Sabine Dardennová sa snaží začať normálne žiť. FOTO - TASR/AP

Titul knižky, ktorej kníhkupcovia predvídajú dráhu bestselleru, pripomína začiatok celého príbehu. "Mala som dvanásť, nasadla som na bicykel a vyrazila do školy." Vtedy, v máji 1996, nedošla, cestu prerušil únos. Nasledovalo 80 dní väzenia, mučenia a zneužívania v pedofilovom dome na charleroiskom predmestí Marcinelle. Lovcov senzácií možno opis kalvárie sklame. Podrobnosti už veľakrát zazneli aj pri Dutrouxovom procese. A Sabine zostáva pri zážitkoch z "diery" síce priamočiara, ale decentná, povedané slovami literárnych kritikov. Za pravý objav považujú skôr pasáže o tom, čo nasledovalo - pretože "prežiť masaker a žiť ďalej nie je ľahké", ako hovorí autorka. "Prvé, čo som chcela podniknúť po návrate, bolo obísť celý dom, chodbu, obývačku, kde som videla nové vankúše, nové lampy. Hovorila som si, či blúznim? Ja som bola v krysej diere a oni si kupovali lampičky a vankúšiky. Potom som si uvedomila, že život pokračoval," opísala svoje pocity. "Mysleli si, že som chorá, ale tak sa nedá uzdraviť. Chcela som sa normálne vrátiť do školy. Je lepšie všetko rozmotať sama. Nikto to nepochopil."

Sabine, ktorá teraz pracuje na železnici a práve oslavuje 21. narodeniny, brala písanie aj ako terapiu, snahu po zmierení s osudom, vyrovnanie sa s pocitmi viny, že prežila, na rozdiel od Julie, Melissy, An a Eefje. Dúfa, že ľudia sa na ňu už nebudú pozerať ako na "cirkusové zviera". Ako hovorí, bremeno už nechce vliecť ďalšie roky. "Po roku 1996 som zapadla do anonymity. Dnes mám prácu. Keď sa ľudia na mňa veľmi pozerajú, som na pokraji. Počujem ich hovoriť a štve ma to. Je čas, aby pochopili, že teraz to už stačilo. Keď som bola v nemocnici, vo výťahu sa dve dôchodkyne začali baviť, akoby som tam nebola. "Hej, pozeraj, to je tá malá, čo bola v televízii. Blablabla. Bolo mi z toho zle. Písanie mi urobilo dobre," vyzradila v denníku Le Soir. Za honorár za knihu si mieni obstarať vodičák a cestovať. (čtk)