tvo pred kolapsom. Keď 12. marca 1995 prijal maďarský parlament jeho „stabilizačný balík“, znamenal tento krok obmedzenie schodku štátneho rozpočtu a zníženie hrozby finančnej katastrofy. Vtedy nasledovala prudká, radikálna devalvácia forintu. Okrem toho sa zaviedli dovozné clá a obmedzili sa rozpočtové výdavky. Rozpočtová sféra sa zmrazila na podinflačnej úrovni a boli skrátené prémie, vďaka čomu poklesli mzdy o 3 percentá. Počet administratívnych pracovníkov v centrálnom aparáte okrem daňového a colného úradu sa znížil o 10 percent. Zaviedlo sa školné za vysokoškolské štúdium. Rodinné a materské prídavky sa obmedzili len pre najchudobnejších. Maďarská vláda zaviedla tiež kontrolu vzrastu nominálnych miezd v podnikoch, ktoré aspoň z päťdesiatich percent vlastnil štát. To spôsobilo aj pribrzdenie zvyšovania miezd v súkromnom sektore. Dôsledkom bola okrem iného skutočnosť, že roku 1995 reálne príjmy Maďarov značne poklesli.

Rozhovor, ktorý priniesla sLajosom Bokrosom Gazeta Wyborcza, sa uskutočnil v atmosfére najnovších fám o finančných ťažkostiach III. poľskej republiky.

Finančnú krízu zažilo najprv Maďarsko, potom Česká republika. Dnes zachvátila Poľsko. Jestvuje nejaké pravidlo, podľa ktorého sa všetky transformujúce krajiny strednej a východnej Európy ocitajú vo finančných krízach?

Nie, lebo každá z týchto kríz mala inú príčinu a priebeh. V Maďarsku sa začiatkom deväťdesiatych rokov objavila mimoriadne ostrá kríza verejných financií a nevyhnutné bolo zavedenie drastického sanačného programu. Česi zažili roku 1997 menovú krízu, ktorej dôsledkom bol pokles výroby a niekoľkoročná stagnácia. V prípade dnešného Poľska – aj napriek všeobecne rozšíreným názorom – by som nehovoril o kríze verejných finančných prostriedkov. Hlavným problémom tu totiž nie je nízke tempo vzrastu a vysoká nezamestnanosť, ale najmä erózia konkurencieschopnosti vo vzťahu k európskym hospodárstvam. Situácia v sektore verejných finančných prostriedkov je, takpovediac, dôsledkom javov, ktoré by mohli svedčiť o blížiacej sa hospodárskej recesii. Ale problémy, o ktorých tu hovorím, nezmiznú ani v čase úplnej bilancie rozpočtu. Samozrejme, nikoho tým nenahováram na to, aby zväčšoval rozpočtový schodok a aby viedol výdavkovú politiku, ktorá by bola vzhľadom na rozpočet nerozumná.

Poliaci však už niekoľko mesiacov žijú v presvedčení, že sa schyľuje k vážnej kríze verejných financií. Bývalý poľský minister financií Jarosław Bauc varoval, že bez nápravy vo finančnej oblasti nám hrozí deficit vo výške 88 miliárd zlotých, teda vyše desiatich percent hrubého domáceho produktu.

Nepoznám presné údaje o rozpočte Poľska na budúci rok. Nezľahčujem riziká, akými je vysoký schodok štátneho rozpočtu, ale myslím si, že záväzné sú tu dve veličiny, ktoré prijali koaliční partneri tvoriaci vládu výška budúcoročných výdavkov a veľkosť schodku. Ak sa vláde podarí uskutočniť tieto dve predsavzatia, nijakú hrozbu katastrofy v Poľsku nevidím.

A ak sa to nepodarí?

Schodok štátneho rozpočtu, ktorý by objemovo predstavoval viac než 5 percent hrubého domáceho produktu, by mohol byť riskantný. Poľské hospodárstvo by sa tak vydalo nebezpečným smerom. Vychádzam však z toho, že poľskej vláde sa podarí uskutočniť rozpočtové plány. Každá nová vláda vzbudzuje dôveru. Rastie optimizmus, ktorý Poliaci potrebujú. To sú skutočnosti, ktoré by mala poľská vláda využiť. Opakujem ešte raz, situácia verejných financií v Poľsku nie je taká vážna ako v Maďarsku roku 1994. Na druhej strane však nemožno počítať s tým, že zvyšujúce sa štátne výdavky budú stimulovať vnútorný dopyt. V prípade Poľska nie je táto metóda možná.

Slovom, neveríte metódam keynesovskej ekonomiky.

Nie som dogmatickým liberálom a v hospodárskej politike apriórne neodmietam nijaké rozumné nápady. Ale iná je situácia veľkého, uzavretého hospodárstva, pre ktoré je rozhodujúci vnútorný dopyt v krajine, a v inom rozpoložení sa nachádza malá a otvorená ekonomika. Také veľké a uzatvorené hospodárstvo mali v Británii pred šesťdesiatimi alebo sedemdesiatimi rokmi, keď Keynes písal svoje práce. Dnes je v podobnej situácii americké hospodárstvo. Ak Američania navýšia svoj rozpočet na povzbudenie hospodárstva, je to v poriadku. A naopak, ak sa objaví malý schodok, ani to neprekáža. Ale malú a otvorenú ekonomiku, akou je maďarská alebo poľská, nemožno takto povzbudiť. Kľúčový je tu vzrast vývozu, ktorý závisí od situácie na medzinárodných trhoch. Také hospodárstvo, akým je to naše, si nemôže dovoliť zvýšenie rozpočtového schodku, ktorý je aj tak už vysoký; inak hrozí destabilizácia a zvyšuje sa riziko menovej krízy. Zle to vplýva aj na úroveň úspor, ktorá je pre Poľsko mimoriadne dôležitá. Krajiny s malými, otvorenými hospodárstvami by sa mali usilovať o to, aby sa udržala rovnováha verejných peňazí a aby v dobrých rokoch, keď sa hospodárstvo vyvíja rýchlo, jestvoval v rozpočtovej sfére dokonca prebytok. Poľsko teraz zažíva ťažké roky, takže o navýšení nemôže byť ani reči, ale schodok by mal zostať pod kontrolou. Keď sa v hospodárstve schyľuje k recesii a nezamestnanosť dosahuje sedemnásť percent, stáva sa stimulácia väčšími výdavkami a schodkom riskantnou. Tento druh politiky by sa v Poľsku nemal vôbec považovať za nijakú alternatívu.

V Maďarsku ste uskutočnili rigorózny plán rozpočtových opatrení, nazývaný svojho času aj Bokrosov balík. Bol založený na znížení mnohých dotácií a zavedení mnohých platieb za niektoré verejné služby (napríklad za vysokoškolské štúdium). Teraz som vo vašom elaboráte Reforma verejných financií počas transformácie, ktorý ste vydali vo Svetovej banke, našiel takúto vetu: „Reforma verejných financií by mala vytvoriť medziľudskú solidaritu spôsobom, ktorý by súzvučal s procesmi modernej demokracie.“ Je to trochu čudné na jednej strane znižovanie verejných výdavkov, na druhej strane odvolávanie sa na medziľudskú solidaritu.

Tradičné sociálnodemokratické myslenie sa domáha posilnenia úlohy štátu a štátnych výdavkov. To však vonkoncom nemusí znamenať lepšiu starostlivosť o skupiny, ktoré potrebujú pomoc. Nepoznám detailne systém sociálnych výdavkov v Poľsku, ale v Maďarsku to bolo často tak, že rozpočtové dotácie využívali práve bohatšie a silnejšie skupiny. Je to napokon pochopiteľné. Tí najchudobnejší, ktorí najviac potrebujú pomôcť, sú najslabší, aby pre seba niečo vybojovali. Rodinné prídavky sa vyplácali bez ohľadu na výšku príjmov, bezplatné verejné služby – to všetko pôsobí v prospech skupín, ktoré sa už majú dobre. V spomínanej knihe som spomenul príklad nátlaku na vládu, aby dotovala diaľnicu z Budapešti do Viedne, na ktorej sa dnes platí mýto. Vieme, že tí, čo ju používajú, patria k strednej a vyššej vrstve. Dotácia by postihla všetkých obyvateľov, vrátane chudobných dôchodcov, ktorí diaľnicu nikdy nepoužijú. Ak máme budovať modernú demokraciu, nemôže byť založená na tom, že silnejšie nátlakové skupiny získajú viac a na úkor slabších. Preto vyzývam k solidarite, potrebnej najmä v našich krajinách, kde komunizmus oslabil občianske princípy, starostlivosť o spoločné blaho, o štát a iných obyvateľov.

Vo svojej práci hodnotíte aj rozpočet v morálnych kategóriách.

To preto, lebo schodok zapríčinený nerozumnými výdavkami napríklad dotovaním leteniek oslabuje tempo hospodárskeho rastu. Náklady, ktoré sa s ním spájajú, nesie celá spoločnosť. Je jasné, že bežný obyvateľ si ťažko vie predstaviť spojitosť medzi narastajúcimi verejnými výdavkami, schodkom a znížením jeho vlastných príjmov alebo nárastom nezamestnanosti. Ale úlohou zodpovedných verejných činiteľov by mala byť taká politika, ktorá by brala do úvahy záujmy všetkých skupín.

Vyslovujete sa za postupnú reformu verejných financií. Napísali ste, že liečba šokom je ťažká, pokiaľ ide o jej uskutočnenie v demokratických podmienkach. Ale v Maďarsku bol predsa Bokrosov plán zrejme práve šokovou terapiou.

Ešte raz však podčiarkujem, že situácia Poľska v oblasti verejných financií je iná. Veľa reforiem už uskutočnila predchádzajúca vláda – dôchodkovú reformu, reformu samosprávnych financií, zdravotníctva. Nefungujú síce úplne tak, ako by mali, ale treba v nich pokračovať, a tam, kde je to potrebné, by sa mali opraviť. Najťažšia je asi reforma zdravotníctva. Zdravotníctvo zrejme v nijakej z postkomunistických krajín nefunguje tak, ako by malo. Nevyhnutný je taký systém, ktorý si vynúti zníženie nákladov a konkurenciu medzi jednotlivcami poskytujúcimi lekárske služby. Preto sa vyslovujem za spolufinancovanie týchto služieb. Nie azda preto, že sa tým znížia verejné výdavky, ale najmä kvôli tomu, že bude disciplinujúco vplývať na nemocnice a polikliniky. Pacient bude mať záujem o kontrolu nákladov spojených so zdravotnými službami.

Poľská vláda začala od návrhu, aby sa zvýšila daň z osobných príjmov a aby sa zaviedla daň zo zisku z úspor. Myslíte si, že to skomplikuje oživenie hospodárstva?

Najdôležitejším problémom nie je to, aké dane zavedieme alebo eliminujeme, dôležité je celkové daňové zaťaženie a jeho proporcionálnosť. Krajiny, ktoré sa usilujú o vstup do Európskej únie, sa zaviazali zaviesť daň zo ziskov z úspor. Týka sa to tak Maďarska, ako aj Poľska. Teraz je dôležitá otázka, aký bude vplyv tejto dane na úspory, zisky bánk, percentuálne vyjadrenie kreditov a napokon na investície. Odpoveď bude závisieť predovšetkým od kvality makroekonomickej vládnej politiky – ak tá bude dobrá, budú rásť aj úspory. Mňa však požiadali, aby som robil poradcu v otázkach štrukturálnej, a nie makroekonomickej politiky.

Čo treba robiť, aby sa urýchlil rast a znížila nezamestnanosť?

Poľsko musí čo najskôr zaviesť program štrukturálnych zmien v hospodárstve, ktorý taktiež pomôže vytvoriť rovnováhu vo verejných financiách. Krajina nemá na to, aby udržiavala veľké, nerentabilné štátne podniky, preto ich treba privatizovať. To sa týka najmä takých odvetví, akými sú oceliarstvo, energetika, plynárenstvo, chémia, ťažba uhlia. Problémom Poľska je pochopiteľne aj málo efektívne poľnohospodárstvo. Bez zlepšenia efektívnosti týchto odvetví bude mať Poľsko neustále ťažkosti v Európskej únii. Únia predstavuje spoločný trh, na ktorom budú musieť poľské podniky konkurovať.

Rýchlejšia privatizácia a reštrukturalizácia týchto odvetví však bude znamenať ďalší rast nezamestnanosti, ktoré už dnes predstavuje veľký spoločenský problém. Niektorí sa obávajú, že to môže viesť k politickým napätiam.

Väčšie problémy vzniknú, keď sa bude reštrukturalizácia týchto odvetví naďalej oneskorovať. Lepšie časy už na uskutočnenie tejto reštrukturalizácie v Poľsku nebudú, ak krajine zostali na vstup do Európskej únie len dva roky. Poľsko musí teraz vynaložiť dvojnásobné úsilie, aby získalo naspäť čas, ktorý predtým stratilo. Najpriaznivejší moment reštrukturalizácie bol pred piatimi rokmi, v časoch dobrej konjunktúry a lepšej situácie verejných financií. S nezamestnanosťou nemožno bojovať tak, že sa dotujú už jestvujúce pracovné miesta. Ani Maďarsko, ani Poľsko si to nemôže dovoliť. Namiesto toho treba tvoriť nové miesta, a to sa nedá tak, že sa budú peniaze na dotácie vkladať do neefektívnych podnikov. Aby sa znížila nezamestnanosť, treba vytvoriť elastickejšie pravidlá na trhu práce. Viac kapitálu, rýchlejší hospodársky rast a elastickejší trh práce spôsobia, že sa značne zníži nezamestnanosť. Nevyhnutné je aj posilnenie právneho sektoru, lepšie vykonávanie právnych predpisov, podporovanie podnikavosti.

Ako rýchlo sa môžu dostaviť efekty takejto politiky?

Ak vláda pripraví dobrý program, tieto efekty sa prejavia neočakávane rýchlo. Ak sa reštrukturalizácia a privatizácia uskutočnia na budúci rok, pozitívne zmeny budú viditeľné v druhej polovici nášho desaťročia.

WITOLD GADOMSKI

Gazeta Wyborcza