Skupina Incognito (vľavo) a organista Jimmy Smith, hlavné hviezdy druhého a tretieho večera festivalu BJD 2004, splnili očakávania návštevníkov.
Druhý večer tridsiateho ročníka Bratislavských jazzových dní odštartovalo vystúpenie skupiny bubeníka Jozefa Dömeho. Veterán džezových bicích Döme (1948) si do skupiny, špeciálne zostavenej na festival, zobral mladých hudobníkov. Zahrali plnokrvný mainstream, ktorý znel ako spoza oceánu. Na saxofón exceloval Rado Tariška.
Pestrofarebné fusion predviedli Maďari Tropical Transform. Prvý vrchol večera priniesla srbská skupina Vasil Hadžimanov Band. Kvartet v zložení klávesy, bezpražcová basgitara, bicie perkusie/spev hrajú hudbu z kategórie fusion, resp. world music, plnú vzrušujúcich bočných prúdov, humoru a etnických vplyvov (aj balkánskych). Do sály prudko vletel duch Syndikátu Joa Zawinula - jednu jeho skladbu brilantne zahrali ako prídavok. Títo muži nielenže vedia skvele hrať, ale systematicky pracujú na koncepte a poetike svojej skupiny.
Konzervatívni džezofili mali pravdepodobne s britskou funkovou skupinou Incognito problém - džez je v ich hudbe iba jedna z esencií. Ide predovšetkým o zábavu, skvelú show. Masívne groovy prevetrávali rozhorúčený vlhký vzduch v sále, tri speváčky a jeden spevák sa striedali v sólových partoch (hlavnou hviezdou je speváčka veľkých rozmerov a veľkého hlasu Maysa Leak), rytmika a dychová sekcia mohutnými zábermi pumpovali energiu, ale ľudia akoby zabudli tancovať. Na Jazzových dňoch sme už zažili aj iné tanečné party.
Sobotný večer odštartovalo vystúpenie medzinárodnej skupiny Central European Jazz Connection, kde hrajú hudobníci z Rakúska a krajín bývalého ostbloku, za Slovensko Matúš Jakabčic. Britského saxofonistu Iaina Ballamyho obchádzala skvelá povesť jednej z kľúčových osobností anglického fusion. Ako hráč jej nič neostal dlžný, disponuje fantáziou, technikou aj svojským feelingom, jeho kapela Cob však pôsobila možno až priveľmi kultivovane a nevzrušivo. To isté sa do značnej miery týkalo sprievodného tria speváčky Viktorie Tolstoy. Táto Švédka má veľký spevácky potenciál a hĺbku výrazu, kapela v zložení klavír, kontrabas a bicie bola skôr klubovo noblesná. Zostava s energickou basgitarou a elektrickými klávesmi by, myslím, nikomu neprekážala.
Energia prišla na pódium so skupinou amerického veterána organu Jimmyho Smitha. Zo sedemdesiatšesťročného hudobníka vyžaruje silná charizma. Spôsob, akým sa zmocňuje nástroja, je jedinečný, napokon, jeho vplyv na vývoj džezového organu je zásadný. Druhým frontmanom kapely bol gitarista Mark Whitfield. Má brilantnú techniku a dych vyrážajúcu bensonovskú bravúru. Rytmika (basgitara a bicie) hrala vecne, ale neuveriteľne hutne a funky.
Reportáž zo záverečného večera festivalu si budete môcť v denníku SME prečítať zajtra.
V texte o džezových dňoch, ktorý bol v SME publikovaný v sobotu, malo byť správne uvedené, že s Jozefom "Dodom" Šošokom hral na kontrabase Štefan Bartus. Autor sa ospravedlňuje hudobníkovi i čitateľom. (mrn)
