základné, o čo išlo mne a mojim priateľom z obdobia disentu, novembrové zmeny naplnili. Naše štáty majú základné demokratické inštitúcie, tlač je slobodná, máme tu slobodu zhromažďovania, sme zakotvení v medzinárodnom prostredí, sme členmi NATO a EÚ. Zdá sa mi, že celkový vývoj politického systému je nezvratný. Môžeme byť s mnohým nespokojní a právom nadávať, ale v tom hlavnom ideme dobrým smerom. Predvídať sa to však nedalo.
Páči sa vám naša slobodná spoločnosť?
Sloboda znamená aj určitú ťarchu rozhodovania, čo pre spoločnosť, ktorá si počas niekoľkých desaťročí od slobody odvykla, nie je vždy ľahké. Mladšia generácia už v nových podmienkach vyrastá a cíti sa v nich ako ryba vo vode, ale staršie generácie sa niekedy trápia, pretože sloboda znamená, že človek sa musí od rána do večera o niečom rozhodovať. Predtým za nich rozhodovali iní a život bol akýsi pohodlnejší. Ťarcha rozhodovania a povinnosti je niekedy nepríjemná, ale asi stojí za to.
Je niečo z čoho ste sklamaný?
Nechcem teraz hovoriť o Slovensku, kde je vývoj trochu iný, a možno lepší ako v Česku. A nemôžem ani povedať, že ma niečo sklamalo. Mrzí ma však, že sa v politickom priestore našej republiky opäť rozvinula stará choroba českej politiky - silné partajčenie. Stranícky princíp sa uplatňuje úplne všade a funkcie sa rozdeľujú podľa straníckeho kľúča. Často je to v neprospech strán samotných, lebo ich neobklopuje životodarné prostredie občianskej spoločnosti. Uzurpujú si všetko do vlastných rúk, a preto zákonite chradnú. Nechcem tým povedať, že strany nie sú dôležité, veď sú nástrojom politického života, ale nemajú byť akousi smotanou a všetko ostatné vytesňovať. Trápi ma rozkvet mafiánstva, ktorý súvisí so zmenou vo vlastníckych vzťahoch, alebo aj dosť sporná reflexia vlastnej minulosti, ktorá akoby postrádala vecnosť. Je toho viac.
Prečo ste povedali, že Slovensko je na tom lepšie?
Z diaľky sa to občas naozaj javí lepšie. Napríklad, niektoré reformné kroky Dzurindovej vlády sa zdajú byť oproti našej reforme-nereforme dôslednejšie a transparentnejšie. Mám na mysli najmä rozpočtové sféry, ako je zdravotníctvo, obrana alebo sociálne veci.
Kritici slovenských reforiem však tvrdia, že sme ich schopní robiť len preto, lebo u nás neexistuje sociálna solidarita, čo je dôsledkom našej nevyspelosti a riskujeme nimi veľké nepríjemnosti. Napriek tomu si myslíte, že sme na tom akosi lepšie?
Ak je to tak, že spoločnosť prijíma reformy, hoci nevidí ich dosah, potom je to pre ňu len dobre, lebo reformy sú nevyhnutné. Zatiaľ čo iné krajiny sa k nim prepracúvajú nekonečne dlho, ťažko a polovičato, u vás to zrejme ide rýchlejšie a lepšie. Samozrejme, že v prvých rokoch vyvolávajú reformy odpor a nespokojnosť, ale v dlhodobom zábere budú Slováci radi, že ich uskutočnila práve táto vláda a teraz, pretože by sa museli urobiť tak či tak, a možno keby mali neskôr osvietenejšieho partnera, tak by sa realizovali podstatne ťažšie.
Keď ste boli na svojej prvej návšteve v USA, ešte ako hlava spoločného štátu, americký dramatik Arthur Miller o vás povedal, že ste surrealistický prezident. V zahraničí sa dodnes tešíte veľkej popularite a úcte. Doma v Česku to však celkom tak nie je. Ako si to vysvetľujete?
Môže to mať veľa rôznych vysvetlení, napríklad aj také, že ma možno majú radi tam, kde som menej na očiach. Keď ma majú ľudia každý deň na tanieri, môžem sa im sprotiviť viac než v Austrálii, kde nie som až tak často. (Smiech.) Má to však asi hlbšie príčiny. Možno som reprezentoval niečo, čo v ľuďoch síce nachádza ohlas, ale zároveň majú v sebe aj akýsi vnútorný protitlak a ten niekedy víťazí. Viem, že niektorí českí politici boli na tom oveľa horšie ako ja, ale časom, hlavne po ich smrti, spoločnosť názor na nich zmenila.
Spoliehate sa na to, že až po smrti príde pravé ocenenie vašich myšlienok a skutkov?
Netúžim po tom, aby som bol uctievaný ako národný hrdina, mučeník či svätý. Prial by som si len, samozrejme, aby mi bolo porozumené v mojom konaní. Často sa však stretávam s akýmisi mytologickými predsudkami, s tým, že vo verejnosti sa vžili rôzne dezinterpretácie a nech potom človek robí čo robí, nemôže už nič uviesť na pravú mieru.
Pred novembrom, keď ste písali o komunistickej diktatúre v ČSSR, ste použili príklad zelovocu, vo výklade ktorého viselo heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!" Konštatovali ste, že tu už vôbec nešlo o jeho obsah, ale že sa stalo znakom moci a jej akceptácie. S akými znakmi a čoho vlastne sa stretávate dnes?
Reč a systém znakov sú pestrofarebnejšie, ako to bolo v ére komunizmu. Napriek tomu sa stretávame s frázami a jazykovými figúrami, na ktoré som trochu citlivý. A ak sa opakujú, začína mi behať mráz po chrbte, lezú po mne slimáky. Sú to napríklad rôzne jazykové návyky, akási kvázi-počítačová čecho-angličtina, ktorá preniká do živého jazyka. Raz som sa stretol so zástupcami istého moravského mesta a starosta mi povedal, že je citymanager. Tak na tom sa dá naozaj len zasmiať.
Napísali ste esej Slovo o slove, kde ste vyzdvihovali silu slova v totalite. Aké mocné je slovo v slobodnej spoločnosti? Nestráca už svoju účinnosť a spolu s ňou aj obsah?
V slobodných pomeroch nemá slovo takú výbušnú silu, akú má v pomeroch neslobodných. Keď Solženicyn napísal nejakú novelu, sprostredkovane to otriasalo systémom. Dnes už len ťažko nejaká prednáška alebo román otrasie spoločnosťou, a to je dobre, lebo je to známkou toho, že pomery sú slobodnejšie. Napriek tomu by som sa neodvážil tvrdiť, že slovo nemá význam. Často napríklad pozorujeme jeho moc v negatívnom kontexte. Na človeka sa nalepí nejaká nálepka, spojí sa s ním nejaký frazeologický chomút, a už sa toho nedokáže zbaviť. Stáva sa zajatcom slova, ktoré mu prischlo bohvieako náhodne, väčšinou samospádom z niekoho zlovôle. Je ním zošnurovaný a navždy spojený. Celkovo je však očividné, že moc slova sa oslabuje. Keď som bol vo väzení, dostal sa mi do rúk veľmi dobrý román Saula Bellowa, s ktorým som sa neskôr spoznal osobne, Herzog. Je o človeku, ktorý cíti potrebu čosi dôležité povedať tomuto svetu, je tým priam posadnutý. Oslovuje všetky možné noviny a politické autority, nikdy sa však nestretne so žiadnym ohlasom. Nakoniec sa rozhodne osloviť toho najvyššieho - priamo Pána Boha. A Bellow napísal peknú vetu: „Načrtol pár riadkov Bohu." To je vlastne ilustrácia stavu, keď v slobodných pomeroch stráca slovo význam.
Nikdy ste sa neocitli v pasci vlastných slov, keď ste vyslovovali myšlienky, ktoré mali s realitou nakoniec len málo spoločné?
To by mi až tak neprekážalo. Keď človek formuluje ideály alebo nejaký súbor hodnôt, nie je taký naivný, aby si myslel, že sa nimi budú ľudia v najbližších dňoch riadiť. Skôr som cítil iný problém - v ére svojho prezidentstva som sa musel veľakrát opakovať, čo ako spisovateľ neznášam. Keď musím hovoriť niečo dvakrát, pripadám si ako plagiátor, a ja som musel vo svojich prejavoch stokrát zopakovať rovnaké veci. Zákonite ma to stálo čoraz viac námahy, pretože som sa zakaždým chcel vyjadriť inými slovami. Nakoniec som nadobudol veľkú nechuť na písanie prejavov, ktoré som si každý víkend musel pripravovať vopred. Teraz píšem veľmi málo, lebo si potrebujem od písania oddýchnuť. Bolo to nepríjemné, navyše svoju úlohu zohralo aj to, že v politickej či ústavnej funkcii musí človek voliť diplomatickejší jazyk, nemôže len tak vykričať do sveta, čo mu práve zíde na um, a slovami, ktoré mu práve zišli na um. Viedlo ma to k určitej zdržanlivosti a opatrnosti vo vyjadrovaní, čo mi občas veľmi prekážalo.
Nelákalo vás to zmeniť myšlienky a názory, aby ste sa neopakovali?
Nie! (Smiech.) To som, našťastie, nemusel, ale nemôžem povedať, že som sa nezmenil. Som starší a neustále poznanie a skúsenosť ma nútia veľa vecí si spresniť alebo pozmeniť.
Nakoľko ste slobodný dnes? Koľko môžete povedať, na čo všetko musíte brať ohľad?
Domnieval som sa, že keď sa zbavím funkcie, zbavím sa aj nevyhnutnosti vyjadrovať sa opatrne či diplomaticky. Myslel som si, že budem slobodný ako vtáčik a budem môcť hovoriť, čo chcem a kedy chcem. Bohužiaľ, bol to veľký omyl. Zistil som, že isté ohľady a opatrnosť, hlavne k politickým reáliám, budem musieť zohľadňovať vo svojom vyjadrovaní až do smrti. Možno to súvisí s tým, že v Česku som vlastne nielen v súčasnosti, ale aj historicky, jediný bývalý prezident, ktorému sa normálne skončil mandát. Všetci predchádzajúci prezidenti buď ochoreli, zomreli, boli zbavení funkcie, alebo museli rezignovať. Aj táto určitá originálnosť ma vedie k tomu, že cítim potrebu v mnohých veciach sa kontrolovať a byť zdržanlivejším.
Svojho času ste odvolali z funkcie generálneho prokurátora ČSFR a nášho súčasného prezidenta - Ivana Gašparoviča. Spomínate si, ako to bolo?
Na to odvolanie sa veľmi nepamätám. Podstatné je, že som ho do tejto funkcie vymenoval. Robil v nej asi poldruha roka, potom som ho odvolal na základe expertíz, ktoré ho obviňovali, že funkciu nevykonával tak naplno, ako sa očakávalo. Možno to bolo trochu inak, naozaj si na to spomínam len matne. Nedávno som sa však s pánom Gašparovičom stretol, priateľsky sme spolu pohovorili a nezdalo sa mi, že by sa na mňa za niečo hneval.
Čo môže priniesť Slovensku tento prezident?
Nerád by som sa púšťal do hodnotení, ale zatiaľ sa mi zdá, že je to postava reprezentatívna, dôstojná, a v ústavnom systéme Slovenska bude hrať svoju úlohu pravdepodobne dobre. Aspoň z diaľky sa mi javí tak, že nebude nadmerne zasahovať do vecí, ktoré mu z hľadiska ústavnej rovnováhy síl neprislúchajú.
Keď sa rozdeľovala republika, mnoho ľudí na Slovensku to nieslo bolestne a vašu rezignáciu považovali za zradu. Od tých čias sa veľa zmenilo a ukázalo sa, že osamostatnenie sa Slovenska a Česka nie je zlým modelom prežitia našich národov. Ako si spomínate na rozpad ČSFR?
Pre Čechov to bolo možno ešte traumatizujúcejšie ako pre Slovákov. Česi vyrastali v domnienke, že sme Čechoslováci, čo nebolo dobré. Túto účelovú ideu sme zdedili, brali sme ju ako samozrejmosť a odrazu prišiel šok. Osobne som vyvinul veľké úsilie, aby bola federácia nejakým spôsobom zachovaná, aby bola spravodlivá a vyvážená. Organizoval som tisíc rôznych schôdzok všetkých českých, slovenských a federálnych politikov, pozýval som ich spolu k sebe aj do krčmy, aby som vytvoril priateľskú atmosféru vzájomného porozumenia. Ten proces bol však zrejme neodvratný. Neskôr som bojoval o referendum, aby o rozdelení rozhodli národy, a nielen najvyšší politici. Neuspel som ani s tým. V roku 1992 boli nové parlamentné voľby a po nich aj voľba prezidenta. Toto krátke funkčné obdobie prezidenta som presadzoval sám, lebo som vedel, že zatiaľ je všetko provizórne a politický život sa ešte len bude stabilizovať. V novej voľbe prezidenta som nebol zvolený hlasmi slovenských poslancov, čo by vôbec neprekážalo, ak by som nemal byť zvolený. Hovorím to len preto, že svoju rezignáciu som podal 3 mesiace pred okamihom, keď by som aj tak musel opustiť túto funkciu. Bolo to symbolické gesto, nebol to nejaký vecný odchod. Chcel som ním zdôrazniť a demonštrovať záväznosť ústavných aktov. Sľuboval som vernosť Česko-Slovensku a jeho ústave a ak by som podpisoval zákony o tom, že sa náš štát delí na štáty dva, svojmu sľubu by som sa spreneveril. Zároveň som však nechcel brzdiť proces rozchodu. Ak mal byť, nech je. Pokiaľ ide o samotné rozdelenie, všetci oceňujú, že sa odohralo pokojne, bez veľkých drám, konfliktov a zrážok. To je určite pekné, ale prekážalo mi, že jeden štát rozdeľovali dve strany. Nerobili to ústavné inštitúcie, ktoré boli piatym kolom na voze, ale vždy rokovali len HZDS a ODS - boli to ich nekonečné rokovania, ktoré sa končili vždy okolo druhej-tretej v noci tlačovou konferenciou. Vystúpili na nej predsedovia a podpredsedovia týchto strán a tí nám oznamovali, v akom štáte budeme žiť. Aj to bola ukážka partokracie - keď sú strany dôležitejšie, ako štát, ktorý má vykonávať to, na čom sa strany uznesú.
Neocitli sme sa dnes v podobnej situácii ako v minulosti, keď nás riadila jedna strana s tým rozdielom, že dnes sú strany štyri?
Až tak ďaleko by som nešiel, samozrejme, ale hypertrofovaný význam straníckej príslušnosti je v každom prípade znepokojujúci. K nášmu rozchodu by som však dodal, že trauma prebolela a dnes už všetci berú za samozrejmosť, že sme dva štáty a medzi nami panujú dobré, korektné vzťahy. Negatívne však je, že oveľa menej o sebe vieme. Mladá generácia už prestáva rozumieť po slovensky, začíname mať podobné vzťahy ako s Rakúskom alebo s inou európskou demokratickou krajinou, čím sme na obidvoch stranách ochudobnení. Nič to však nemení na základnom fakte, že sú naše vzťahy lepšie, ako boli.
Podpísali ste list, ktorý verejne kritizuje kroky prezidenta Putina, čo prijal Václav Klaus so značnou nevôľou. Dokazuje to, že v podstate pozorne sleduje všetky vaše vyjadrenia?
To ma teší, ak ich sleduje. Spomínaný list však podpísalo veľa rešpektovaných a dôveryhodných ľudí, ktorí už dnes nie sú v politických funkciách a práve preto môžu povedať veci, ktoré by vo svojej pôvodnej funkcii vysloviť nemohli. Je dobre, že existuje takýto korigujúci hlas, aj keď tí, čo vo funkciách momentálne ešte sú, k nemu majú nejaké výhrady.
V sedemdesiatych rokoch ste napísali iný list - Gustávovi Husákovi, v ktorom opisujete našu epochu ako čas existenciálnej a metafyzickej neistoty, ľudského vykorenenia a otrasu zmyslu sveta. Zmenilo sa odvtedy vaše vnímanie týchto vecí?
Nepovedal by som , že sa niečo zmenilo. Dnes možno používame inú terminológiu a hovoríme o globalizácii alebo okonzumnej spoločnosti, ale nakoniec sa za tým skrýva rovnaký nedostatok nejakého metafyzického zakotvenia. To znamená viery vo vyššiu inštanciu, v akýsi poriadok vecí s nejakou vesmírnou pamäťou. Jej nedostatok nájdete v každom zo súdobých úkazov našej globálnej civilizácie. Čiže, nemôžem povedať, že by som v tejto veci zmenil svoj názor.
Týka sa to len západnej spoločnosti?
Dnes sa už nedelíme na západnú a východnú spoločnosť, civilizácia je vlastne jedna. Samozrejme, že stále tu máme rozvinutejšie a chudobnejšie krajiny, autoritatívnejšie režimy a menej autoritatívne, prípadne krajiny s rozvinutou demokraciou, ale náš svet už nie je bipolárne rozdelený. Bolo to jednoduchšie, keď takto rozdelený bol. Dnes je veľmi zložité, že nepriateľ a jedna z jeho najviditeľnejších tvárí - terorizmus, je podivne rozptýlený, roztrúsený ako skleróza - všade a nikde. Je ťažko uchopiteľný, nedajú sa naň namieriť rakety. Nedelil by som svet na východ a západ, aj keď stále platí rozdelenie na bohatší svet a takzvaný rozvojový.
Moslimský svet, o ktorý sa v súčasnosti teroristi opierajú, však má vo svojich metafyzických otázkach istý poriadok, na rozdiel od nášho prostredia.
V tomto by som bol zdržanlivý. Nie je spravodlivé robiť zodpovedný za terorizmus islamský svet - islamské krajiny, ich národy a ich náboženstvo. Terorizmus je niečo, čo všeobecne vyplýva z ľudskej povahy. To isté robili kresťania pred 500 rokmi, keď vyvražďovali Indiánov v Amerike, akurát vtedy nemali zbrane, aké ponúka dnešok. Ľudia tak, ako potrebujú robiť dobro, potrebujú páchať aj zlo. A to zlo má v rôznych časoch rôzne podoby. Preto by som sa obával spájať to s nejakým civilizačným okruhom alebo kultúrou. Nikto nikdy nepočul nejakého muftího, že by pochválil teroristov alebo im dal požehnanie. Je pravda, že tu vznikol nový fenomén teroristických samovrážd. Je to niečo záhadné, čo má metafyzickú dimenziu. Na druhej strane, ktokoľvek ak nastavuje život riziku, musí do istej miery počítať aj so smrťou. Tým nechcem prirovnávať skutočných hrdinov, ktorí sa obetujú za dobrú vec, k teroristom, ktorí svet rozvracajú, ale je to dosť komplikovaný jav. Akoby sa dnešné ľudstvo nevedelo dotýkať hraníc života, čo ešte kedysi v stredoveku dokázalo.
Platí to, že my milujeme život, a oni smrť?
Hlavne sú to fanatici. Posadnutosť je vždy nebezpečná. Asi uverili, že ako mučeníci sa budú mať v raji lepšie, než my ostatní, čo sme nevleteli lietadlom do žiadneho mrakodrapu. Je to obludné myslenie fanatikov. Spomeňme si napríklad na Polpotovu diktatúru v Kambodži, kde vyvraždil polovičku národa. Bol to absolútne absurdný produkt posadnutosti, ktorá vôbec nebola islamská. V ľuďoch zrejme existuje schopnosť podľahnúť pokušeniu, že prijmú jednoduchý dogmatický výklad sveta, a keď ten svet nezodpovedá ich predstave, začnú ho česať, osekávať a vyvražďovať, aby sa do nej vošiel. Je to principiálne nebezpečné, či už je zástava, ktorou sa máva, komunistická, islamská, kresťanská, budhistická, akákoľvek...
Terorizmu sa podarila jedna vec - determinuje naše správanie a rozhodovanie, odrazu ho ľudia musia brať na vedomie a správajú sa menej slobodne. Nebojíte sa terorizmu v tom zmysle, že môže rozvrátiť naše hodnoty a sebaúctu?
V tomto ohľade je nebezpečný, o to viac, že súčasná civilizácia, najmä jej rozvinutejšia časť, spohodlnela. Je preto náchylnejšia podľahnúť tomuto typu deštrukcie. Nezdá sa mi to však až také strašné, že by sa rozpadol demokratický svet. Nie sme voči teroristom až takí ústretoví, hlavné vlády s nimi nevyjednávajú aj za cenu toho, že obetujú život rukojemníka. Vyjednávať s nimi nie je možné, lebo inak by sme potvrdili ich legitimitu.
Vráťme sa na Slovensko. O vás sú známe príhody, ako ste hrali s tajnou políciou akúsi hru, keď ste ako radový občan socialistickej krajiny chodili navštevovať svojich priateľov, z ktorých niektorí bývali práve v Bratislave. Často ste k nim ani nedorazili, lebo polícia vás odchytila už po ceste...
Takýchto spomienok - ako som v ére disentu navštevoval Jána Langoša, Mira Kusého, alebo Milana Šimečku, mám dosť. Mám však na Slovensko ešte ranejšie spomienky. Ako desaťročný som niekde vysoko v horách medzi Ružomberkom a Ďumbierom zažil najväčšiu búrku vo svojom živote. A v 60. rokoch sa na Slovensku hrali moje hry, ktoré mi prekladali Lasica so Satinským a účinkovali v nich rôzne dnešné hviezdy. Chodil som k vám rád, užil som si veľa veselých chvíľ dávno pred normalizáciou. A naposledy som na Slovensku prežil veľmi pekný večer, keď som sa prišiel rozlúčiť a v posledných dňoch môjho úradu som usporiadal stretnutie vo vinárni U Františkánov. Pozval som tam všetkých možných slovenských priateľov a známych a bol som prekvapený, že som tam videl pokope ľudí, ktorí sa asi na spoločnom večierku len tak nestretnú. Boli tam všetci, na koho si spomeniete - Lasica, Satinský, Kukura, prezident Kováč, Gál, Kňažko... Bol som veľmi rád, že sa všetci kvôli mne stretli v jednej miestnosti.

Kto je to
Václav Havel (1936) vyrastal v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine, a preto sa v päťdesiatych rokoch mohol vyučiť len za chemického laboranta. V roku 1964 sa zosobášil s Olgou Šplíchalovou, o dva roky neskôr diaľkovo dokončil štúdium dramaturgie na DAMU. Angažoval sa počas Pražskej jari, po nej vystupoval proti politickým represiám komunistickej normalizácie. Koncom 70. rokov sa stal spoluzakladeľom Charty 77 a Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Za svoje postoje strávil vo väzení takmer 5 rokov. Po revolučných udalostiach v novembri 1989 ho Federálne zhromaždenie ČSSR 29. decembra 1989 zvolilo za prvého nekomunistického prezidenta. Po rozdelení republiky absolvoval dve funkčné obdobia vo funkcii prezidenta Českej republiky. Po smrti Olgy Havlovej a po svojom ťažkom ochorení pľúc sa v roku 1997 oženil po druhýkrát - s herečkou Dagmar Veškrnovou. Je autorom mnohých divadelných hier a esejí. Svoj prezidentský mandát ukončil minulý rok.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ