" jej aktivity v slovenskom basketbale. Hlásim sa k jej fanúšikom, ktorí žijú v dobrom presvedčení, že Slovensko potrebuje úspech, lebo sa musí ukázať pred svetom, vojsť do vedomia ľudí. Bolo radosťou sledovať prácu ružomberskej trénerky, bolo pre nás povzbudením prijímať symbolický lúč odrazu do srdca, keď nám prinášala ceny z národných i medzinárodných súťaží so svojimi dievčatami. Je mi smutno, keď si uvedomím, že bude treba znovu zberkať, zbierať a stavať na nohy novú základňu pre ďalšie úspechy. Nerodia sa ľahko, je to súhrn veľkých aktivít, ktoré sú roztrúsené do tisícov drobných úkonov. V práci pani Hejkovej, ružomberského basketbalu, bola myšlienka, odhodlanie, ambícia, sen."
List Ladislava Chudíka sme dostali do redakcie SME 7. apríla 2003. V deň narodenín Natálie Hejkovej, v deň, keď prvý raz oficiálne viedla v ligovom súboji družstvo maďarského Šopronu.
Majster Chudík spomína základnú ľudskú slušnosť, schopnosť poďakovať sa. Z Ružomberka ste odchádzali za dramatických a k vám nežičlivých okolností. Poďakoval vám niekto aspoň neoficiálne, trebárs len tak medzi štyrmi očami, do uška?
Poďakovalo mi mnoho ľudí, desiatky. Priaznivci, fanúšikovia, bežní ľudia, ktorí o ružomberskom basketbale iba počuli. Z nového vedenia klubu, čiže oficiálne, nikto. Pravda, teraz v lete sa mi touto formou na juniorských majstrovstvách Európy v Bratislave poďakoval nový prezident Slovenskej basketbalovej asociácie. nedávno ma ocenil aj Slovenský olympijský výbor.
Ako spomínate na Ružomberok dnes, s odstupom času?
Mesto som opustila náhle. Odsťahovala som sa v priebehu dvoch týždňov. Zaskočila som tak známych i rodinu. K tomuto mestu ma skutočne viazal basketbal a prirodzene nedávam k tomu prívlastok "iba", lebo to bolo silné puto. Na ružomberské basketbalové časy spomínam iba v tom najlepšom. Boli nádherné, nielen pre výnimočnosť úspechov. Ak si spomeniem na okolnosti rozchodu, napadne mi jediné - škoda.
Ako Ružomberok stúpal, dostávali ste zahraničné ponuky, ešte v máji 2003 zo Španielska s mimoriadne lákavým finančným motívom, ponukou takmer dvadsaťnásobne vyššieho platu, ako ste mali na Slovensku. Váš argument odmietnutia vždy znel - pochybujem, že budem mať na prácu niekde inde také dobré podmienky. Čo to bol za patent, ktorý vás držal v klube?
Vytvorili sme si funkčný systém postupných krokov. Cesta Ružomberka viedla stále do kopca. Na začiatku to nebol žiaden špeciálny patent, ale šťastie. S Jozefom Smolekom sme si rozumeli bez slov. Vedeli sme, že sa môžeme absolútne jeden na druhého spoľahnúť. V maličkom 30-tisícovom mestečku sa objavili v jednom čase štyri mladé hráčky - Bieliková, Paulišincová, Škvareková, Chamajová - všetko neskoršie reprezentantky. Začala som ich trénovať v roku 1987, o päť rokov tri z nich hrali na barcelonskej olympiáde. To je šťastná náhoda, nie čarovné schopnosti Hejkovej, Bielikovej, Smoleka. Iná vec je, že sme boli stále trpezliví, učili sme sa a hľadali. Tú osudovú zhodu prirodzene v Šoproni nezariadi nikto. O niektorých potrebných veciach na ružomberský spôsob som vnímavé a vždy po ruke idúce vedenie môjho súčasného zamestnavateľa ihneď presvedčila. Znie to ako maličkosť, ale keď som prišla do Šopronu, nemali sme klubovňu, kde by som sa s hráčkami mohla v príjemnej atmosfére najmä po zápasoch zhovárať. Vidíte na vlastných očiach, v akom elegantnom prostredí debatujeme. Kluby začali v Anglicku vznikať, aby sa stretávali ľudia so spoločnými záujmami. Tak sme začali tvoriť klub. Na tom sme založili kľúčovo ružomberskú filozofiu, potom sme začali pomýšľať na víťazstvá v lige, potom v Eurolige. Vždy išlo o spoločnú vec.
Medzi Maďarskom a Slovenskom panuje nesporná športová rivalita, ktorá nemusí byť zásadne škodlivá. Ako vnímajú u našich západných susedov, že popredné družstvo trénuje Slovenka, na kľúčovom poste rozohrávačky pôsobí Slovenka Iveta Bieliková, že v kádri boli i sú naše basketbalistky?
Prijali ma senzačne. Pred prvým stretnutím ma galantne predstavili. Kyticu som považovala za pozornosť k narodeninám. Išlo o viac. Zopár mladých šporonských dievčat, ktoré som trénovala, prešlo do Budapešti. Pred prvým zápasom v hlavnom meste mi za to poďakovali a opäť venovali krásnu bukrétu. Iveta Bieliková bola najmä na začiatku hýčkanou hráčkou, až jej to bolo niekedy nepríjemné.
Ani raz ste nepocítili škodarodosť? Tak sme im to natreli, veď ich trénuje Slovenka.
Nie. Pocítila som opak. Vyhrali sme raz v Szolnoku. Vraj sme zvíťazili preto, že som dávala pokyny v nezrozumiteľnej reči alebo po anglicky, takže každá špionáž bola zbytočná.
Je maďarčina pre vás ťažká reč?
Vždy som si myslela, že mám talent na reči, po anglicky som sa naučila rýchlo. Nedávno na sústredení na Ibize som sa dala v španielčine do reči so šoférom. Dievčatá sa ma spýtali, či som sa ju učila. Nikdy. Boli prekvapené. Vraj, trénerka, a prečo sa nenaučíte po maďarsky? Musela som sa priznať, že je to pre mňa ťažké. Už len vyslovovať slovíčka je náročné. Azda keby som mala učiteľa denno-denne, ale na to niet času. Postupom času sa azda naučím.
Spomínali ste náhody. Vo vašom živote je ich viacero. Nemal sa uberať basketbalovým, ba ani športovým smerom. Žilinská stredoškoláčka Natália Hejková výborne plávala, hrala tenis, no napokon sa presadila v basketbale. Právnička Hejková, ktorá promovala na pražskej Karlovej univerzite, prišla hrať do Ružomberka basketbal bez ambície stať sa trénerkou. Aj to boli čisté náhody?
Nie úplne čisté, človek môže niečo chcieť, prípadne odmietnuť. Basketbal som si vybrala, lebo mám radšej hry ako individuálne športy. Trénerkou som sa stala, lebo v Ružomberku v roku 1987 žiaden nebol. Jozef Smolek ma prehovoril na rok, potom z toho boli dva, až som sa skutočne stala trénerkou.
Dokázali by ste ešte byť právničkou?
Ani náhodou. Nás učili úplne iné právo než je súčasné, hoci také rímske právo alebo teória štátu a práva mi dali strašne veľa k všeobecnému rozhľadu. Napokon ani výber právnického štúdia nebol vysnívaným cieľom. Do Prahy som išla hrať predovšetkým basketbal, strýko mi poradil, že so skriptami sa dá chodiť na cesty, s rysovacou doskou ťažko. Inklinovala som skôr k technike. Po otcovi, ktorý bol stavebným inžinierom. Po mamičke, ktorá bol učiteľkou na Orave, som vraj zdedila povahu láskavej prísnosti.
V čom je taký basketbal krásny, že sa napokon stal pre vás zábavou i prácou?
Je to šport, v ktorom sa dá tvoriť, je estetický a dobre ho vedia hrať iba prinajmenšom športovo inteligentní ľudia.
Keď ste začali trénovať, bola žena na tomto poste úplnou výnimkou, je ňou vlastne i dnes. Je to výhoda?
Výhoda i nevýhoda. Neviem na to presne odpovedať. Žena v ženskom kolektíve pôsobí zrejme jemnejšie, tvrdosti a prísnosti som sa musela učiť. Robiť dievčatám dôverníka je veľmi ťažké tak pre ženu ako i pre muža. Museli by sa vám zverovať aj so zlými stránkami, čo nerady robia. Iba raz v živote som vstúpila priamo do osobného vzťahu ako poradca - a oľutovala som. To dievča mi to nikdy neodpustilo, hoci som to myslela úprimne. Skôr sa snažím tu a tam nenápadne navigovať.
Patrí do repertoáru navigácie aj váš "nebezpečne" ostrý zmysel pre iróniu?
Takto by som to neoznačila. Mne poznámka jednoducho vyletí z úst, nedokážem si zahrýznuť do jazyka. Nikdy nemám snahu niekoho uraziť.
Myslíte si teda, že ste niektorej s vašich zvereniek ironickou poznámkou ublížili?
Možno na päť minút. Neskôr to malo opačný efekt. Buď si hráčka po posmešku chybu uvedomila alebo som si chybu priznala ja, čiže som sa ospravedlnila.
Čo by trénerka Hejková vyčítala hráčke Hejkovej?
Nedostatok vôle robiť nepríjemné veci. Napríklad naháňať kondíciu dlhými behmi. Ak by som mala vôľu napríklad Ivety Bielikovej, iste by som v basketbale dosiahla ako hráčka viac.
Vaša staršia sestra Viera raz položartom, polovážne podotkla, že pri detských hrách bola ona na prehry a Natália na víťazstvá. Mala pravdu?
Veruže mala. Pamätám si, ako sme v rodnej Žiline hrávali ako deti karty. Musela som vyhrať. Moja babička bola rovnaká. Mama mala dosť práce ma presvedčiť - dievčatko uber, veď ide o staršiu pani, ku ktorej musíš byť slušná. Alebo naopak, dohovoriť starej mame - upokoj sa, veď je to dieťa. Sestra, ktorá už dávno prehrala, nás upokojovala obe - neplačte, veď je to iba hra. Dodnes rada víťazím. Ale to je azda v športe prirodzené.
Ako teda vnímate prehry?
Ako poučenie, hoci na niektoré si pamätám akoby sa stali včera. Vo francúzskom Valenciennes v roku 1998 sme mali postup medzi elitnú európsku štvoricu prakticky vo vrecku. Viedli sme a mali loptu v moci v posledných skundách. Útok sme tak zbabrali, že súper výsledok otočil. Neznášam však v súvislosti s prehrou slovo tragédia. Tragédiou je strata ľudského života, ťažká choroba, zemetrasenie. V športe možno precítiť hnev, roztrpčenosť, nešťastie, aj slzy smútku, ale tiež opak - radosť, úsmev, slzy šťastia. O tom vlastne táto moja profesia je. Mala by zostať zábavou. Prehry prebolia, na víťazstvo sú predsa minimálne dvaja kandidáti, na turnajoch viacerí. Priam sa mi dvíha žlč, keď niekto označí prehru za tragédiu.
Spomenuli ste, že šport má zostať zábavou. Neprestáva ňou byť?
Niekedy áno. Počas olympiád som zvykla sledovať azda deväťdesiat percent športových odvetví. Teraz v Aténach sa tento počet podstatne zúžil. Aj o také disciplíny, ktoré by som si nenechala niekedy ujsť za nič na svete. Pri víťazstvách sa automaticky začnú hľadať podozrenia, prečo vyhral ten a nie tamten. V popredí sú správy alebo iba klebety o nečistotách, zlých úmysloch, športovci sa idú súdiť, rozhodcovský omyl začínajú pomaly považovať za útok proti štátu. V oveľa menšej miere počuť o kumšte pretekára, o miere driny, ktorú musel vynaložiť, aby získal prvenstvo. Netvrdím, že súčasný šport je čistý, ale atmosféra okolo neho sa mi pomaly javí akoby bol v princípe nečistý. A to je hrozné.
Kazia šport peniaze?
Čiastočne. Bez nich to jednoducho nejde, nároky sa zvyšujú, teda narastá aj potreba väčších peňazí. Malo by ísť však o lepšie podmienky na šport, nie len a len o výplaty športovcom, hoci špičkový športovec musí slušne žiť. Argumenty, že niekto vyhral preto, lebo mal vyšší rozpočet, je scestný. Samozrejme, napríklad ženský basketbal sa na špičkovej úrovni nedá hrať za milión ani desať miliónov slovenských korún. Za tridsaťpäť už áno, azda aj za dvadsaťpäť. Preženiem, ale miliarda nemusí prebiť päťdesiat miliónov. Ako to, že Porto vyhralo Ligu majstrov vo futbale a nie Manchester, Chelsea alebo Real. Ako to, že majstrami Európy v tomto športe sú Gréci, ako to, že Európsku ligu basketbalistiek vyhral dvakrát Ružomberok. Na slovenské pomery sme boli bohatý, ale na európske chudobný. Má takéto konštatovanie znamenať, že sa na Slovensku vzdáme veľkých cieľov, ba dokonca snov?
Voláte sa Natália, vaša staršia sestra Viera. Dnes idú v kalendári tieto mená po sebe. Aj to je azda náhoda?
V žiadnom prípade, má to rodinné korene. Hovorím totiž, že nemám slovenský, ale slovanský koreň. Môj starý otec bol z Prahy. Pred prvou svetovou vojnou išiel do Rostova na Done zakladať pobočku banky a zahľadel sa do ruskej šlachtičnej Viery. Tá mala štyri sestry, najstaršia sa volala Natália. Ak by som išla ešte ďalej, moja ruská rodina rodina mala v sebe aj niečo srbskej krvi. Po nástupe sovietskej moci všetci emigrovali do Prahy, dedkovi dali našťastie už československý pas. Otec potom pred druhou svetovou vojnou prišiel z Prahy na Oravu stavať cesty. Tam sa zamiloval do mamičky. Ja som sa už narodila v Žiline.
Bolo to pred rokmi, keď ste na fiktívnu otázku, v ktorom historickom období by ste chceli žiť, odpovedali: V Československu za prvej republiky. Má to súvis aj s vašim vzťahom k Prahe?
Určite áno, Praha je mojím najobľúbenejším mestom. Žila tam teta Natália, dodnes si pamätám kolorit ulice v starom meste. Ako dievčatko som chodila s klasickým džbánikom do krčmy U tří božích bojovníků nechať si pre strýka načapovať pivo. Vozila som sa klasickým výťahom s takými ťažkými kovanými dverami. Svet je malý, nedávno mi Jitka Molavcová po relácii u Milana Markoviča so smiechom spomenula, že aj ona " k bojovníkom" takto chodila a krčma stále funguje. V Prahe som zažila krásne študentské roky. Žiaľ, dnes tam už chodím iba na hroby, sú tam pochovaní moji blízki, aj otecko.
Aký máte vzťah k Žiline?
Keď poviem, že idem domov, tak mám vždy na mysli Žilinu. Tuhšie puto nepoznám. Býva tam moja zlatá mamička. Vo februári bude mať úctyhodných deväťdesiat. Napokon to, že som sa rozhodla trénovať Šopron, kľúčovo ovplyvnila relatívna blízkosť domova a rodiska.
V Šoproni začínate trénovať tretiu sezónu. Spolu s vedením maďarského klubu ste si predsavzali, že získate domáci titul a aspoň raz sa prebujujete medzi elitnú štvorku v Európe. V poslednom ročníku ste obsadili tretie miesto v Maďarsku. Nesfúkli vás? Existuje aj v maďarskom športe výrazový skanzen minulého režimu o plánovaných umiestneniach?
Nič zlé mi nepovedali, lebo umiestnenie odrážalo realitu. Skôr mali tendenciu krotiť moju nervozitu. Šopron nie je zlý tím, ale maďarské hráčky v kolektíve sú mladučké a potrebujú čas. Mám pocit, že v tomto smere sú v Maďarsku, alebo aspoň v Šoproni, trpezlivejší než od istého času na Slovensku. Pritom si dovolím tvrdiť, že naše dievčatá sú v tréningu pracovitejšie i disciplinovanejšie - napríklad v dodržiavaní stravovacieho režimu. O praxi ,plánovaných umiestnení' si netrúfam hovoriť, nepoznám pomery vo všetkých kluboch. Isté však je, že maďarská liga je veľmi silná, každý v nej môže každého zdolať, ženský basketbal a hry všeobecne stále vychytenými športami, na ktoré chodí dosť divákov.
Je to v tom, že v maďarskom športe je viac peňazí?
Nemyslím si, hoci v maďarskom športe viac peňazí iste je. Nejde však o nejaký extrémny rozdiel. V krajine šport a fanúšikovanie stále funguje, s čím súvisí spolupatričnosť mesta a regiónu k svojim farbám. V Šoproni nie je žiadne veľká fabrika, kľúčovo nás sponzoruje budapeštiansky Euroleasing, ale máme azda 70 menších podporovateľov z mesta. Aj v maďarskom športe však možno pozorovať v dosť veľkej miere finančné tažkosti slávnych klubov, meškajúce výplaty, čiže javy totožné zo slovenskými. Nie v Šoproni, nám meškali výplaty len raz a dva týždne. Povedali nám to päť dní vopred s ospravedlnením.
U našich susedov sú plnšie športoviská, viac televíznych prenosov. Je maďarský divák lepší?
Maďarský divák je určite vernejší, vďačnejší a menej ufrfľaný. Hoci na úroveň futbalu v krajine každý hromží, aj v Šoproni chodia viactisícové návštvevy. Nemyslím si, že slovenský fanúšik je náročnejší, podľa mňa je lenivejší i lakomší. Radšej v teplúčko jedno pivo naviac, než ísť povzbudiť svoj klub, ktorému to nejde. Isteže, základom vysokých návštev je kvalita. V Ružomberku sa na basketbal chodilo. Občas si odskočím na hokej do Bratislavy. Býva plno.
Ako sa cítite v Šoproni mimobasketbalovo?
Veľmi dobre. Žijem v krásnom meste s kopčekami, v okruhu žičlivých ľudí ochotných ihneď pomôcť. Hoci som hovorila o žilinskom domove, v skutočnosti ho nemám, chodím tam za mamičkou, bývam u nej. Vlastný byt som v Ružomberku predala, na Slovensku som ho na prijateľnom mieste márne hľadala. Až sa šopronský manažér zdravo naštval. Od augusta mám v meste malý domček na krásnom mieste. Netvrdím, že ide o domov na večné časy, ale mám v ňom dobrý pocit absolútneho súkromia. Uvediem ďalší príklad maďarskej pozornosti, galantnosti a pohostinnosti. Nie tak dávno som oslavovala, hovorí sa tomu okrúhle jubileum. Všetci vedia, že rada šoférujem a mojím snom je Chrysler Cruiser. Tak mi jeden venovali aj s obrovskou mašľou. Pravdaže nie naveky, ale mesiac som sa mohla v ňom voziť, kade sa mi zachcelo.
Na Slovensku ste dodnes žiadanou osobnosťou pre média. Ste držiteľkou mnohých mimošportových ocenení. Ako vnímate pocit slávy?
Isteže človeka poteší. Najviac si cením Krištáľové krídlo, ktoré som dostala v roku 2000. Ocitla som sa medzi toľkými vážnymi a vzácnymi ľuďmi, že som skutočne na pódiu Reduty stratila reč.
Kto je to
Natália Hejková (1954) - basketbalová trénerka. Dnes pôsobí v maďarskom klube Euroleasing Šopron, predtým 17 rokov trénovala Ružomberok, s ktorým získala tri tituly majsteriek Československa (1991-1993), jedenásť prvenstiev v slovenskej lige (1993 - 2002, v roku 1993 sa hrala československá i slovenská liga), pri dvanástom ružomberskom trénovala klub do 27. marca 2003. Ružomberok pode jej vedením neprehral so slovenským klubom 246 zápasov od 25. marca 1995 až do jej odchodu. Dvakrát vyhrala najprestížnejšiu kontinentálnu klubovú trofej Európsku ligu (1999 v brne, 200v Ružomberku). V tejto súťaži bola s Ružomberkom ešte dva razy tretia (1996 v Sofii, 1997 v gréckej Larise) a dvakrát štvrtá (1993 v španielskej Llírii, 2002 vo francúzskom Liévine). Bola asistentkou reprezentačného trénera Tibora Vasiľka na majstrovstvách Európy 1997 v Budapešti, reprezentáciu viedla na majstrovstvách sveta 1998 v Berlíne (8. miesto), na majstrovstvách Európy 1999 v Katoviciach štvrtá, čo znamenalo postup na olympijské hry do Sydney 2000.
Autor: Text. PETER FUKATSCH / Foto: PAVOL MAJER
