Úradníčky hovoria, že sme prišli vlastne zbytočne: „Vaša suseda k nám musí prísť osobne a my urobíme zápis z toho, čo povie. Ale na nič jej to nebude. Môžeme si predvolať jej manžela, ale ak nepríde, nemáme páky ho sem dostať. A ak aj náhodou príde, môžeme si s ním len pohovoriť, tak ako s vami. To je asi tak všetko.“

Nepomôže ani to, ak za susedu podáme trestné oznámenie. „Vy to nahlásite, ona to poprie. Zo strachu, alebo preto, že nemá kam ísť. My pre ňu nemáme žiadne ubytovanie.“

Úradníčky vytrvalo opakujú, že všetko záleží na týranej žene. „Ona musí prísť a nahlásiť to, nik iný.“

Oponujeme, že suseda sa bojí. Po polhodine rečí nám dajú aspoň kartičku s telefónnym číslom na psychologičku. „Nech sa na ňu obráti. Mohlo by jej to pomôcť pozrieť sa na problém inými očami, nazbierať odvahu. A potom nech to príde sem nahlásiť. Ale už sme vám povedali, že naše právomoci sú veľmi obmedzené a v konečnom dôsledku nemajú žiadny efekt.“

Darmo sme si teda vymysleli meno, adresu, okolnosti prípadu a takmer i počet modrín – ani sa nás na to neopýtali.

Hodnotenie: Mínusy:

miestnosť so štyrmi osobami

podali málo konkrétnych informácií

nezaujímali sa o údaje o týranej žene

neosobný kontakt: polhodinový rozhovor sme odbili postojačky medzi dverami

Plusy:

kontakt na pedagogicko-psychologickú poradňu