„V pondelok za nami prišla pani úplne v koncoch, že ju manžel týra. Má štyri malé deti,“ hovorí úradníčka v Senci.
„Dva dni som sedela pri telefóne a bombardovala psychologické poradne, mimovládne organizácie, aby som pre ňu našla dočasné ubytovanie. Pol dňa sme boli na výsluchu na polícii. Byt, v ktorom žijú, bol taký rozbitý, že sa čudovali aj policajti. Nebol tam ani pohár, z ktorého by sa dalo napiť.“
Muža dali policajti do cely, potom ho pustili. O dva dni prišli manželia na úrad ruka v ruke. „Vraj, prečo im rozbíjam rodinu?!“ hovorí sociálna kurátorka.
„Poslala som muža za dvere a pýtam sa ženy: Kto rozbil byt? Ona že on. Hovorím jej, prečo sa ho bojíte? Zavolala som manžela naspäť a pýtam sa jej znovu: Kto rozbil ten byt? Priznala, že manžel. A on na to: No vidíte, zase klame!“
V domácnosti s násilníkom sa dokáže vzoprieť a hľadať pomoc mimo rodiny len málo žien. Väčšina to tutle, najmä ak chce „zachrániť“ otca pre deti. Následky sú však väčšinou úplne opačné.
Odborníci odhadujú, že každá piata žena u nás je v partnerskom vzťahu vystavená násiliu.
Tretí sektor je presvedčený, že vláda a štátne inštitúcie sú v tejto sfére nečinní.
O tom, ako dokážu ochrániť ženu pred násilníckym partnerom sociálne odbory okresných úradov, sme sa šli presvedčiť sami. Na troch úradoch sme s predstieranou historkou o vymyslenej týranej susede hľadali pomoc sociálnych kurátorov. Ich reakcie boli, napriek rovnakým zákonným možnostiam, odlišné.
Viac v rubrike TÝRANIE ŽIENAutor: SOŇA REBROVÁ TÁŇA RUNDESOVÁ