Srbský režisér Goran Marković je podobne ako mnohí ďalší etablovaní srbskí režiséri absolventom pražskej FAMU. Rovnako ako jeho mediálne známejší kolega Emir Kusturica aj on venoval veľkú časť svojej tvorby reflexii dejín i prítomnosti vlastnej krajiny. Porovnávať týchto tvorcov však nie je najšťastnejšie. Majú odlišné poetiky - Kusturica sa vyžíva v bujarých obrazoch, Markovićove zábery sa tešia väčšiemu stupňu civilnosti.

Z Markovićovej tvorby je u nás známa predovšetkým úsmevná snímka Tito a ja. Rozpráva príbeh malého chlapca, ktorý po krátkodobom pionierskom vzplanutí a z neho vyplývajúcej slepej viery v neomylnosť súdruha Tita zistí, že sú aj lepšie dôvody prečo žiť.

Marković počas Miloševićovho režimu nakrútil niekoľko kritických dokumentárnych filmov reflektujúcich protimiloševićovské demonštrácie v krajine. K postave a ére Slobodana Miloševića sa vracia aj v roku 2002, tentoraz síce v podobe hraného filmu (a menej hravo ako v prípade snímky Tito a ja), odkaz filmu je však jasný.

V roku 1997 počas štyroch mesiacov vyšli predovšetkým mladí obyvatelia Belehradu do ulíc, aby protestovali proti Miloševićovmu režimu. Marković sa pritom obmedzil na zachytenie udalostí jedného krušného dňa a noci. Udalosti demonštrácií nesleduje z pohľadu obetí režimu, teda demonštrantov, ale z pozície jeho aktívnych kolaborantov - policajtov. Tí každodenne v policajnom autobuse brázdia mesto a starajú sa o "pokoj" v Belehrade. Zakročujú proti "neposlušným" demonštrantom, pričom, ak treba, neotáľajú použiť aj násilie.

V autobuse sedia Zmaj, Crni, Dule, Kole, Seljak a šofér Uros, ktorí sa ocitli v úmornom kolobehu. Narastajúci hnev sa neprejavuje len počas pouličných zásahov, ale nebezpečne sa hromadí aj v interiéri autobusu. Nedostatočný spánok a s tým spojená permanentná únava robia svoje, najmä ak sú muži na dlhší čas nútení zabudnúť na súkromný život. Alebo ak je súkromné jednoducho neskĺbiteľné s verejným, pracovným.

Keď sa medzi demonštrantmi objaví aj režimom opovrhujúca dcéra jedného z nich, situácia eskaluje. Rodina-nerodina, treba zakročiť. Fakt, že to znamená stratu vlastného dieťaťa, v danej chvíli nie je rozhodujúci. Treba konať, príkaz je príkaz. Ani ostatnému osadenstvu táto situácia nepraje. Jeden z nich sa nepostará o svojho chorého syna, druhý zostáva v službe a nemôže sprevádzať svoju ženu v nemocnici pri zákroku umelého oplodnenia.

K udalostiam bývalej éry sa vracajú predovšetkým srbskí tvorcovia strednej a staršej generácie. Nezaujíma ich pritom ani tak samotná vojna ako skôr jej dedičstvo.

Napriek tomu, že Goran Marković nakrútil Kordón len päť rokov po tragických udalostiach v Srbsku, darí sa mu zachovať od nich podstatný odstup. Nejde tu totiž o fanatický apel, skôr je Marković akýmsi kritickým a zaangažovaným pozorovateľom prelomovej udalosti.

FOTO - ASFK

Autor: Ildikó Pongó(Autorka je filmová publicistka)