Vladimír Birgus (na snímke) s Janom Mlčochom otvárajú dnes o 18.00 h v Umeleckej besede v Bratislave výstavu Akt v českej fotografii 1960 - 2000. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
"Nahé telo patrí dnes k najčastejším motívom fotografie," hovorí VLADIMÍR BIRGUS, jeden z kurátorov výstavy, ktorá už štyri roky putuje po európskych mestách (diváci ju už videli v Prahe, Moskve, Paríži či Poznani). Jej pôvodné zameranie sa okresalo dĺžkou a množstvom presunov. "Prehľadnú výstavu aktu v českej fotografii pred nami nikto neurobil. Toto bola prvá kompletná výstava, ktorá ukazovala akt od Alfonsa Muchu až po súčasnosť. V Bratislave je však zúžená len na posledných štyridsať rokov," vysvetľuje Birgus.
Fotografiou sa zaoberáte teoreticky. Máte od praxe ďaleko?
Kdeže. Fotografujem už dlho, vlastne už od základnej školy a čím ďalej tým viac. Vydal som už dve knihy. Robil som aj akty, aj tu na výstave mám niektoré. Ale dnes sa venujem skôr subjektívnemu dokumentu.
Dá sa hovoriť o akte ako o typickom fenoméne českej fotografie?
Akt je žáner populárny všade na svete. Je jednou zo základných disciplín fotografie. Mali sme obdobia, keď bol zakázaný, napríklad v rokoch 1949 - 1956 sa akty v Československu nepublikovali. Prvý to prelomil až Sudek.
Ako sa prejavilo uvoľnenie v 60. rokoch?
Bol to skutočný boom. Začali vychádzať knihy našich autorov, dokonca aj v zahraničí. Ale ďalší útlm prišiel v 70. rokoch, keď síce akt nebolo zakázané fotografovať, ale nemohol sa publikovať.
Čím boli teda charakteristické 70. roky?
Viac sa vystavovalo, ako publikovalo. V tom čase sa do popredia dostáva inscenovaná fotografia, akú robil Saudek, Košťál či skupina Epos - nahé telo ako symbol. Začali sa robiť živé obrazy, kde mali dôležité miesto práve nahé postavy. V 80. rokoch to bol nástup slovenskej novej vlny - Slovákov, ktorí študovali na FAMU. Títo prišli s vyslovene erotickou fotografiou a začali fotiť aj mužské telá. Vo svete sa to dialo už niekedy v šesťdesiatych rokoch.
Často sa dvíhajú hlasy, že práve títo umelci patria do slovenských a nie českých dejín fotografie.
Tono Stano, Vasil Stanko a ostatní umelci, ktorí zostali po štúdiách v Prahe, patria do českej aj do slovenskej fotografie, podobne ako Picasso patrí rovnako do španielskeho aj francúzskeho umenia.
Nebol v 80. rokoch, keď sa objavila erotika, problém s vystavovaním?
Bol. Napríklad keď vystavovali vtedajší 'famáci' Stano a spol. v galérii Foma v Prahe, tak sa niektoré fotografie museli zvesiť. Na druhej strane boli reakcie ako napríklad listy od dvadsaťdeväť nadšených učiteliek z Lounska, ktoré ďakovali, že konečne niekto fotí krásne chlapčenské telá.
Spolu so slobodou prišla po roku 1989 aj tvrdá komercionalizácia tela. Nezmenil sa tým pohľad diváka, ale aj umelca na akt?
Je pravda, že od 90. rokov je človek denne zaplavovaný rôznymi soft- a hardpornografickými časopismi. Takže ako reakcia sa objavil istý návrat ku klasike. Každý vie, že už nemôže šokovať prílišnou otvorenosťou. Každý už všetko videl, všetko vie, takže je tendencia návratu tela ako symbolu.
Hovorí sa o súčasnej dominancii dokumentu. Ako na to reaguje žáner aktu?
V 80. rokoch u nás jednoznačne dominovala inscenovaná fotografia, v ďalšej dekáde sa presadzuje silné poňatie subjektívneho dokumentu, ktorý používa aj farbu, farebný dokument nahrádza dovtedy výhradne čiernobiely. Dokumentárna fotografia naozaj dnes patrí k hlavným trendom, ale nie je jediným. Rovnako tu existuje napríklad prúd konceptuálnej fotografie, alebo presahov medzi maľbou a fotografiou.
Prečo je telo tak dlho stálicou vo fotografii?
Pretože je nádherné. A kto by sa nepozrel na krásne telo, ktoré väčšinou na akte dominuje. Prostredníctvom tela sa vyjadrujeme a aj preto nepochybne zostane jedným z motívov v umení. Istý čas sa hovorilo, že akt je mŕtvy v zmysle jeho symboliky. Ale nie je to tak, registrujeme renesanciu záujmu o tento žáner. Skôr sa však dnes hovorí o fotografii tela. Nemusí to byť klasické poňatie krásy, ale napríklad autoreflexia, či vyjadrenie určitej filozofie.
Petr Sikula: Civilizácia, 1973.
Autor: ANDREA KOPERNICKÁ
