štvrtý ročník sa predvčerom skončil v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
Mimochodom, huby sú naozaj exponáty vhodné na výstavu. Niektoré dokážu otráviť človeka ešte aj štyridsať dní po ich zjedení a iné zažehnať aj takého nepriateľa, akým je rakovina.
Minulý rok výstava húb nebola. Prečo?
Lebo bola taká hubárska sezóna, na akú sa nepamätá ani najstarší člen mykologickej spoločnosti, ktorý má deväťdesiatpäť rokov. Sucho, sucho, sucho, niekde tri mesiace vôbec nepršalo. Dva razy sme prekladali termín, a huby stále nerástli. Tak sme ju zrušili.
Hubári si však ťažkali aj tento rok.
Ako kde. Pri Bratislave huby doteraz nerástli, ale na východnom Slovensku a pri Liptove mali výbornú sezónu. Leto však bolo naozaj nanič, pre hubárov aj pre dovolenkárov. Kúpať sa nedalo, lebo bolo chladno, dažďa však bolo málo. Síce sme sa smiali: 'Čo príde po daždi? Predsa pondelok,' lebo každý víkend pršalo, ale nie výdatne. Skôr mrholilo a v septembri bol vlahový deficit obrovský.
Ako to ovplyvnilo tohtoročnú výstavu?
Ešte pred dvoma týždňami sme si neboli istí, či vôbec bude. Iba pred desiatimi dňami sme si definitívne povedali, že to skúsime, uvidíme, čo ľudia naznášajú. Nakoniec sa nazbieralo vyše dvesto druhov, ale nemali sme napríklad muchotrávku zelenú, modráky, máličko bolo dubáčikov. No aj tak tam bolo množstvo zaujímavých húb, návštevníci boli prekvapení, koľko toho teraz ešte rastie.
Prečo má výstava húb taký neskorý jesenný termín?
Aj na hubách vidno, ako sa mení podnebie na Slovensku. Keď som nastúpila do múzea, boli výstavy začiatkom septembra. Výborný termín, chytali sa ešte letné huby a začínali prvé jesenné. Lenže posledných päť - šesť rokov v septembri neprší.
Na výstave bola aj fľaška hubovice.
To je teraz medzi hubármi veľký hit. Ukázalo sa, že rovnako ako bylinky, môžete do alkoholu naložiť aj huby, a získate liečivý elixír. Napríklad z podhríba žlčového, ktorý je horký ako blen, máte čosi ako horcovicu. Pomáha na trávenie a má aj protirakovinové účinky.
Vraveli ste, že Slováci sú najväčšími hubármi na svete. Ako sme na tom s otravami?
Aj v tom máme rekordy. Každoročne niekoľko ľudí na otravu hubami umrie a niekoľko desiatok sa otrávi. Keď je dobrá hubárska sezóna, sú to aj stovky. Vlani, keď bola sezóna príšerná, bol prvý rok, čo nikto na huby neumrel. Aspoň nie v rukách lekárov, lebo, samozrejme, sú prípady, že sa niekto otrávi hubami a zomrie bez lekárskej pomoci.
Napríklad, keď zje pavučinovec, kde sa následky môžu prejaviť až po dvoch týždňoch, ako sa hovorilo na výstave?
Áno, to je zradná huba. Príznaky otravy sa môžu prejaviť dokonca až o štyridsať dní a človek umiera na zlyhanie ľadvín. Zo Slovenska zatiaľ síce nie je doložený žiaden smrteľný prípad, ale zase, keď niekto umrie na zlyhanie obličiek, komu napadne, že pred mesiacom jedol huby? Neodporúčam to však ako spôsob odstraňovania nežiaducich ľudí, lebo, keby vzniklo podozrenie, otrava pavučinovcami sa dá veľmi dobre dokázať. Keď sa pri pitve obličky a pečeň obete ožiaria ultrafialovým svetlom, svetielkujú.
Niektoré huby vraj pre niekoho môžu byť jedlé, a pre iného jedovaté. Ako to?
Je veľa druhov húb, ktoré klasifikujeme ako jedovaté, a ľudia ich zbierajú a smejú sa, čo sme to za mykológov, veď im to nič nerobí. Ale sú na to dôvody. Klasickým prípadom sú ušiaky. Ušiak obyčajný je jedovatý a obrovský je jedlý. Veľmi sa podobajú, akurát prvý rastie pod borovicami a druhý pod dubmi. Veľa ľudí konzumuje aj tie jedovaté spod borovíc, a majú pocit, že sa nič nedeje. Lenže, ušiaky sú záhadné huby a niekedy môžu spôsobiť ťažké otravy. Aj smrteľné, podobné ako pri muchotrávke zelenej. Nevie sa však, prečo. Sú teórie, že v starých plodniciach, ktoré sa začínajú rozkladať, vznikajú rozpadom veľmi jedovaté látky, alebo že plodnice napadne určitý druh plesne. Nie je to jasné, jasné len je, že niekoľko ľudí na otravy ušiakmi zomrelo a ďalšie stovky ich bez problémov jedia. Podobné je to s čechračkou podvinutou. Desať rokov ju môžete jesť bez problémov a potom si ju dáte na obed a dostanete alergický záchvat, ktorý môže spôsobiť dokonca rozpad červených krviniek a smrť.
Zbierame aj tú?
Hubári sa už odučili, ale v starých atlasoch ju ešte nájdeme ako hubu výbornú do guláša.
Pri muchotrávke tigrovanej som si prečítala, že je to smrteľne jedovatá huba. Pritom narkomani ju konzumujú. Ako je to možné?
V Čechách vyšla encyklopédia psychodelických látok, kde som sa dočítala, že keď odznejú kŕče, nevoľnosti a vracanie, dostavia sa halucinácie. Nuž, táto muchotrávka síce nie je jedovatá ako muchotrávka zelená, ale tiež môže spôsobiť smrteľnú otravu. Ak jej zjete viac, ak ju zje starý, prípadne chorý človek alebo dieťa. Ťažké hnačky a vracanie môžu veľmi vyčerpať organizmus, dehydrovať ho, hrozí až kolaps.
Počula som o kurióznom prípade, že celá rodina musela do nemocnice na výplach žalúdka po tom, čo zjedli hlivu dochutenú hubovým práškom. Mačky, ktoré večeru dojedli, dokonca zdochli. Laboratórny rozbor však nepreukázal žiadne jedovaté huby, a tak si lekári myslia, že jedlé huby takto nebezpečne zreagovali navzájom. Čo si o tom myslíte?
Najradšej by som odpovedala 'no comment', lebo o čomsi podobnom som v živote nepočula. Vôbec to však neznamená, že sa to nemôže stať. O hubách stále vieme málo. Muchotrávka zelená je najznámejšia a najnebezpečnejšia jedovatá huba na svete. Umiera na ňu najviac ľudí, lebo si ju často pletú s bedľami. Je preto dobre preskúmaná, veľa lekárov a mykológov sa o ňu zaujíma. Mechanizmus otravy však dodnes nie je presne objasnený. Bielkoviny, ktoré obsahujú huby, patria totiž v prírode k najzložitejším. Takže, vôbec nevylučujem, že molekuly v hubovom prášku mohli navzájom zreagovať a vznikol jed. No tak isto mohol byť prášok iba starý.
Vtedy hrozí čo?
Že sú v ňom jedovaté plesne. Sú zákerné, lebo ich vidíte, až keď vytvoria plodničky a čierny povlak. Pritom prudko jedovatým podhubím môžu byť prerastené oveľa skôr. To sú potom tie otravy arašidmi, sušeným mliekom...
Sušeným mliekom?
Áno. Literatúra uvádza prípad bábätka, ktoré bolo na umelom mlieku. Mama siahla do police, kde mala otvorenú škatuľu sunaru po staršom súrodencovi. V linke nad sporákom stála asi rok a bola 'plesnivá', hoci pleseň vidieť nebolo. Huby sa dieťaťu dostali do tela a umrelo.
Čo je na tom také nebezpečné?
Ľudovo by sa dalo povedať, že zvnútra splesnivieme. Umiera sa na to, že vlákna podhubia mechanicky upchajú cievy. Vlákna húb sa totiž veľmi rady šíria práve po stenách ciev. Má to rýchly priebeh, človek môže na pravú mykózu umrieť do dvoch týždňov. Našťastie, zdravý organizmus je proti nim dobre chránený, lebo v každom dúšku vzduchu je kopa hubových výtrusov a v tele majú ideálne podmienky. Je tam teplo, vlhko a svetlo huby nepotrebujú. Náš imunitný systém sa s tým však dokáže bez problémov vysporiadať. Keď je však vážne poškodený, huba začne rásť. Je to časté pri AIDS, v štádiu, keď už zlyháva imunita. Ohrozené sú tiež bábätká, lebo imunitný systém sa začína vyvíjať až medzi jedným a druhým rokom. Kým sú deti dojčené, dostávajú od matky protilátky, problém je, keď priskoro prechádzajú na normálnu stravu, alebo sú odmalička na sunare. Vtedy treba byť opatrný.
Hrozná predstava. Poďme sa radšej rozprávať o zázračných vlastnostiach húb.
To, že sú huby liečivé, sa vie už dávno. Veď aj penicilín je len z plesní a plesne sú huby. Za všetky antibiotiká vďačíme hubám. V poslednom čase sa však zistilo, že aj 'normálne' huby ako kuriatka, dubáky, šampiňóny či drevokazné huby sú liečivé. Číňania a Japonci si už tisícročia vážia shi-kate. Alebo rei-schi, ktorej hovoria hubový žen-šeň či huba dlhého života. No a to je naša lesokôrovka obyčajná, akurát nikomu nenapadlo, že je liečivá.
Ako vlastne huby liečia?
Dubáky, podhríb žlčový majú preukázané protirakovinové účinky. Posilňujú imunitu, a tým pomáhajú organizmu lepšie bojovať s nádorovou chorobou. Rovnako hliva ustricovitá obsahuje látky, ktoré zlepšujú imunitu. Tiež chráni pečeň a priaznivo pôsobí na cukrovkárov, lebo znižuje hladinu krvného cukru. Šampiňóny fungujú proti alergiám. Pri sennej nádche sa odporúča užívať ich pred sezónou. Ale surové. Buď usušiť na prášok, alebo nakrájať, posoliť a zjesť jednu plodničku denne.
Nie je teda pravidlom, že surové huby by sa konzumovať nemali?
To je pravda, lebo mnohé huby, ktoré bežne jeme, môžu byť za surova jedovaté. Ani so šampiňónmi to nesmieme preháňať. Surové však môžeme jesť rýdziky, dubáčiky. Vo Francúzsku ich napríklad nastrúhajú na uhorkovom strúhadle, naložia do marinády a pridajú do šalátu. Je to výborné.
Huby posilňujú imunitu a organizmus potom lepšie zvládne aj takú chorobu, ako je rakovina. Jedna huba dokonca vraj dokáže priamo likvidovať nádorové bunky. Je to pravda?
Je, ide o žezlovku čínsku. Žezlovky sú zaujímavé huby vyrastajúce z telíčok hmyzu. Rastú na kuklách a larvách motýľa, ktorý poletuje na okraji snehových polí v Himalájach. Keď huba tvorí plodnice, celú oblasť uzavrú, stráži ju vojsko a zbierať ju môžu iba firmy, ktoré majú štátne povolenie. Je doložené, že naozaj má schopnosť aktívne ničiť rakovinové bunky v tele. Tvrdí sa to však aj o hube známej zo Sibíri, ktorej hovoria čaga. U nás sa volá ryšavec šikmý, rastie na starých brezách a pomáha pri rakovine pľúc.
Poraďte nejakú zázračnú hubu, ktorú si práve teraz môžeme nazbierať.
Obyčajný uchovec bazový. To sú tie čierne čínske huby, ktoré sa dávajú do čínskych jedál a Číňania si ich veľmi vážia. Keď si ich našinec chce kúpiť, platí za ne ťažké peniaze. Pritom, keď naprší, nájdete ju v Karpatoch pomaly na každej starej baze.
