Postupne sa však kryštalizuje aj snaha hľadať východisko: „Môžem urobiť jedno – zavolám si sem jej muža, ale on mi môže povedať: A vás čo do toho? V tomto nemám nijakú právomoc. Ale ak by som to prišla riešiť k nim do bytu, ide o to, či by jej ešte viac neublížil – aj preto, že bude vedieť, že naňho nemám žiadnu právomoc.“

Zdá sa nám, že by bolo najlepšie, keby kurátorka predsa len zvolila osobný kontakt.

„Skúsim to, pôjdem sa tam pozrieť. Nechcem vedieť vaše mená, aby som ich zbytočne neprezradila. Býva doobeda doma? Chcela by som s ňou hovoriť bez neho. Majú telefón? Prípadne pozvala by som ju sem.“

Zapisuje si meno ženy a adresu, uvažujúc o ďalších možnostiach. Ukazuje sa však, že všetky riešenia sa vždy znova zbiehajú na jednom bode: „Je to v jej rukách. Ak sa bude báť a povie, že nie, ja nemôžem za ňu podať trestné oznámenie, ani políciu tam zavolať nemôžem. Vy môžete – keď počujete nejaký kravál – zavolať policajtov. Ale ja s tým, bohužiaľ, neurobím vôbec nič. Môžem nanajvýš poradiť. Tam sa podľa dnešného zákona parketa kurátora – vlastne dnes už nie sme kurátori, ale preventisti – končí.“

Hlásenia o rodinnom násilí mávajú na úrade veľmi zriedkavo. Možno tak tri-štyri za rok.

Hodnotenie: Mínusy:

v miestnosti sedia štyria pracovníci

Plusy:

snaha nielen o verbálnu pomoc

ochota a ústretovosť