Ženy sa dovolajú len platonickej pomoci. Právnička na sociálnom odbore ich presviedča – nemáme na to páky! Sociálni kurátori im poradia – obráťte sa na políciu, jedine cez nich! Štátna polícia ich vypoklonkuje – choďte si na mestskú políciu, dobre?!
Že to tak funguje, potvrdili aj naše osobné skúsenosti z troch miest a ich okresných úradov.
Na každý z nich sme prišli s pripravenou historkou o týranej susedke. Ukázalo sa, že záujem úradníkov je, napriek rovnakým zákonným možnostiam, diametrálne odlišný. Niekde vyvolal živý záujem o riešenie situácie, inde okamžite klesol po zistení, že ide o násilie v rodine. Hoci nás nikde radikálne neodmietli, v celku prevažovala skôr rezignácia ako snaha rýchlo konať. Telefonicky to na ďalších úradoch dopadlo podobne, až na jeden prípad, kde nám vzhľadom na chúlostivosť situácie navrhli prísť sa porozprávať osobne. Záver však znel všade rovnako: s rodinným tyranom toho nemôžeme veľa urobiť.
