ivadla, kandidovala za Klausovu ODS do Senátu a stala sa predsedníčkou UNICEFU v Čechách. Dnes hrá v Prahe v hre Jeana-Clauda Grumberga Krajčírsky salón po boku Mariána Labudu, ktorý svojho Leona stvárňuje aj v bratislavskej inscenácii rovnakej hry s názvom Krajčírky. Stal sa z nich profesionálny pár, ktorý si momentálne vyhliadla televízia Prima do svojho rodinného seriálu Rodinné putá.

Videli ste bratislavské Krajčírky?
Nie, ale som presvedčená, že Marián nemôže vo svojej materinčine hrať postavu Leona horšie, ako ju hrá v češtine, no a v tej hrá geniálne!
Vaše predstavenie sa od slovenského líši tým, že ste neostali verní Grumbergovmu textu. Vynechali ste pôvodný tragický záver hry, keď jedna z hrdiniek, ktorej manžel zahynul počas transportu do koncentračného tábora, tri roky po vojne ochorie, tiež zomrie a v povojnovom Paríži zanechá dvoch malých synov. V Prahe ostáva nažive, a diváci odchádzajú z divadla s ľahkým pocitom veselosti. Prečo je to tak?
Pretože sa domnievame, že by sme mali myslieť na radostnejšie veci. Neviem, ako je to na Slovensku, ale my máme už dosť pesimistických a depresívnych textov.
Desať rokov ste boli riaditeľkou Divadla na Vinohradoch, takže sa orientujete v ponuke dramatických textov v Prahe. Napriek tomu, nejde v Krajčírskom salóne o zľahčovanie autorovho zámeru - ukázať rozpačitú hlúposť xenofóbie a malodušnosti?
Osobne mi dramatické divadlo neprekáža, ale keď ide o divákov, viem, že ich deprimuje. Spoločenská zmena je pre mnohých ľudí stále veľmi zložitá, zvládajú ju pomerne ťažko a netúžia v divadle vidieť vyložene pesimistické a deprimujúce kusy. Ľudia znesú drámu, ale musia mať nejakú šancu a nádej, a Krajčírsky salón autor končí síce nádherne, ale bezvýchodiskovo. Myslím, že je to posolstvo, ktoré by sme v súčasnosti nemali ľuďom servírovať. Možno sa mýlim, ale ja len obhajujem rozhodnutie, o ktorom si myslím, že nebolo zlé.
Počas predstavenia hrdinovia popri svojej zraniteľnosti spontánne odhaľujú aj vlastnú obmedzenosť, intoleranciu a predsudky, o ktorých ani netušili, že ich majú. Odčítalo to vaše publikum?
Ak nie, tak je to tragédia. Dúfam, že áno. Reakcie publika sú úžasné, ale väčšinou sa od divákov dozviem, že Labuda je geniálny a ako pár sa k sebe hodíme, ale že by vám niekto povedal: "Mňa sa tá židovská otázka naozaj dotýka," tak to som ešte nepočula. Myslím, že to je ten hlavný dôvod, prečo to hráme - aby sa ľudí dotýkala práve táto otázka.
Nie je to tým, že už tej židovskej témy bolo dosť?
Neviem, nikdy jej nebolo dosť a nikdy jej nebude dosť, pretože už 2000 rokov jej nikdy nie je dosť. Rozhliadnite sa aj teraz po svete - to je zaujímavé, ako tá židovská otázka stále všetkých dráždi. Až do tej miery, že ľudia sú schopní a ochotní tolerovať islam, hoci o ňom vôbec nič nevedia. A to len preto, že je protižidovský. To je neprijateľné.
Do samostatného života ste vstúpili obklopená ľuďmi, ktorí tragédiu vojny prežili na vlastnej koži. O jednom z vašich kolegov, Milošovi Kopeckom, je napríklad známe, že jeho celoživotný maniodepresívny stav mohol prameniť aj z toho, že videl vlastnú matku nastupovať do transportu, odchádzajúceho do koncentračného tábora, a nič s tým nemohol urobiť. Zmenilo sa od tých čias v ľuďoch niečo, alebo sme stále rovnakí?
Dalo by sa to rozpoznať len vtedy, keby znovu prišlo na lámanie chleba, keby prišlo ku zlomovej, kľúčovej situácii. Doma som vyrastala vo veľmi tolerantnom prostredí. Počas vojny existoval časopis českých fašistov, ktorý sa volal Vlajka. Na moju mamu opakovane vo Vlajke útočili, že je "židofilka", lebo mala priateľov medzi Židmi a vždy sa k nim hlásila. No a v povojnových rokoch sme zas čelili epizódam, keď tí najväčší kolaboranti mlátili nemecké babičky. Mám vypestovanú veľmi silnú alergiu na akékoľvek tendencie ku xenofóbii.
Ako mladučké dievča ste sa v povojnových rokoch stali členkou komunistickej strany...
Áno, mala som 16.
Bol to nejaký protest?
Nie, protest to nebol. Zdedila som po mame veľmi silné sociálne cítenie a vtedy sa mi zdalo úplne prirodzené, že svet sa bude uberať práve týmto smerom. Veľmi som tomu verila. Klapky z očí a všetky zvyšné ilúzie mi spadli až po procesoch. Dovtedy, aj keď som počula o nejakej nespravodlivosti, považovala som ju za chybu rastu. Napríklad, syn maminej priateľky, ktorý študoval medicínu a v roku 1948 absolvoval pochod na Hrad za Benešom, aby nepodpisoval demisiu, bol preto vylúčený z vysokej školy. Hoci to bol môj kamarát z detstva, s ktorým som vyrastala, považovala som to celé za nedorozumenie a kozmetickú chybu krásy, ktorá sa časom odstráni, ale po procesoch už naozaj nebolo čo očakávať. Boli to chladnokrvné vraždy. Práve preto, že sme boli takí mladí, sme neskôr v 60. rokoch privítali celým srdcom obrodzujúci proces v naivnej nádeji, že sa na tom dá niečo zmeniť. Keby sme boli poctiví študenti marxizmu-leninizmu, zistili by sme, že aj popri najlepšej vôli sa na tom veľa zmeniť nedá. Bola to jednoducho diktatúra, pričom diktatúra tej slabšej časti spoločnosti.
S režisérom Evaldom Schormom ste nakrútili jeho filmový debut Každý deň odvahu, v ktorom hovoril o situácii mladých ľudí oklamaných históriou. Vnímali ste ho osobne?
S novou filmovou vlnou 60. rokov som bola úplne stotožnená. Robila som vtedy veľmi veľa filmov. Keď sme nakrúcali s Pavlom Juráčkom Prípad pre začínajúceho kata, boli sme šťastní, že sa až takto môžeme vyjadriť.
Vzápätí sa však práve tento film ocitol v trezore.
Do trezoru zavreli aj veselý film môjho muža Zdeňka Podskalského Biela pani! Keď ho nakrútil, povedala som mu: "Zdeňku, škoda že Biela pani je trochu karikatúra. Tá skutočnosť je hrozná, ale až takto nie!" Keď sa však po troch rokoch prevalila naozajstná realita, hlboko som sa mu ospravedlnila, lebo jeho film dokázal vystihnúť celú situáciu paradoxu a karikatúry nášho života už vopred.
Ako ste vnímali osudy ľudí, ktorí boli štvancami?
Prestalo nás čokoľvek prekvapovať. Každý mal možnosť vyhnúť sa diskriminácii, a kto sa jej nevyhol, mal zodpovedajúci osud. Ja som 13 rokov nemohla predstúpiť pred kameru a mikrofón. Veľakrát som mala šancu ospravedlniť za 68. rok, ale napodiv ma to vôbec nelákalo.
Tento rok ste druhýkrát uvádzali odovzdávanie prestížnych cien Českej televízie TýTý, v ktorom sa stretáva hodnotenie všetkých televízií. Nezišla vám na um nejaká sumarizácia stavu českých televízií, keď ste v hľadisku videli všetky tie televízne tváre?
Je vlastne nespravodlivé, že práve ja odovzdávam túto cenu. Správnejšie by bolo, keby som to odmietla, pretože všetko, čo sa mi na televízii nepáči, súvisí s tým, že som stará. Asi by mala tieto veci hodnotiť mladá generácia, je to už jej sústo a príprava na cestu. Prestávam tomu rozumieť a to, čo sa dnes deje v Českej televízii, ma veľmi bolí, pretože moje srdce patrí práve jej. Na Novu sa nepozerám, pretože je v nej taká prevaha zahraničných filmov a mentalita postáv je mi taká vzdialená a cudzia, že sa ju dokonca netrúfam kritizovať. Bohužiaľ, má veľký spoločenský ohlas.
Odovzdávali ste hlavnú cenu relácii TeleTele. Páči sa vám takýto humor?
Nie. A dokonca si myslím, že to už nie je ani humor, ale úškľabok. Nie je to moja parketa, aj keď musím povedať, že Veronika Žilková je vynikajúca herečka. Škoda, že nemá príležitosť ukázať to v inom kontexte.
Marek Eben, ktorý pred vami tieto ceny odovzdával celé desaťročie, pre TV oko povedal, že ľudstvo má dávno vynikajúci návod na prežitie, ktorým je Desatoro. A dodal, že tým jedenástym je možno zmysel pre humor, ktorý je milosrdnou pomôckou od Boha, aby sme to celé dokázali.
To by som mu podpísala. Nie som tak hlboko veriaca ako on, ale aj pre mňa existuje jediný zákon, ktorým je Desatoro. Nenapadlo mi však, že k nemu patrí aj humor. Má pravdu.
Vstupom do komunistickej strany ste sa stali ateistkou?
Myslím, že to s tým nesúviselo. Už len preto, že by sa to nevylučovalo. Neviem presne, či som ateistka. Napriek tomu, že sa stále zaoberám filozofiou - čítam napríklad Junga alebo Kierkegaarda - doteraz neviem, ako to je. Nerozumiem tomu. Sú veci, oktorých, samozrejme, viem, že musia existovať. Musí tu byť nejaká vyššia autorita. Pre mňa však nie je určujúcim to, či nejaký človek uznáva tú vyššiu autoritu, ale naopak, či vyššia autorita uznáva v každom človeku vyšší mravný princíp. Potom by som s tým súhlasila, nie opačne. No, a potom sú tu veci, ktoré sú pre mňa nepochopiteľné. Predátorské podmienky, ktoré tu panujú, sa mi zdajú byť nedôstojné tej vyššej a určujúcej inteligencie. Neviem, prečo musí byť všetko práve takto. Ak je to taký geniálny tvor, nechápem, nerozumiem. Možno to naozaj má nejaký hlbší zmysel... V budhizme je niečo obsiahnuté, v kresťanstve vôbec nie. Nechápem, prečo je potrebné udržiavať ľudské životy za cenu stresu, strachu a hrôzy u iných tvorov. Priznám sa, že ak o niečom ustále premýšľam, tak sú to tieto otázky. Nie je to však ateizmus. Nechcem sa rúhať.
Nehovorí z vás teraz človek, ktorý je konfrontovaný s realitou, ktorú rieši UNICEF?
Ako si vysvetľujete, že demiurg (tvorca) pripúšťa nielen to, že tu žijú deti, ktoré sú hladné, choré, a opustené, ale aj to, že zlo vzniká znovu a znovu? Vzniká z toho, že na jednej strane sú ubolené ľudské bytosti a na druhej sú tí, čo sú šťastní. Nešťastní si to budú chcieť raz na tých šťastných vynahradiť. To je jadro všetkých svetových konfliktov. Prečo to tak musí byť? Nerozumiem, prečo musia byť na tomto svete opustené deti, ktorým napríklad v Sierra Leone odsekávajú ruky, aby v nich neudržali zbraň. Nerozumiem, načo je tu všetko to zlo. Čomu slúži, keď viem, že nevyvoláva nič iné, než zase ďalšie zlo a nenávisť. Nemôžem to pochopiť a možno sa to do svojej smrti ani nedozviem.
Boli ste už v Afrike?
Už sa ani nechystám - mám veľa práce a som unavená. Stále hrám vo svojom divadle a chodím často na zájazdy, pretože moja celoživotná kamarátka Jana Brejchová , ktorú mám veľmi rada a je vlastne jedinou česko-slovenskou filmovou hviezdou v pravom slova zmysle - teda uznávanou aj vo svete - má takú nízku penziu, že by z toho nemohla vyžiť. Tak s ňou chodím hrať po celej republike. Navyše, nakrúcala som dva televízne seriály a pripravujem ďalší.
Spojili vás s Janou Brejchovou aj vaši spoloční partneri - Miloš Forman a Vlastimil Brodský?
Brodský mi vlastne utiekol spred oltára - týždeň pred svadbou ju zrušil. Zľakol sa ma. Napriek tomu sme ostali veľkými priateľmi až do jeho smrti. Zaujímavé je, že keď sa rozišli, naším priateľstvom - ani s Janou, ani s Vlastimilom - to neotriaslo. Zazlievala som mu ich rozchod, hoci sa povrávalo, že od neho utiekla Jana. Hovorila som mu, že nie je hodný tohto Pygmaliona, lebo ju zle vychovával. A Jana si ma získala, lebo sa mi vždy snažila pomáhať v rokoch, keď som nemohla pracovať. Ona zas tvrdí, že som ju naučila hrať divadlo a ovplyvnila jej pohľad na život.
To, že nemáte dieťa, je daň vašej profesii alebo času, v ktorom ste žili?
Je to daň dobe, ale hlavne mojej hlúposti. Všetko, čo je v rozpore s prírodným poriadkom, či už s ním súhlasím, alebo nie, je zbytočným procesom. Aj deti z nešťastných rodín môžu byť šťastné a naopak, deti zo šťastných rodín môžu byť nešťastné. K životu to patrí, a bola to chyba. Hovorím to napriek tomu, že mi dnes deti nejako špeciálne nechýbajú. Stačí mi, keď sledujem svojich priateľov, ktorí so svojimi deťmi majú viac starostí ako radosti.
Hovorí sa, že spojenie herečky a režiséra je ideálne. Nechcel vás napríklad Forman obsadiť do niektorého zo svojich filmov?
S Janou Brejchovou sme v roku 1979 na pozvanie filmovej spoločnosti Paramount a Formana vyrazili do USA na nakrúcanie filmu Ragtime. Presadil, že v ňom chce mať dve poľské emigrantky, ktoré sa mali hrať my. Po zoškrtaní scenára sa však tie úlohy tak zmenšili, že sme napokon boli rady, že v ňom nehráme, lebo by nás to v očiach českého publika postavilo dosť nízko. Bolo to jediný raz, keď ma chcel Miloš obsadiť, lebo predtým vždy tvrdil, že som príliš veľká umelkyňa. On rád a vynikajúco pracoval s naturštikmi, takže mňa naozaj nepotreboval. A Zdeněk Podskalský, keď ma videl na začiatku našej známosti na generálke Henricha IV., mi otvorene povedal, že keby vedel, aká som dramatická herečka, tak by si so mnou nebol nič začínal. Pravdou však je, že v tej najväčšej núdzi, keď som nemala kde hrať, mi napísal niekoľko krásnych úloh.
Po dlhej prestávke sa vaším prvým filmom stali v roku 1983 Kachyňove Sestričky. Aké to bolo postaviť sa po takom čase pred kameru?
Už som s tým vôbec nepočítala, takže som mala veľmi silný pocit slobody. Bola som sama prekvapená, ako tú pauzu vôbec necítim.
Režisér Karel Kachyňa si našiel pri tomto filme o 40 rokov mladšiu manželku, herečku Alenu Karesovú. Tento rok však ako 80-ročný zomrel, a jeho žena ostala sama s malým dieťaťom. Ako vidíte takéto veľké vekové rozdiely medzi partnermi?
Vždy som mala radšej starších partnerov. Mladší a krásni ma nikdy nelákali. Možno ma to odlišovalo od mojich kamarátok, ale imponovali mi skôr muži inteligentní, a tí väčšinou naozaj neboli najmladší.
Nemáte chuť napísať vlastné spomienky?
O moje spomienky sa opiera kniha Alexa Koenigsmarka: Jiřina Jiráskova o sebe. Zatiaľ nemám potrebu hovoriť niečo viac. Keď prídem na niečo, čo bude bližšie mojej túžbe zistiť, ako je to vlastne medzi nebom a zemou, tak to urobím.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL