Aj umieranie patrí k životu a nezostáva iné, než sa s tým zmieriť.
V Lige za duševné zdravie sa každý štvrtok konajú besedy, kde návštevníci diskutujú s psychiatrami a psychológmi o rozličných témach týkajúcich sa psychiky. Keďže zakrátko si uctíme Pamiatku zosnulých, malo nedávne stretnutie smutnú tému, ktorá však patrí k životu. Umieranie. Psychiater MUDr. Peter Breier si pozval MUDr. Vieru Satinskú, psychiatričku z Onkologického ústavu Svätej Alžbety, MUDr. Kristínu Križanovú, primárku oddelenia paliatívnej starostlivosti a psychologičku PhDr. Máriu Andrášiovú z Národného onkologického ústavu. Odpovedali na otázky, ako sa dá pomôcť umierajúcemu človeku a jeho rodine, čo smrteľne chorí prežívajú a ako sa k nim treba správať.
Umieranie je tabu, okolo ktorého chodia po špičkách dokonca aj lekári. Veď tri ženy, ktoré sa v ten večer stretli v sídle Ligy v bratislavskej Petržalke, reprezentovali takmer celú vzorku nášho zdravotníctva, ktorá sa špecializuje na pomoc umierajúcim a ich rodinám. Donedávna bolo oddelenie paliatívnej starostlivosti, ktoré vedie doktorka Križanová, dokonca jediné na Slovensku. Len nedávno pribudli ešte v Trstenej a v Humennom. Ako je možné, že je ich tak málo?
"Paliatívna liečba je jedna z najdrahších," vysvetľuje MUDr. Križanová. "Jediný spôsob, ako oprávniť nemocnicu míňať také obrovské peniaze na záver života pacienta, je uložiť ho na jednotku intenzívnej starostlivosti. Tam je to akoby posvätené bojom o život, kým pomoc pri zomieraní a symptómoch ťažkej choroby je vec, na ktorú žiadna poisťovňa nechce dať peniaze. Všade, kde sa paliatívna starostlivosť rozvíja už roky, majú tímy zložené z lekárov, sestier, psychológov, kňazov, sociálnych pracovníkov, dobrovoľníkov. Kruh okolo chorého je široký a dá sa vybrať pomoc, ktorá je potrebná. My máme psychologičku na 0,5 úväzku, takže naši lekári a sestry musia veľa zvládnuť aj sami, ako laici. Ale snažíme sa."
Podľa jej skúseností na tom však vo všetkom nie sú oveľa lepšie ani bohaté Spojené štáty. Hospicová starostlivosť je tam napríklad hradená len posledných šesť mesiacov života.
"Ak umieranie náhodou trvá sedem mesiacov, ten jeden poisťovňa nepreplatí. Dôsledkom je, že ťažko chorí sú do hospicovej starostlivosti posielaní neskoro, sú zbytočne dlho liečení v nemocniciach, lebo to je podľa tejto logiky hodné na preplatenie."
Nezostať sám
Nedá sa vraj povedať, že starý človek umiera ľahšie ako mladý. MUDr. Satinská videla umierať vyrovnaných mladých ľudí, kým jej stojedenročná stará mama sa smrti bránila. Pre každého je však dôležité, aby, keď sa život končí, nezostal sám.
Mária Andrášiová má takúto skúsenosť:
"Koľkokrát pacienti oveľa horšie než sám fakt, že odchádzajú z tohto sveta, prežívajú opustenosť. Ich rodina sa o tom bojí hovoriť, priatelia nevedia, ako otvoriť háklivú tému. Pamätám sa na jednu veľmi milú pacientku. Keď som za ňou prišla a spýtala sa, čo by som pre ňu mohla urobiť, odpovedala: 'Keby ste mi tak tehlou po hlave mohli jednu dať. Aby som to už mala za sebou.' Spočiatku to vôbec nevyzeralo na spoluprácu, no časom vysvitlo, že tá pani chcela umrieť, lebo sa v chorobe cítila strašne osamelá. Keď sme si vytvorili vzťah a začali mať kontakt, obdobie, ktoré jej ešte zostávalo, prežila veľmi dobre, úplne inak zvládala aj liečbu a všetko, čo s ňou súviselo."
Čo sa však dá umierajúcemu ešte ponúknuť? Podľa lekárov sa vždy dá nájsť zmysel života, dať si nejaký cieľ.
K. Križanová: "Väčšina ľudí má ešte očakávanie, čo by chceli zažiť, vidieť, kam by radi išli. Keď sa ma spytujú, či si nemajú kúpiť nejaký alternatívny liek, kde mesačná kúra zvyčajne nie je lacnejšia ako päťtisíc korún, odpoviem, či by za tie peniaze radšej nechceli ísť niekam, kde neboli, kam by sa chceli vrátiť. A väčšinou to pochopia."
Pomoc rodine
Ako už odznelo, na onkológii je veľmi málo psychológov a psychiatrov aj pre pacientov, nieto ešte pre rodinu. Pritom tá je neraz tiež nesmierne vyčerpaná.
"A rodinní príslušníci akoby sa hanbili priznať, že už nevládzu," má skúsenosť M. Andrášiová. "Chápu to ako svoju slabosť. Veľakrát som na otázku - a ako sa držíte vy? - počula, ale veď ja to už nejako vydržím. Namiesto toho, aby sa otvorili a povedali - je to pre mňa ťažké a už neviem, ako ďalej - nechceli o tom hovoriť."
Aj preto si MUDr. Satinská veľmi váži, že k nej do ordinácie čoraz častejšie chodia aj príbuzní umierajúcich:
"Snáď polovica sa už obracia o pomoc. Veľmi ma to teší, lebo rodiny smrteľne chorých pacientov sú psychicky zaťažené rovnako ako chorí. Pôvodne prídu po lieky na upokojenie, ale čo naozaj potrebujú, je odľahčiť duši. Porozprávať sa aj o smrti, ako bude vyzerať, na všetko sa pripraviť..."
Z úst odborníka sa napríklad dozvedia aj to, že nie je dobré obchádzať v rozhovoroch tému umierania:
"Nehovorenie môže vyvolávať napätie. Ľudia, ktorých sa to týka, o tom neraz sami nevedia začať a keď sa necítia vyzvaní, ostýchajú sa prehovoriť," upozorňuje M. Andrášiová.
Právo na pokojné spočinutie
Nesprávne tiež je nasilu držať chorého pri živote. Staničná sestra na paliatívnom tomu vraj hovorí - oni ho nechcú pustiť!
V. Satinská: "Už unavený, smrteľne chorý človek sa rozlúčil so životom, usporiadal si veci, je zmierený a pokojne čaká na koniec života. A príde jeho manželka - pani doktorka, ja to nedovolím, ja sa s tým nikdy nezmierim! Niekedy sa, naopak, pacient snaží chrániť rodinu. Pred nami plače a pred nimi robí ramená. Stáva sa tiež, že koniec sa neodvratne blíži, no pacient to popiera. Aj vtedy sme povinní rešpektovať jeho stanovisko, on je vždy ten centrálny."
Čo je podľa nej veľmi dôležité, venovať sa psychickým problémom ťažko chorých ľudí, lebo dobre naladený človek sa s každým problémom vysporiada lepšie.
"Snažím sa onkológov poučiť, čo si majú všímať, aké sú symptómy depresie. Mnohí si totiž často myslia, že človek je prirodzene smutný, lebo má smrteľné ochorenie. Vôbec to nemusí byť pravda. Môže byť chorý na depresiu a liečba depresie aj u ťažko chorých pacientov býva úspešná. Naopak, ak sa nelieči, môže sa stať, že sa človek vylieči z rakoviny, no kvôli nerozpoznanej depresii ukončí život samovraždou."
Obavy z bolestí
Keď pacienti prídu na paliatívne oddelenie, niektorí začnú debatu - keby sme tak boli v Holandsku! Inými slovami, radi by mali právo na eutanáziu. Doktorka Križanová si však nemyslí, že je to správne riešenie:
"Jednak, je to otázka hranice, za ktorú sa nesmie ísť. Veď niektorí lekári už z etického hľadiska spochybňujú aj rozhodovanie o ukončení protinádorovej liečby, ak nie je efektívna. Alebo nepodanie protinádorovej liečby, keď je temer isté, že nepomôže. Etické problémy v medicíne sú zložité a eutanázia je jeden z najzložitejších. Každý lekár si sám musí stanoviť hranicu, ktorú neprekročí. Podľa mňa je našou úlohou sprevádzať človeka aj v takej ťažkej situácii, akou je umieranie. A na otázku, prečo mi nedáte injekciu, keď ju chcem, odpovedať, my vám ju síce nedáme, ale budeme tu s vami a pomôžeme vám."
Podľa jej skúseností totiž, keď sa chorých spýta, prečo by chceli eutanáziu, začnú hovoriť o veľkých bolestiach, ktorými sa nikto nezaoberal, a o tom, že majú úžasný strach.
"Uvedomujú si, že sú smrteľne chorí a boja sa, že im nepomôžeme. No keď im potom pomôžeme, väčšinou už o eutanázii nehovoria. A ak sa k nej aj vrátia, priznajú, že si nevedeli predstaviť, že naozaj dokážeme pomôcť. Preto je najdôležitejšie neopustiť pacienta, hovoriť s ním a snažiť sa o zmiernenie bolesti."
"Dôležité je identifikovať, o akú bolesť ide," dopĺňa V. Satinská. "Často je bolesť spôsobená depresiou, teda akoby 'virtuálnym', a nie organickým ochorením. Vtedy je dôležité kombinovať spoluprácu lekára na liečbu bolesti s psychiatrom."
Bohužiaľ, nie každá bolesť sa dá celkom odstrániť. O efekte sa hovorí aj vtedy, keď jej zostane "iba" dvadsať percent, no dnes by už nikto nemusel trpieť neznesiteľnou bolesťou. Pacientovi možno podať analgetiká, ktoré ho uvedú takmer do ľahkej narkózy, aby bolesti prespal.
"Lieky dávame nie so zámerom zabiť, ale zbaviť utrpenia. Naši pacienti sa pri takejto starostlivosti majú dobre. Aj sa preberú, rozprávajú s príbuznými, potom zase zaspia a takto, v pokoji, umrú," zdôrazňuje V. Satinská.
Epilóg
MUDr. Peter Breier sa pred dvoma rokmi zúčastnil na konferencii Americkej psychiatrickej asociácie.
"Rozprával tam jeden profesor - internista, prezident sekcie hospicov v USA. Na záver mal standing ovations, prvý raz v živote som zažil, aby niekoľko stoviek psychiatrov vstalo a desať minút tlieskalo lekárovi, dokonca ani nie psychiatrovi. No a skončilo sa to tým, že v ten večer sa predsedníctvo spoločnosti dohodlo, že jeho sekciu starostlivosti o umierajúcich, ktorá existovala štyridsať rokov, zruší. Takže nielen u nás je takáto práca zaznávaná a nedocenená."
o o o
Nuž a aké je resumé? Ako pomôcť umierajúcim a ich rodinám a nebáť sa, že budeme indiskrétni?
Mária Andrášiová radí - jednoducho sa ich na to treba opýtať:
"Ak sa neopýtate, budete tápať a len si predstavovať, čo asi cítia. Je prirodzené, že máme tendenciu chodiť okolo týchto tém po špičkách, no tým to pacientom a rodine len sťažujeme. Povedať svoj vlastný pocit - chcel by som ti pomôcť, ale bojím sa, že budem nešikovný a dotknem sa ťa - to je dobrý začiatok pre rozhovor."
So smrteľne chorými deťmi treba hovoriťJe správne, ak rodičia hovoria s deťmi, ktoré umierajú, o smrti. Podľa správy ČTK k tomu dospeli švédski vedci na základe prieskumu u vyše štyroch stoviek rodičovských párov. Rodičia, ktorí hovorili o smrti s deťmi umierajúcimi na rakovinu, to nikdy neoľutovali. Naopak tí, ktorí nedokázali na otázku zaviesť reč, teraz väčšinou vedia, že tak mali spraviť.
Veľa detí si totiž uvedomuje, že ich choroba je neliečiteľná. Dvadsaťjeden percent rodičov tvrdí, že dieťa cítilo, že ho od smrti delí len mesiac, 32 percent spoznalo, že smrť je vzdialená len týždeň a 22 percent na to prišlo počas posledného týždňa života. Jeden z lekárov napísal:
"Videl som deti s rakovinou, ktoré reagovali na správu o svojej smrti veľmi zrelo. Deväťročný chlapec napísal závet, kde rozdelil veci, ktoré si cenil, svojim kamarátom. Plánoval tiež svoj pohreb, rozhodol, čo mu majú obliecť do truhly."
Rodičia, ktorí vytušili, že ich dieťa si blížiacu sa smrť uvedomuje, no nehovorili s ním, sú dvakrát viac ohrození depresiami. Zrejme cítia, že ich dieťa bolo v ťažkých okamihoch ponechané svojim myšlienkam, zostalo bez útechy a podpory.
