Zamladi som v mestečku, kde som žila, vstúpila do amatérskeho divadelného krúžku Stachanovec. Založil ho jeden iniciatívny mládenec, čo aj sám napísal divadelnú hru. Neviem, o čom bola, lebo mne a ešte niekoľkým hercom nedovolil zúčastňovať sa na skúškach - vraj javisko je malé, nuž aby sme si na ňom zbytočne nezavadzali. Vedela som len, že hrám škoricu a dajú ma do vareného vína.
Tesne pred predstavením mi obliekli hnedé tepláky, tvár a ruky mi natreli čímsi hnedým, čo veľmi svrbelo, na javisko postavili veľký hrniec vyrobený z kartónových škatúľ a hodili ma doň. Prihodili ku mne aj hluchonemého liliputána a ešte jedného chlapca zo základnej školy - to sú vraj klinčeky. A len čo sa otvorila opona, začali nás dvaja kuchári miešať veľkými varechami. Darmo sme si zakrývali hlavy rukami, tĺkli nás tými varechami nemilosrdne hlava-nehlava, no nesmeli sme ani kýchnuť, ani zakašľať, aby sme nepokazili predstavenie. Vzala som si ten zákaz k srdcu a vydržala som to, veď mi bolo jasné, že škorica nekašle ani nekýcha - no jednoduché to nebolo, pretože jednému klinčeku, tomu liliputánovi, prikázal režisér ešte aj fajčiť, aby vznikol dojem, že sa z hrnca parí.
Na ukláňačke sme sa nezúčastnili. Z hrnca sme sa sami štverať nesmeli, aby sme ho nezničili, krúžok Stachanovec ho potreboval na ďalšie reprízy. Ani by som sa nedokázala vyštverať - klinčeky mi sedeli po celý čas na nohách a mala som ich stŕpnuté ešte hodinu po predstavení. Aj tak ma ešte dlho mrzelo, že len málokto z nášho mestečka vedel, že v tom hrám.
Nie je to teda vždy tak, ako sa hovorí. Väčšinou to býva presne naopak. Sú aj malé úlohy, z ktorých veľkú neurobí ani ten najväčší herec, čo by sa potrhal. Anavyše, väčšina z nás sú len malí herci, čo celý život musia hrať len tie malé úlohy. Ale čo už. Napokon mama vedela, že tú škoricu hrám ja. A povedala, že som bola skvelá.
