diela sa stali bestsellermi. Taký je aj Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava, kniha, ktorá opisuje bombardovanie Drážďan (nazývaných aj polabské Benátky) v roku 1945. Kurt Vonnegut píše o svojich zážitkoch z čias, keď mal 23 rokov.
"Na každej križovatke sa pripájali k Billyho skupine ďalší Američania s rukami na temenách hláv lemovaných svätožiarou. Billy sa na všetkých usmieval. Plynuli ako voda, neprestajne dolu brehom a napokon sa preliali na hlavnú hradskú na dne údolia. Údolím sa valila Mississippi pokorených Američanov. Desaťtisíce Američanov sa vlieklo smerom na východ s rukami zopnutými na temenách hláv. Vzdychali a skuvíňali."
(Kurt Vonnegut, Bitúnok č. 5)
Kurt Vonnegut sa narodil roku 1922. Pochádza z mesta Indianopolis v štáte Indiana a je štvrtým potomkom nemeckých vysťahovalcov v Amerike. Svoje vojnové skúsenosti opísal až ako známy spisovateľ v roku 1969. Osud ho vrátil do krajiny predkov ako vojaka spojeneckých armád, ktorý bojoval proti nacistickému Nemecku. Dostal sa do zajatia a v tábore v Drážďanoch zažil bombardovanie "vlastných", ktoré ho takmer pripravilo o život. Absurdnosť situácie mu však najmä umožnila napísať román, akým je Bitúnok č. 5.
Ako satirik Kurt Vonnegut začínal prvým románom Mechanický klavír v roku 1952. Spracoval v ňom víziu vlády robotov nad ľuďmi. Tému "mechanickej" spoločnosti rozvíjajú i romány Sirény Titanu z roku 1959 a Kolíska z roku 1963. Sú varovaním pred stratou ľudskosti a dokonalosťou strojov.
Aj na Slovensku je známy a čítaný román Galapágy z roku 1985. Klíma osamelej skupiny ostrovov, ktorá si podržala predchádzajúce vývojové fázy flóry i fauny, slúži ako podklad na hľadanie autenticity človeka. Ten by podľa Vonneguta nestratil ľudskú schopnosť komunikovať, ani keby nemal ruky (v jeho fikcii ich nahradili plutvy). Práca zas nemusí človeka šľachtiť, môže ho aj ničiť - môže zničiť celé ľudstvo.
S pribúdajúcim vekom sa spisovateľ vo svojich esejách a románoch vracia do minulosti. Ich hlavnou náplňou sú reflexia a sebareflexia. V roku 1997 vychádza jeho román Časotrasenie. Staroba autora nič na kvalite diela neuberá, stráca sa však satira a hra s absurditou, spomienky sa viac humanizujú. Možno aj preto novšie diela význam románu Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava nedosiahli.
Mladí ubolení chlapci, ktorí sa stali zajatcami, pochodujú z Luxemburgu do táborov v Nemecku. O svojom osude nič nevedia, nevedia aká je ich nádej, alebo či už zostala len beznádej.
Billy - hlavný hrdina - odpútava svoju pozornosť od reality zajatia tým, že sa prenáša do roku 1967, kedy verí, že ho unesú na planétu Tralfamadore. Na otázku, prečo práve jeho uniesli mimozemšťania, dostáva odpoveď: "To je veľmi pozemšťanská otázka pán Pilgrim. Prečo vy? Prečo práve vy? Prečo vôbec dačo? Lebo tento okamih jednoducho je. Videli ste dakedy chrobáky uväznené v jantári?"
Aj bombardovanie Drážďan v roku 1945 jednoducho je. A sú tam bezmocní civilisti nachádzajúci v podzemí útočište, ale zároveň aj hrob, nemeckí vojaci, ktorí strážia zajatcov a nútia ich odpratávať mŕtvoly, hoci obeťami môžu byť všetci, a zajatci, ktorí čakajú na bomby od vlastných.
Syn nemeckých vysťahovalcov a americký vojak odpratáva mŕtvoly Američanov a nemeckých civilistov. Prežije, ale nemôže odpovedať na otázku prečo. Môže unikať do Tralfamadoru a písať. Musí písať aj o tom, že americký profesor Edgar Derby zomrel, lebo si zobral kanvicu na čaj. Bol odsúdený a popravený v Drážďanoch roku 1945 za rabovanie. "Tak to chodí."
Autor zdôrazňuje absurdnosť situácií opakovaním viet. Opakovanie je až na hranici čitateľskej únosnosti, ale práve tú vie Vonnegut odhadnúť. Je majstrom slova, situácie opisuje lakonicky až torzovito.
V neskorších románoch spisovateľ uplatňuje techniku komiksu. Je to veľmi americké, ale v tamojších podmienkach asi najvýstižnejšie pre opis života i smrti. Spisovateľ nemoralizuje, neodsudzuje, ani nehľadá nepriateľa. Nepriateľ je v nás všetkých, je v našich činoch. Preto sú ruky naozaj zbytočnosťou - aj keď vedia pohladkať, vedia aj vraždiť. O tom hovorí Kurt Vonnegut vo svojich dielach.
Autor: ds
