knihy. Dnes už to také samozrejmé nie je. Kniha sa do veľkej miery stala tovarom ako každý iný a je čoraz menej tých, ktorí si kupujú knihy preto, lebo jednoducho milujú literatúru. Knihu dnes nemožno nikomu nanútiť, hoci vydavateľstvá a často aj autori sa snažia prilákať čitateľa najrôznejšími spôsobmi. To, či niekto bude v živote pravidelne čítať knihy, často závisí od výchovy v rodine a v škole. Ako je to teda s čitateľmi, spisovateľmi, vydavateľmi a kníhkupcami u nás?

Učiteľka rozmýšľa, čo z tých detí bude
Prvé ozajstné stretnutie s literatúrou zažije väčšina detí na základnej škole na hodinách slovenčiny. Musia čítať úryvky z kníh, o ktorých učitelia hovoria, že nie sú najlepšie vybraté. Ako v nich potom majú prebudiť záujem o literatúru?
Mária Štullerová učí literatúru a slovenčinu siedmakov na cirkevnej ZŠ Narnia v bratislavskej Petržalke. Žiaci sa jej pýtajú: Prečo by sme mali čítať, keď je telka? Čítanie vyžaduje námahu a čas, zato film sa podáva ako na tanieri.
"Argumentujem tým, že pri knihe môžu sami rozmýšľať a zaujať postoj, alebo sa k myšlienke vrátiť, a pri filme musia zobrať to, čo núka." Deti súhlasia, ale zároveň tvrdia, že im to neprekáža. "Je to iná generácia. Niekedy rozmýšľam, akí budú, keď budú veľkí," hovorí pani učiteľka. Možno už naozaj nebudú čítať.
Ale dosiahla, že čítajú aspoň dnes. Povinné čítanie už nie je také prísne ako kedysi. Štullerová dáva žiakom na výber z desiatich kníh - od Karla Maya, Roberta Arthura až po autora Kráľa Prsteňov J.R. Tolkiena. Z nich počas roka musia prečítať štyri. Dievčatá si skôr vyberú Annu zo Zeleného domu, chlapci Troch pátračov. Všeobecný úspech má práve Tolkien.
A k tomu im Štullerová rozpráva aj o spisovateľoch samostných. "To, že Hemingway choval mačky, si pamätajú doposiaľ," hovorí.
Dnešné deti sú podľa učiteľky sebavedomejšie než pred rokom 1989, ale ani tie vtedy nebolo ľahké naučiť čítať knihy. "Možno len mali menej možností na zábavu, tak viacej čítali. V knihách bol svet aspoň trocha iný," dodáva.

Deti čítajú, lebo musia aj chcú
Iste, štvrtáčka na gymnáziu v Bratislave nie je typická vzorka, ale výber jej obľúbených autorov by potešil nielen učiteľov. Je medzi ňou Marquézových Sto rokov samoty, Dom v stráni od Kukučína, Timrava, Shakespeare, Poe, Dostojevský. "Veľmi ma baví čítať, ale nie hocičo. Napríklad takú Hlavu XXII by som si dvakrát neprečítala," hovorí. Najčastejšie číta v mestskej doprave, keď cestuje do školy a domov.
Ale ani v jej triede to s čítaním nie je zlé. "Nie sme dáki knihomoli, ale myslím si, že väčšina našej triedy číta rada," hovorí. Z povinnej literatúry to vychádza približne jedna kniha na týždeň. Agáte je niekedy ľúto, že nestíha čítať aj viac tých nepovinných.
Rozprávajú sa o literatúre? Vraj áno, ale opäť najmä o tej povinnej, lebo tú všetci čítali. Spojil ich aj Pán prsteňov - polovica triedy ho prečítala ešte predtým, než prišiel ako film do kín.

Spisovateľ na cestách
Aby bolo čo čítať, musí to niekto napísať a potom vydať. Ako je to so spisovateľmi? Autor mnohých kníh aj pre deti, Ľubomír Feldek, chodí po turné, ktoré mu zorganizuje vydavateľ. Na jar prešiel s Veľkou knihou slovenských rozprávok celú krajinu, na cesty ho vypravilo vydavateľstvo Reader's Digest. Chodil po mestách, kultúrnych domoch a divadelných sálach. Boli plné a aj kníh sa predalo veľa.
Mladý slovenský autor Michal Hvorecký je práve v Amerike a odtiaľ napísal, že "literatúra je pre mňa hlavne o komunikácii, kedysi sa predsa predovšetkým čítala nahlas a verejne". S románom Lovci & zberači vyštartoval po Slovensku na čítačky po kníhkupectvách a kluboch. Hvorecký čítal a dídžej Tibor Holoda hral hudbu.
"Chápem to ako súčasť spisovateľskej práce a baví ma to. Naši spisovatelia si pred rokom 1989 odvykli starať sa o propagáciu, pretože ozajstný konkurenčný knižný trh nejestvoval a všetko platil štát. Dnes je situácia, našťastie, úplne iná," tvrdí Hvorecký.

Agentúra pátra po čitateľskej obci
Vydavatelia dnes vedia, že nestačí knihu len vydať, treba jej urobiť aj reklamu. Najmú si na to napríklad agentúru, ako to urobilo vydavateľstvo Reader's Digest. Diana Uríčková z agentúry Co/mm organizovala turné Feldekovi, ktorého vychválila: "Má rád osobný kontakt s ľuďmi, pre ktorých píše."
Niektorí autori nie sú takí aktívni, viacerým to príliš pripomína socialistické povinné besedy, alebo si jednoducho myslia, že dopísaním knihy sa pre nich všetko skončilo.
Uríčková si myslí, že čitateľ si zaslúži stretnutie s autorom. "Ak do vášho mesta príde spisovateľ porozprávať sa, ľudia sa na knihu už nepozerajú ako na tovar, lebo už sa k nemu viaže zážitok."
Jej kolegyňa Miroslava Michalíková si naopak myslí, že knihy sú tiež len tovar a na knižnom trhu vládne tvrdý konkurenčný boj ako všade. Rozdiel je v tom, že kniha je tovar luxusný. Prvý sa to odvážil na Slovensku povedať vydavateľ Juraj Heger zo Slovartu. Úlohou jej agentúry je násť ľudí, ktorí si tento luxus chcú dopriať.

Vydavateľstvo sype zob
Vydavateľstvá sa predháňajú v tom, ako čitateľov zaujať. Bežná prezentácia novej knihy a jej krst už zovšedneli. Vydavateľstvo IKAR teda pripravilo polnočný predaj nového dielu Harryho Pottera. Stáli naň davy ľudí.
Marketingová riaditeľka IKARu Silvia Kršková spomína aj iné akcie. Obrazový atlas Vtáky Európy uvádzali na trh so Spoločnosťou na ochranu vtáctva na Slovensku. "Atlas krstil herec Slávo Drozd a podujatie moderoval Richard Vrablec. Každý účastník s vtáčím priezviskom dostal knižný darček, účastníci súťažili v spoznávaní hlasov vtákov," hovorí Kršková. Namiesto obligátnych chlebíčkov a vína účastníci zobkali "vtáčí zob" - sušené ovocie a semiačka.

Nápaditý kníhkupec robí radosť
A čo kníhkupectvá? Karol Fajth predáva knihy len v cudzích jazykoch, spolupracuje najmä so zahraničnými vydavateľstvami. Oproti slovenským sú oveľa profesionálnejší. "Minimálne pol roka dopredu vieme, kedy vyjde nový titul, ale aj to, kedy vyjde ako lacnejší paperback." Dozvie sa to aj návštevník obchodu, z plagátov, záložiek a od svojho predavača.
V zahraničí máva distribútor napríklad kľúče od kníhkupectiev a keď sa obchody zavrú, roznáša do nich knihy. Čiže kníhkupec objedná zákazníkovi knihu a ten ju na druhý deň má.
Slovenskí vydavatelia a distribútori pri propagácii kníh kníhkupcov veľmi nevyužívajú. "Nedávno vyšla v slovenskom vydavateľstve kniha v angličtine a my sme sa o nej dozvedeli až vtedy, keď ju u nás zháňal zákazník. Keby sme mali informáciu vopred, mohol si ju u nás hneď kúpiť," hovorí Fajth.

Kam nechodí kníhkupec, príde list
"Ľudia chcú knihy vlastniť, mať ich na poličke. Máme dokonca zákazníkov, ktorí sa sťažujú, že im naše knihy farebne neladia, alebo že nie sú rovnakej veľkosti a oni na ne nemajú poličku," hovorí o skúsenosti z vydavateľstva Reader?s Digest riaditeľka jeho slovenskej pobočky Ľubica Jalšovská. Kníckupectvá využívajú málo, posielajú ich priamo čitateľom domov.
Najprv pošlú ľuďom listy s ponukou kníh. Môžu aj niečo vyhrať, ale Jalšovská tvrdí, že nikoho neklamú, že "vyhrali ste milión", ako sa to stáva v iných reklamných letákoch. Ponúkajú knihy, cédečká a v obálke sú aj žreby. Hrať môžu aj tí, čo si nič nekúpia.
Niektorí ľudia sa sťažujú, ako vydavateľ prišiel na ich adresu, ale Jalšovská im vysvetlí, že databázu mien počestne kúpili a je v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov. Ročne spätne zareaguje okolo milión a pol adresátov.
Vo víre súťaženia o ceny sa napokon nestratí ani kniha, predajú ich desiatky až stovky tisíc. Predaj kníh cez listové zásielky má totiž jednu skrytú výhodu: list dôjde aj tam, kde majú ľudia do obchodu s knihami ďaleko.

Ak by knihy stáli menej, čítalo by sa viac?

Miroslava Michalíková nemá jednoznačnú odpoveď. Sú ľudia, ktorí kupujú knihy necho stoja čokoľvek.
Kníhkupec Karol Fajth dostáva s knihami zo zahraničia aj s údajom, koľko percent je daň z pridanej hodnoty. Len Maďarsko má na knihy vyššiu daň ako Slovensko. Anglicko a Poľsko majú nulovú, Čechy 5 percentnú. "Pre nich asi knihy nie sú takým istým tovarom ako benzín, alebo ponožky," povzdychne si. Nemyslí si síce, že ak by knihy boli lacnejšie, čítalo by viacej ľudí, "ale stáli čitatelia by kupovali viac".
Istý kníhkupec vraj povedal: nehovorme ľuďom, že knihy sú drahé, hovorme im, že sú pekné, dobré a treba ich čítať. Ostatné závisí od slobodnej vôle človeka.

V Badíne na knihy prispieva aj obec
Obecné knižnice už roky likviduje nedostatok peňazí na prevádzku a nákup kníh. Badín, neďaleko Banskej Bystrice, je jednou z výnimiek - obecná knižnica tu funguje už viac ako 40 rokov a darí sa jej aj dnes.
Po vyradení starých kníh má momentálne knižnica takmer 3 400 titulov, plus časopisy. Knižnica v obci s 1720 ľuďmi má 260 registrovaných čitateľov - prevažne žiakov základnej školy a dôchodcov.
"So záujmom sme na tom oproti iným obecným knižniciam stále dobre," hovorí vedúca Anna Leštáková, ktorá šéfuje knižnici v priestoroch miestneho obecného úradu už viac ako desať rokov.
Knižnicu výrazne podporuje aj obecný úrad. Obec ročne vyčlenila z rozpočtu 10-tisíc korún na nákup kníh, ale Leštáková si pamätá aj časy, keď to bolo viac.
Nedávno knižnica prešla na počítačový systém vypožičiavania kníh, dokonca má aj softvér, ktorý upozorňuje na nevrátené knihy.
"Stáva sa, že niektorí čitatelia nevrátia knihy, ale nie je to veľký problém. Zatelefonujem im, alebo ich navštívim doma a všetko je v poriadku," tvrdí šéfka knižnice so študovňou.
Najčítanejšími knihami sú encyklopédie, z beletrie Vasilková, Harry Potter, historické romány a chlapi najviac čítajú detektívky zo Zelenej knižnice.
(wm)
Kafka, Sto rokov samoty a Majster a Margaréta

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ