bol viazaný prísahou mlčanlivosti a lekárske správy, alebo aspoň niektoré z nich, dodnes patria k utajovaným materiálom.

Zvesť o smrti Josifa Stalina, ktorý skonal 5. marca 1953, sa rozšírila hneď. Už na druhý deň jeho telo vystavili trúchliacej verejnosti. Ešte dnes sa však historici sporia, či zomrel prirodzenou smrťou, alebo ho otrávili.

Zato Leonida Iľjiča Brežneva ku koncu života nazývali "živou mŕtvolou". Oficiálne vládol krajine až do posledných dní, i keď mnoho rokov už nebol schopný zrozumiteľne artikulovať a udržať sa dlhší čas vo vzpriamenej polohe. Konzumoval množstvo liekov, vrátane sedatív a zjavne trpel stareckou demenciou. Otázka, prečo vzhľadom na žalostný zdravotný stav Brežneva nevymenili včas za zdravšieho "genseka", je dodnes jadrom sporov. Zákulisné boje a intrigy v Kremli zrejme bránili vo voľbe nového vodcu a chorý, bezmocný a úplne ovládateľný Leonid Iľjič mnohým vyhovoval.

Okrem toho však existuje ešte jedna, trochu iracionálna príčina utajovania zjavnej pravdy. Ako keby pre vodcu i celú komunistickú stranu bolo hanbou zomrieť. Chorobu pokladali za niečo nepatričné.

Túto tradíciu udržiavania pri živote takmer násilím začal už otec svetového proletariátu Vladimir Iľjič Lenin. Ochrnutý na tele i na duši strávil posledné roky na kolieskovom kresle, bez cudzej pomoci sa nedokázal ani vymočiť, ale ľud si mal do poslednej chvíle myslieť, že mu stále vládne pevnou rukou. Práve Lenin zaviedol zvyk, podľa ktorého vládcovia Kremľa spravidla neodchádzali do starobného dôchodku, ale z trónu ich vynášali rovno za bránu, ku kremeľskej stene, kde ich slávnostne pochovali.

Zomieranie následníkov Brežneva Jurija Andropova a Konstantina Černenka sa začalo vlastne už vo chvíli, keď zasadli na sovietsky trón. Andropov sa pri moci a pri živote udržal iba niekoľko mesiacov a po celý čas bol v starostlivosti lekárov, čo sa úzkostlivo tajilo predovšetkým preto, že na výber ďalšieho vodcu bolo veľmi málo času. Černenko sa už pri nástupe do najvyššej funkcie nápadne podobal Brežnevovi a správy o tom, že i jeho koniec je blízko, sa čoskoro stali vecou verejnou.

Počas umierania vodcov sa v Kremli odohrávali tvrdé boje. Pokiaľ vo chvíli skonu "genseka" nebolo jasné, kto zaujme jeho miesto, zadržiavali sa správy o smrti čo najdlhšie. I niekoľko hodín mohlo byť v zápase o moc rozhodujúcich.

Autor: agentúra Epicentrum pre SME