Základný zákon Európskej únie včera podpísali najvyšší predstavitelia a ministri zahraničných vecí 25 členských krajín a kandidáti na vstup - Bulharsko, Rumunsko, Chorvátsko a Turecko. Po každom podpise sa tlieskalo.
V zákulisí zatiaľ horúčkovito pokračovali rokovania o riešení vládnej krízy, v ktorej sa únia ocitla po tom, čo budúci šéf Európskej komisie José Barroso musel stiahnuť návrh na jej zloženie. Bolo totiž jasné, že jeho komisia nedostane dôveru Európskeho parlamentu pre talianskeho kandidáta Rocca Buttiglioneho, ktorý svojimi výrokmi o homosexualite pobúril najmä liberálnu a ľavicovú časť pléna.
Za oslavnými prejavmi sa skrývali obavy, či ústava nájde dostatočnú podporu u obyvateľov členských krajín, ktorí ju vnímajú podstatne kritickejšie ako ich vlády. Väčšina politikov preto zhodne vyzývala národné vlády, aby text ústavy doma podrobne vysvetľovali.
Nasledujúce dva roky ukážu, či dokument vôbec vstúpi do platnosti. Ústavu musí ratifikovať všetkých 25 členských krajín únie, minimálne v 10 z nich budú o zmluve rozhodovať občania v referendách. Ak by ratifikácia neprešla len v jedinej z nich, nemôže ústava platiť.
Na základnej zmluve sa členské štáty dohodli po dlhých sporoch v júni tohto roku. Návrh zmluvy pripravil európsky Konvent pod vedením bývalého francúzskeho prezidenta Valéryho Giscarda d'Estainga.
Podpis európskej ústavy vyvolal aj mnoho negatívnych reakcií. Vatikán opäť kritizoval úniu za to, že v texte nie je zmienka o kresťanstve.
Čo je v európskej ústave
Prvá európska ústava nahrádza doterajších päť zmlúv a má štyri časti. Dve prvé kapitoly majú jasne ústavnú povahu a ich 114 článkov sa podobá klasickým národným ústavám, ktoré však bývajú kratšie.
Významnou novinkou ústavy je to, že zavádza jedinú právnickú osobu - Európsku úniu, zlučuje doterajšie tri spôsoby rozhodovania do jedného, zakotvuje zásady nadvlády európskeho práva nad národným alebo možnosť postihu členského štátu, ktorý by sa protivil dodržiavaniu spoločných hodnôt.
Prvá časť definuje hodnoty a ciele, vypočítava inštitúcie Európskej únie a ich právomoci. Hovorí o základných právach, európskom občianstve, pravidlách demokratického občianstva, podmienkach vstupu do únie a vystúpenia z nej.
Druhá časť obsahuje Chartu základných práv, ktorú schválil summit v Nice v roku 2000 ešte len ako politický dokument, ale teraz získava právnu záväznosť.
Dlhá tretia časť s 322 článkami je oveľa zložitejšia a ťažšie pochopiteľná. Podľa niektorých teoretikov do ústavnej zmluvy nepatrí, iní zasa argumentujú, že únia musí niekde vypočítať a popísať svoje právomoci. Je to právny základ pre každodennú činnosť únie.
Štvrtá časť na záver píše najmä o tom, ako zmluva nadobúda platnosť a ako sa má ratifikovať. Nadväzujú na ňu dva dodatky a 36 protokolov, z ktorých väčšina už bola v doterajších zmluvách. (čtk)
