Na konci ôsmej triedy sme mali záverečné skúšky. Do triedy doniesli dlhý stôl, prestreli naň zelenú látku a za stôl si posadala komisia, zložená z funkcionárov obce - zástupcu národného výboru, komunistickej strany, JRD, veliteľa požiarneho zboru a dvoch úderníčok z ľanárskych závodov. Členovia komisie mali v rukách ceruzky, a keď žiak dlho rozmýšľal nad odpoveďou, klepkali nimi do stola.
Jedna spolužiačka - volala sa Rózka a bola od nás o niečo staršia, lebo niektoré triedy opakovala - si vytiahla otázku „ľudová rozprávka". Dodnes si myslím, že jej ju láskavá súdružka učiteľka podstrčila, lebo dúfala, že aspoň o rozprávkach bude Rózka niečo vedieť. Rózka prečítala otázku a ostala ticho. Ceruzky za dlhým stolom začali klepkať. Zdalo sa mi, že najsilnejšie klepkali úderníčky. Mali najviac sily.
„Čítala si nejakú rozprávkovú knižku?" opýtala sa súdružka učiteľka. Rózka pokrútila hlavou. „Ale iste nejakú rozprávku poznáš," pokračovala učiteľka. „Povedzme rozprávku O dvanástich mesiačikoch." „Nie," povedala Rózka kategoricky. „Tak rozprávku O vlkovi a kozliatkach." „Nie," povedala Rózka skoro nahnevane. Súdružka učiteľka sa kradmo pozrela na klepkajúce ceruzky a zdalo sa mi, že sa tiež klepe. Iste jej prebehlo hlavou, čo s ňou bude, keď komisia zistí, že sú aj žiaci, ktorých nič nenaučila. „Ale rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch poznáš!" zvolala s poslednou zúfalou nádejou v hlase. Rózka sa rozosmiala, potom sa upokojila, mávla rukou a povedala: „Ja o takej ani nečula!" A znova sa rozosmiala.
A vtedy predseda komisie prestal klepkať ceruzkou (po ňom ako na povel aj ostatní) a ozval sa jeho prísny hlas: „Som spokojný. Vidím, že nám rastie nová socialistická generácia, ktorá odmieta veriť tmárskym poverám."
Rózka skúšku zložila.
Spomenula som si na to asi preto, že tohto roku Nobelovu cenu za fyziku dostali traja vedci, ktorí na ňu vraj čakali tridsať rokov. V porote Nobelových cien sedel totiž ich úhlavný nepriateľ, ktorý vyhlásil, že ju dostanú iba cez jeho mŕtvolu. Nedávno zomrel. Čakali na tú jeho smrť skoro tak dlho, ako my na koniec socializmu.
