„Chceli by sme nahlásiť násilie v rodine, týranie,“ naznačujeme vo dverách sociálnoprávneho oddelenia sociálneho odboru na Okresnom úrade v Senci. „O koho ide?“ pýta sa sociálna kurátorka Daniela Budošová. S profesionálnym záujmom okamžite chrlí otázky: „O ženu? Akú? Meno, adresa… Má deti? Aké staré?“ Kolegyni káže: „Choď sa pozrieť do registra, či ju máme evidovanú. Aj na dieťa sa pozri.“

„Musíme s tým robiť, lenže viete, tie naše zákony,“ vzdychne si, „je to komplikované, ale pokúsim sa vám to vysvetliť. Týraná osoba je fixovaná na tyrana. Vy na to máte svoj pohľad, ona má na to svoj pohľad. Keď sa prikročí k niečomu tvrdšiemu, ona povie, že to nie je pravda. To sú skúsenosti z praxe. Samozrejme, našou povinnosťou je začať sa tým zaoberať. A teraz mi povedzte, čo všetko viete.“

Všetky informácie si zapisuje. Ak niečo nevieme, utrúsi, že si to zistí sama. „Nechcem vedieť vaše meno. Napíšte to všetko, čo ste hovorili ako anonym a tak, aby nebolo jasné, kde bývate. Keby som tomu mužovi povedala, že som sa s vami stretla, ale nepoviem mu mená, urobí bengál po všetkých susedoch.“

Veľkú nádej nedáva, lebo v našom predstieranom prípade žena na svojho muža nikdy nepodá trestné oznámenie – k tomu treba totiž aj lekársku správu alebo potvrdenie od psychológa, a tam zo strachu nepôjde. „Ale stojí to za zmienku, lebo na základe vášho anonymu už úrad musí niečo urobiť.“

Hodnotenie: Mínusy:

v miestnosti sú dve pracovníčky

Plusy:

rýchla reakcia, zaangažovanie a záujem

vyhľadanie údajov v archíve

vysvetlenie presného postupu

objasnenie psychológie týrania