Predsedníčka programovej komisie Hviezdoslavovho Kubína a odborná pracovníčka Národného osvetového centra JAROSLAVA ČAJKOVÁ hovorí, že pri počúvaní umeleckého prednesu jej chýba hlbšia reflexia súčasného života. Nie je to podľa nej len chyba recitátorov. "Mám dojem, že ju neprináša ani samotná literatúra, akoby aj ona unikala do inej reality. Ale aj to je spôsob reflexie - intelektuálska hra a zábava."

Kto sa dnes venuje umeleckému prednesu?

"Fakt je, že svoje najžiarivejšie obdobie prežil od 60. do 80. rokov minulého storočia. Okruh detí a dospelých, čo nielen radi čítajú, ale aj recitujú, sa odvtedy zúžil. Prednesu sa venujú už iba pedagógovia, ktorí ho zažili vo svojej mladosti."

Čo deti na prednese láka?

"Do istej miery literatúra, a potom chuť predstaviť sa a ukázať obecenstvu, čo je vo mne."

Čo zaboduje pri hodnotení recitátora?

"Kvalitný text, téma, ktorú recitátor prináša, spôsob interpretácie."

Je rozdiel medzi recitáciou a umeleckým prednesom?

"Je to len otázka pojmu, recitovanie je trochu archaickejší výraz."

Nemá skôr pejoratívny význam?

"Áno, je to zrejme tým, že keď sa kedysi texty prednášali, bolo to iba učenie naspamäť, memorovanie bez zamyslenia či pochopenia zmyslu textu. Okrem toho, slovo recitácia sa v minulosti spájalo iba s poéziou. Umelecký prednes zahŕňa aj prózu. Je mladší a živší, dáva priestor aj rozprávačskému štýlu."

Ako sa hľadá text vhodný na prednes?

"To je otázka pre interpreta. Trápi ma, že sa sústreďujeme skôr na texty, ktoré majú zaznieť na javisku efektne a zapôsobiť, len aby recitátor v súťaži zabodoval."

Dá sa ohodnotiť prednes objektívne?

"Dá, ale veľmi ťažko."

Existujú aj pri prednese nejaké trendy?

"Dá sa to tak povedať. Vytvára ich zoskupenie porotcov aj lektori. Samotná mladá generácia akoby nemala dosť síl na to, aby prišla s niečím novým. Možno sa však netradičná iniciatíva detí alebo učiteliek zastaví skôr, než sa o nej dozvieme."

Ako ovplyvňuje trend výber textov?

"O diela mnohých spisovateľov nie je záujem kvôli nízkemu efektu prednesu. Za posledné roky sa dostali do popredia 'ľahšie' texty, vhodné predovšetkým na zvukovú hru - napríklad Morgenstern či z našich autorov Viliam Klimáček. Zaujímavá je cesta vytvárania tematických montáží na aktuálnu tému, aj tie sú celkom úspešné. Zo slovenských básnikov zostáva pre recitátorov stále príťažlivý Válek, občas Ján Ondruš alebo Mikuláš Kováč. Dosť málo sa recituje aj Rúfus, takmer nepočujeme Smreka, Roya, Kostru a ďalších."

A čo najmladšia slovenská spisovateľská generácia?

"Objavuje sa veľmi málo. Skôr zaznamenávame ojedinelé návraty ku klasike - Jankovi Kráľovi alebo Andrejovi Sládkovičovi. Mimochodom, aj to je skvelá poézia."

Čo všetko ešte môže v umeleckom prednese letieť?

"Napríklad v revolučnom období sa recitovali hlavne beatnici. Po čase boli prekonaní, recitátori prichádzali stále s rovnakým výrazom, sila básní vyprchala a divákom sa dokonale opočúvali. Po roku 1989 sme opätovne začali nachádzať kvality slovenskej literatúry, napríklad doteraz v nej neboli prekonané 60. roky."

Víta sa u recitátora pokus o experiment?

"Prednes je postavený na slove. Recitátora však vnímame cez celú jeho osobnosť. Ak sa dokáže vymodelovať zvukovo aj vizuálne, môže byť príťažlivý. Ide o to, aký cieľ sleduje."

Ako si doba vybrala Oravu

Socialistický duch bol spojený s myšlienkou, že masy treba aktivizovať, zamestnať ich a vytvárať im priestor na súťaž. Jednou z ideálnych foriem sa mala stať aj súťaž v recitovaní. Podmienky na preteky s názvom Hviezdoslavov Kubín vtedy poskytla Orava, ktorá svoju drobnú kultúru nielen vytvárala, ale aj uchovávala.

Prvýkrát sa tu v prednese poézie a prózy súťažilo pred päťdesiatimi rokmi, v roku 1954. Oravčanom, ktorí svoje prvé literárne stretnutie usporiadali už rok predtým, sa tak potvrdilo poznanie, že spoločenská doba si žiada svoje. Povereníctvo školstva v tom čase vytváralo silnejší tlak na školy, ktoré mali motivovať mládež k čítaniu, zdokonaľovaniu a zušľachťovaniu jazyka, prebúdzať emocionalitu. Že tip padol práve na na Dolný Kubín, rodisko veľkého sochára slov Pavla Országha Hviezdoslava, zrejme spôsobila aj istá nadväznosť na knižnú edíciu Hviezdoslavova knižnica, založenú v roku 1953.

Prvý ročník Hviezdoslavovho Kubína bol súťažou v recitácii a umeleckom čítaní, nemal ešte postupnosť v podobe regionálnych kôl, oslovoval iba školy, nadväzujúc na hnutie ľudovej umeleckej tvorivosti. Prvých päť ročníkov sa nieslo v hľadaní a profilovaní podujatia. Stredoškolské kategórie umeleckého prednesu doplnili kategórie malých detí aj dospelých. Postupne sa tu začali objavovať rôzne tanečné, hudobné zoskupenia, divadlá poézie a sústreďovali sa tu všelijaké budúce umelecké kruhy.

Okolo roku 1960 nastal útlm v dôsledku vzniku Wolkrovho Prostějova ako celoštátnej prehliadky v ČSSR, ovplyvnenej prehliadkou na Orave. Jej organizátori prevzali iniciatívu a Wolkrov Prostějov tak získal väčšiu podporu od štátu. Hviezdoslavov Kubín mal v tom čase zostať iba regionálnou prehliadkou. V roku 1960 sa vôbec neuskutočnil, jeho usporiadateľov obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Nový boom nastal okolo roku 1963, keď záštitu prevzal Osvetový ústav ako štátna inštitúcia. Dnes prehliadku organizuje Národné osvetové centrum.