V novej dočasnej vláde, ktorú sformovali na konferencii v nemeckom Bonne, pre neho nezostalo žiadne významnejšie miesto. Sebavedomý Dóstum pritom sám seba pokladá za postavu, ktorá sa zapíše zlatým písmom nielen do afganskej, ale i svetovej histórie. Na rozdiel od neho majú medzinárodné organizácie na ochranu ľudských práv pod menom Dóstum hrubé zväzky svedectiev, podľa ktorých sa pán generál dopustil v minulých rokoch tých najrozmanitejších zverstiev vrátane mučenia vojnových zajatcov, popráv bez súdu a podobných výstrelkov. Okrem iného je Rašíd Dóstum považovaný i za majstra vlastizrady a prebiehania z jednej bojujúcej strany na druhú.

Majiteľ päťdesiatich žien, bližšie neurčeného počtu potomkov, dobre vyzbrojenej armády vrátane letectva a vlastnej tlačiarne na peniaze teraz odmietol prísť do Kábulu, pretože tam vraj zatiaľ nemá čo robiť. Údajne sa nedávno dohodol s ministrom vnútra Severnej aliancie Muhammadom Junusom Kanúnim, že v novej afganskej vláde dostane funkciu, ktorá bude zodpovedať jeho vojnovým zásluhám. Zdá sa, že jeho kolegovia majú o hrdinských kúskoch generála úplne iné predstavy než on sám. Dóstum je kurióznou postavou. Aj tak je pokladaný za vodcu uzbeckej menšiny, ktorá predstavuje 8,5 percenta obyvateľov Afganistanu. Iba 47-ročný generál má za sebou na svoj vek bohatú vojnovú i politickú históriu. Pred kariérou mudžahedína bol skalným komunistom a za sovietskej okupácie podporoval afganského komunistického vodcu Nadžibuláha. Potom si všetko poriadne rozmyslel a včas sa pridal späť k mudžahedínom. Vďaka tomu si posedel i v niekoľkých ministerských kreslách. Bol niekoľkokrát spojencom slávneho bojovníka Severnej aliancie Ahmada Šáha Masúda a často i jeho úhlavným nepriateľom. V prvej polovici 90. rokov, keď proti sebe jednotliví vodcovia Severnej aliancie bojovali o Kábul, sa zaslúžil o zničenie tohto mesta tak, ako to nedokázala ani sovietska armáda.

O jeho urážlivosti svedčí i to, že aj vtedy prebiehal z jednej strany na druhú, chvíľu bojoval na strane fundamentalistov, chvíľu na strane umiernených, až ho všetci mali dosť. V roku 1994 ho Masúd konečne z Kábulu vyhnal, ale Dóstum sa nestratil. Vrátil sa na sever do svojho najobľúbenejšieho mesta Mazáre Šeríf, kde začal budovať vlastné kráľovstvo. Na rozdiel od zvyšku krajiny a napriek islamskym pravidlám rozvíjal obchod s alkoholom, ktorému sám nadšene holduje, a v Uzbekistane si nechal vytlačiť vlastné peniaze nazývané džumbaši. Mimochodom, na severe krajiny s nimi môžete platiť dodnes. V roku 1995 niekoľkokrát bombardovali Kábul ako pomstu za vyhnanie, ale len čo sa na obzore objavili talibovia, upokojil sa a stal sa verným spojencom Severnej aliancie.

Stojí za zmienku, že podobné prebiehanie sem-tam je typické i pre ostatných afganských veliteľov. Keď vyzerala situácia beznádejne, odišiel Dóstum na odpočinok do Turecka. Majster vojenskej zrady sa vrátil do vlasti včas, aby si vychutnal víťazstvo. Najskôr sa však presne na dva dni pridal na stranu talibov. A to vtedy, keď ich šance na udržanie Mazáre Šerífu vyzerali nádejne.

Potom sa opäť vrátil do lona aliancie. Ale aby sa nepovedalo, napriek príkazu hlavného velenia sa pokúsil vypustiť talibov zo „svojho“ mesta bezpečným koridorom. Asi mu bolo zahraničných žoldnierov ľúto. Niet divu, že sa neteší veľkej dôvere súčasného afganského vedenia. Na druhej strane môže nahnevaný vládca severu a vodca uzbeckej menšiny vážne ohroziť pokusy o mierové vyriešenie afganského konfliktu. Preto dnes v Kábule usilovne premýšľajú, ako ho upokojiť. Fľaša vodky na to asi stačiť nebude, a tak Dóstuma možno čaká opäť niektoré z ministerských kresiel. Možno sa stane ministrom pre vlastizradu.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME