Bola to expedícia nielen horolezecká, aj vedecká, a navyše národná. Na tú dobu zvláštne, nie?
Vyznela ako protestsong proti federálnemu monopolu na expedície do Himalájí. Podmienkou účasti vo výprave však nebola národnosť. Veď s nami šli aj Brabec a Neumann, ktorí sa narodili v Čechách, či Záhoranský, ktorý tam roky žil a dodnes žije. Ale fakt je, že jej predchádzali tvrdé boje s Prahou. Vypočul som si všeličo, aj podozrenie, že chceme na vrchol vyniesť Tisovu bustu.
Vytreli ste Prahe kocúra, tešili sa niektorí. Prečo sa práve Everest stal vrchom vyhradeným pre federálnu expedíciu?
Bol a je to mimoriadny kopec a vnímal sa čosi ako horolezecká olympiáda. Z toho sa dedukovalo, že sa o výstup naň môže pokúsiť iba výber najlepších z celého Československa. Ak sme napokon predsa cestovali, tak aj vďaka tomu, že sa vtedajší šéf čs. telovýchovy Antonín Himl nechcel rozhádať s vtedajším šéfom Slovenskej akadémie vied Vladimírom Hajkom. A že Jozef Michalov urobil možno najhrdinskejší čin v živote a udelil nám športovo-technický súhlas za slovenský zväz, ktorému predsedal.
Expedícia však prežívala šoky aj v Nepále - ktorý bol najväčší?
Najskôr nás zaskočilo zvýšenie poplatku za povolenie na výstup, z ničoho nič ho zdvihli z tisíc na tritisíc dolárov. Šéf holandskej výpravy, keď mu to oznámili, sa hádzal o zem. Ty sa hádžeš o zem, a čo ja? pomyslel som si. Spomenul som si na prísľub pomoci v prípade núdze, ktorý mi predčasom dal kanadský podnikateľ Milan Čarnogurský, a zatelefonoval som mu. Obratom nám požičal doláre s tým, že ich v korunách po návrate máme dať istej farnosti na opravu kostola. Keď ich dávno po expedícii Michal Orolin viezol na dotyčnú farnosť, zastavili ho eštebáci. Všetko vedeli...
O expedícii sa hneď nepovedala celá pravda, v knižke o nej sa ani slovko nespomenul jeden z jej členov Pavol Pochylý, svojho času chýrny horolezec, a ten nato, ako ho po novembri 1989 v rámci Havlovej amnestie prepustili z väzenia, rozvíril v médiách diskusie o Psotkovej smrti.
Pochylý chcel použiť výpravu ako trójskeho koňa na dosiahnutie svojho cieľa. Do výpravy ho presadil Ivan Fiala, pôvodne horolezecký vedúci výpravy. Po odpykaní basy ho nikde nechcú vziať do roboty - kto mu má pomôcť, ak nie my, jamesáci, priatelia z vrchov, pýtal sa nás. Nuž, zoberme ho, pritakali sme. Bol to omyl, neskôr to zistil aj Fiala. Čakanie na auto s materiálom a obživou, ktoré meškalo pre nepokoje v Pakistane, Pochylého znervóznilo tak ako nikoho. Neskôr sa priznal, že pred odchodom vzal dopujúce prostriedky a ich účinok bol časovo limitovaný - práve by mal byť v najlepšej kondícii a my trčíme ďaleko od Everestu. Neváhal by utekať v predstihu, no nemal výstroj a výzbroj. Napokon sa dočasne podriadil, ale keď prišiel na rad kopec, cítil sa horšie ako ktokoľvek z nás a spôsoboval nám len starosti. Podozrievam ho, že sa chcel pokúsiť o výnimočný výkon, ktorý mal nakrútiť kameraman Milan Matis, a potom s filmom utiecť do cudziny.
Ako sa vlastne zrodila vrcholová zostava Psotka - Demján?
V prvej bol Just a šerpský sirdar Ang Purba, ale útok zrušila snehová metelica. Potom už to bol aj boj s časom. Vybrali sme Psotku, Demjána a Šerpu Ang Ritu. Na toho sa dosť zabúda. Moja sebadôvera sa oňho dosť opierala. Nemám nič na práci, zareagoval, keď som ho oslovil. Ale vyslovil prosbu, aby sa Demján a Psotka vybrali hore o dva dni skôr. Za deň ich dostihol. Neviem, čo sa udialo na zostupe, počas ktorého Psotka zahynul, nebol som tam, ale myslel som si, že pre záchranu druha urobí Šerpa viac, ako urobil. V tom ma sklamal.
Akú má podľa vás výstup po dvoch desaťročiach hodnotu?
Za ozaj veľký výkon na Evereste by sa muselo pokladať to, čo dosiahli Just, Becík, Božík a Jaško v roku 1988, žiaľ, nezostúpili. Keby boli prežili, sú z nich štyria messnerovci. Everest je však deväťtisícovka a každý výstup naň inou, ako klasickou trasou, má svoju hodnotu. Demjánov a Psotkov navyše nekopíroval poľskú cestu, čím jeho cena stúpa. Okrem športovej hodnoty však existuje aj národná. Everest v roku 1984 sa ešte cenil ako dosiahnutie pólu.
