Dnes vedúca redaktorka prílohy Zdravie EVA HRDINOVÁ.
Ešte pred troma rokmi Micka nebola naša. Patrila niekomu, kto ju tesne pred Vianocami vyhodil za dvere. Vonku mrzlo, mala asi tri mesiace, tvárila sa ako vychovaný britský kocúr s rodokmeňom, tak sme ju prichýlili. Urobili sme dobrý skutok, ktorý sem a tam trpko ľutujeme.
Veterinára, ku ktorému sme ju zaviezli na prehliadku, doškriabala ešte predtým, ako jej začal strihať pazúriky. Keď ju nakoniec chytil, obúchal ju o vyšetrovací stôl, pichol jej injekciu proti besnote, pazúriky nechal tak a vyhlásil, že je to hnusná pouličná zmes a že by sme sa jej mali chytro zbaviť. Významným gestom si pritom zalepoval krvavú ranu na predlaktí.
Cestou domov sme túto možnosť zvažovali, ale nakoniec sme rozhodli, že hnusný je veterinár a mačku sme si nechali.
Psychiater, s ktorým som robila pred Štedrým večerom celkom vážny rozhovor o depresiách, mi len tak, mimochodom, naznačil, že keď vidí čiernu mačku, radšej prejde na druhú stranu cesty.
Pediatrička však našu voľbu schválila.
Výsledky výskumov neustále potvrdzujú, že život so zvieratami pôsobí veľmi kladne na psychiku a imunitný systém. Tak sme ho začali posilňovať.
Meno sme jej chceli vybrať čo najoriginálnejšie, mala ich už aspoň desať, ale najčastejšie jej hovoríme Micka a ešte jedným výrazom, ktorý nie je práve najslušnejší.
Micka sa ukázala naozaj ako svojská osobnosť.
Ak sa rozhodne lietať po byte, nič ju nezastaví. Zježí chvost a bez akéhokoľvek objektívneho podnetu sa začne pohybovať po byte ako neriadená strela. Je dokonca schopná odrážať sa aj od nás - ležiacich, spiacich a nič netušiacich.
Sú chvíle, keď ju doslova nenávidíme.
Celý deň spí, vyberá si tie najpohodlnejšie, najteplejšie, najvankúšikovatejšie miestečká, ale v noci skáče po skriniach, zhadzuje s rachotom kaktusy, sošky, vázy, škatule s legom. Zbierať ráno stovky drobných kúskov naozaj nie je žiadna slasť.
Akoby naschvál, vždy o tretej ráno sa jej podarí nájsť na zemi stratenú gumičku do vlasov, gombík, vyschnuté hrozienko alebo hocičo, čo sa dá kotúľať. Začne to naháňať po parketách a opäť naráža do nábytku, kým ju niekto nechytí a to niečo jej neukradne. Málokedy sa to podarí na prvýkrát.
Ráno ukazuje úplne inú tvár, je milučká, mäkučká, prítulná, pradie a túli sa dovtedy, kým to uzná za vhodné. Samozrejme, že si dôkladne vyberá, ku komu.
Aj po nevyspatej noci je každý z nás rád, ak sa rozhodne pritúliť práve k nemu a že práve jeho poctí svojou priazňou.
Je nás doma päť, ale uznáva len jedného - prostredného syna Jurka. Iba jemu sú pravidelne určené všetky mačacie lichôtky a uvítací rituál. Vždy neomylne, akýmsi šiestym mačacím zmyslom, vytuší, že idúci výťah vezie práve jeho, vyskočí a beží ku dverám ako pes.
Ak prichádza domov ktokoľvek iný, Micka ľahostajne leží na gauči, bez zmeny polohy, dokonca sa neunúva otvoriť ani oči.
Micka má ešte jednu drobnú úchylku. Neznáša zatvorené dvere. Keby existoval mačací psychoanalytik, možno by diagnostikoval, že ide o nevyriešenú traumu z detstva, keď ju za dvere nemilosrdne vysotili.
Micka jednoducho neznesie, aby boli dvere u nás zatvorené. Každý boží deň otvára všetky dvere, čo máme doma, dokonca aj tie na skriniach.
Ktokoľvek sa zatvorí, aby mal od rodiny pokoj, nemá šancu. Stačia dva skoky na kľučku, a je to. Otvorí dvere, izbu si prezrie a ide ďalej.
Hlavné vchodové dvere ju nezaujímajú. Tie jej dokonca aj občas zlomyseľne otvoríme a posielame ju do sveta. Ale ona nejde. Sadne si na rohožku a tvári sa nechápavo. Kam ju to posielame...?
