Lobo se (z)vrací *
John Arcudi, Allan Grant, Doug Mahnke, Keith Williams: Lobo versus Maska * Praha * CREW 2004 * Preklad Pavel Dort
Lobo, typický komiksový superhrdina, či skôr super antihrdina poslednej generácie, sa v Čechách a teda vlastne aj na Slovensku stal v komunite čitateľov komiksov veľmi populárny. Najmä po tom, ako sa predstavil hneď v prvom a dnes už legendárnom čísle komiksového časopisu Crew, v roku 1997.
Lobo, posledný Czarnian s image hosťujúceho člena skupiny Kiss, s mikrorádiom implantovaným do mozgu a vyhrávajúcim stále tú istú metalovú odrhovačku, de facto nesmrteľný, lovec odmien, čo vždy dodrží slovo, vraždiaci sociopat, personifikovaná genocída, karikatúra užívateľa nadmerného množstva anabolických steroidov, s hákom pripevneným k pravačke niekoľkými metrami reťaze. Hrdina / antihrdina komiksov, akých sa od úsvitu osemdesiatych rokov minulého storočia v komiksovom panteóne zrodili desiatky.
Lobo je ústrednou postavou takých komiksov, nad ktorými by sa dalo bez zmyslu či významu moralizovať roky. Sú nekorektné v každom známom zmysle slova, sú vulgárne, neuveriteľne brutálne, ale sú aj veľmi vtipné, plné irónie a sarkazmu. A čo je najdôležitejšie, ani na okamih sa nedajú brať vážne.
Dva z Lobových kompaktnejších, epicky rozsiahlejších príbehov sa na našom trhu objavili len nedávno a oba Loba predstavujú vo vrcholnej komiksovej forme. Prvý z nich, Lobo se (z)vrací, patrí ku kľúčovým, mýtotvorným komiksom. Práve v ňom sa totiž čitateľ dozvie, ako Lobo získal jeden zo svojich kľúčových komiksových atribútov - nesmrteľnosť. Ten druhý, Lobo versus Maska, už pracuje s "celým" Lobom, teda takým, čo disponuje všetkými určujúcimi vlastnosťami a charakteristikami a z formálneho hľadiska predstavuje typický príklad komiksového crossoveru - nadstavbového príbehu, v ktorom sa stretajú fiktívne svety dvoch rôznych komiksových superhrdinov. Lobov svet sa v ňom stretá so svetom Masky, netypickým komiksom, v ktorom nositeľom určujúcich atribútov nie je konkrétna postava, ale vec - drevená maska na tvár.
Oba príbehy majú svoje čaro, oba predstavujú kresliarsky a libretistický vrchol súčasného mainstreamového komiksu pre dospelých a oba ponúkajú výbornú zábavu svojho druhu. Najzaujímavejšie však na nich je, že každý z nich, hoci ich spája hlavný hrdina a takmer identický obsah (násilie), disponuje iným druhom splatterovej poetiky.
Lobo v Lobo se (z)vrací je v súlade so svojimi atribútmi neohrozeným a neohroziteľným chrapúňom, násilníckym vulgárnym alkoholikom, masovým vrahom, s ktorým si nedokážu poradiť ani metafyzické entity. Počas celého príbehu jeho suverénnu dominanciu nič nespochybňuje. Ten druhý príbeh Loba predstavuje síce identicky, ale výsledný efekt je celkom iný. Lobo v ňom totiž napriek všetkému stále ťahá za kratší koniec a pôsobí ako síce agresívny, ale idiot.
Toto odlišné konečné vyznenie pôsobenia hlavného hrdinu ilustruje, ako oba komiksy reprezentujú v rámci Lobových príbehov dve úrovne. Ak je Lobo sám za seba len vo svojom svete a nemá žiadny limit, po čase môže začať nudiť. Nie že by stále vstupoval do tej istej rieky, on v nej priamo prešľapuje. Ak sa však stretne s kýmsi zvonka, jeho kroky síce zostávajú rovnaké, len rieka je vždy iná. A v takom prípade Lobo neomrzí.
Autor: JURAJ MALÍČEK(Autor je teoretikom popkultúry)
