Hoci v nijakom prípade nejde o ponuré dielo, v režijnej koncepcii Jozefa Bednárika je na scéne zvýraznená postava Smrť. Je takmer stále prítomná na scéne, jej postavy rozprávajú Zorbov príbeh. Nemôžu nad ňou vyhrať, ale môžu s ňou bojovať. A najlepšie je sa s ňou skamarátiť. Hoci po chlapsky ako Zorba, ktorý ju potľapká po zadku, keď jej naskočí do lodičky. Koniec-koncov, je to žena.

Keby Jozef Bednárik režíroval Gréka Zorbu v inom roku, zrejme by to bolo celkom iné predstavenie. Román si obľúbil ešte v mladosti, neskôr spoznal film a muzikál a po celý čas mal pocit, že je to etnicko-folklórne dielo. No keď na ňom začal pracovať s dramaturgom Svetozárom Sprušanským, zistil, že je o čomsi inom. Aj preto, že práve prekonával veľmi ťažké obdobie, keď počas pár mesiacov prišiel o mnohých blízkych, vrátane mamy.

„Smrť pri mne stála minulý rok snáď dvanásťkrát. A ako sa mi vlúdila do života, votrela sa aj na javisko. Znova som si prečítal Kazantzakisov román a zistil, že je hlavne o smrti. Uvedomil som si, že iba zahrať si Zorbu je pasé, zaujímavejší je príbeh o smrti. Povedať, že sa jej netreba báť. Zomieranie môže byť ťažké, ale ona je krásna aj milosrdná. A najmä, nikto jej neujde.“

Samozrejme, Zorba je aj poživačník a filozof života. Hrá sa o tom, ako vníma lásku, vieru, pomstu, kajanie. Na rozdiel od slávneho filmového predstaviteľa Anthony Quinna, alebo Vlada Müllera, ktorý tiež bol chlap ako hora, sú Bednárikovi Zorbovia Marián Slovák a Leopold Haverl územčistejší a krehkejší a zdôrazňujú najmä robustnosť jeho osobnosti.

Kým Marián Slovák má s muzikálom mnohé skúsenosti, pre Leopolda Haverla, ale tiež pre Božidaru Turzonovovú, to bola nová skúsenosť: „V činohre sa dá kadečo skryť, ale tu sa odhalilo, na akej úrovni je moja profesijná technická výbava. Natrápila som sa, mala som popri nitrianskych kolegoch čo dobiehať,“ povedala na margo spolupráce členka Slovenského národného divadla.