BRATISLAVA - Bolo pätnásteho a práve pätnásť pätnásť miestneho času. Jozef Psotka a Zoltán Demján si padli do náručia. Tak blízo k nebu, ako sa len dá. Vo výške 8848 metrov. Presne pred dvadsiatimi rokmi stáli na Mount Evereste prví dvaja Slováci.

Snívanie niekoľkých horolezeckých pokolení zavŕšilo dvojgeneračné vrcholové duo. Jeden mal nad päťdesiat, druhý ešte ani nie tridsať.

V osemdesiatom štvrtom vystúpili Česi a Slováci na štyri zo štrnástich osemtisícoviek. Slávnejší bol iba osemdesiaty ôsmy, keď ich len Slováci zdolali päť. Ale aj najsmutnejší. Štyria sa z Himalájí domov nevrátili.

Slovak of Czechoslovakia

Everest je jeden z najškaredších kopcov, tvrdí väčšina horolezcov. Obluda. Mágia Everestu je v jeho výške. "Ak sa vraví, že výstup na osemtisícovku sa skladá z deviatich dielov utrpenia a jedného dielu radosti, tak v jeho prípade je pomer možno až 9,9 ku 0,1," odhaduje Zoltán Demján, ktorý dnes šéfuje dozornej rade akciovej spoločnosti Holcim Slovensko a dvadsiatiny výstupu na Everest oslavuje na trekingu v Himalájach. "Everest už totiž nie je osem-, ale deväťtisícovka."

Odjakživa vzbudzoval rešpekt, zrkadliaci sa aj v názvoch. Pragmatický je iba ten, ktorý nesie meno šéfa objaviteľskej geografickej inštitúcie Sira Georgea Everesta. Tibeťania mu vravia Čomolungma - Bohyňa Matka Zeme. Nepálci zasa Sagarmatha - Bohyňa nebies.

Práve Sagarmathu si vybrala do názvu slovenská expedícia spred dvadsiatich rokov. Aj preto, že okrem horolezeckého cieľa mala aj iné poslanie - vedecká časť výpravy skúmala pomery v rovnomennom národnom parku. "Nepálske ministerstvo turistiky ju evidovalo ako Slovak Himalayan expedition of Czechoslovakia, ale oficiálny názov znel Himaláje '84 Sagarmatha," vysvetľuje jej vedúci František Kele.

O 10 rokov odložený Everest

Keď v päťdesiatom treťom šerpský vodca Tenzing s pokorou zašepkal svoje vďakyvzdanie vrchu "Tudžiče, Čomolungma" a dojato objal Novozélanďana Hillaryho, slovenským horolezcom sa o Himalájach iba snívalo. "Správy stamodtiaľ nám pripadali ako z inej planéty," priznáva Kele.

Ani nie o dve desaťročia však stáli na prvej osemtisícovke - Ivan Fiala a Michal Orolin na Nanga Parbate. Na ceste domov expedícia Ivana Gálfyho narazila v Islamabade na krajanov, ktorí sa vracali z Káthmándú s prísľubom povolenia na výstup na Everest na rok 1974.

"Napokon sme však Everest doma nepresadili a šli sme do Hindúkušu," konštatuje Kele, ktorý sa ako šéf Sekcie pre výskum vysokých pohorí Slovenskej akadémie vied kvôli "permitu" trmácal do južnej Ázie v tisícdvestotrojke s Jaroslavom Oršulom a vtedajším šéfom slovenského horolezeckého zväzu Tiborom Šurkom.

Náš variant poľskej cesty

Everest prišiel na rad až v osemdesiatom štvrtom. Ivan Fiala ako horolezecký vedúci expedície vypracoval plán prvého opakovania ťažkého, len dva roky starého sovietskeho prvovýstupu pilierom juhozápadnej steny. V základnom tábore si však väčšina presadila opakovanie o čosi ľahšej poľskej cesty juhozápadným hrebeňom. "Zapôsobil strach," skonštatoval Fiala a rezignoval na funkciu. Nahradil ho jeho partner z vrcholu Nanga Parbatu Michal Orolin, ale toho čoskoro chytili zdravotné problémy a všetko ostalo na Kelem.

Zoltán Demján prežil v tom roku v Himalájach sedem mesiacov a vystúpil na dve osemtisícovky. Aj na Everest. Naň evidujú historici pätnásť ciest. Podľa Demjána by mali aj šestnástu:

"Poliaci v roku 1980 vystupovali južným pilierom, ale asi v osemtisícoch metroch zišli na východ, kým my sme o štyri roky neskôr spolu s Juzekom Psotkom a Angom Ritom šli po hrane piliera ešte ďalších šesťsto výškových metrov."

Tragédie na zostupe

Na vrchole stál aj "Juzek" Psotka, v tom čase ako päťdesiatnik vôbec najstarší horolezec, ktorý vystúpil na najvyšší vrch sveta. Legenda, titan, osobnosť, ktorý sa na ňu nehral. Žiaľ, dolu už nezišiel.

"Všetci sme zostupovali na doraz," priznáva Demján, ktorého Psotka poslal dopredu kliesniť cestu.

Juzek už dolu nezišiel. Žiadna horolezcova smrť sa tak dlho nepretriasala ako jeho. Zvlášť jeho sestry, na rozdiel od brata, sa s ňou nevedeli zmieriť. "Päť rokov som mal na krku obvinenie z podielu na tom, že zomrel," trpko konštatuje šéf výpravy.

"Juzekovi sa výstupom na Everest naplnila posledná veľká horolezecká túžba. Na spiatočnej ceste zrejme už o život nebojoval tak húževnato, ako by bojoval ten, kto v každom prípade chce zostúpiť," myslí si s odstupom dvoch desaťročí Demján, jeho partner z everestského vrcholu. "Čím viac sa blížim k veku, ktorý mal vtedy on, tým sa viem lepšie vžiť do jeho myslenia."

Keď Demjána predčasom nominovali medzi kandidátov na slovenského športovca storočia, poznamenal: "Beriem to ako poctu aj Juzekovi. Nebyť neho a Everestu, dokopy nikto o mne nevie."

Everest je pre slovenské horolezectvo osudový vrch. V osemdesiatom ôsmom pod ním ostali štyria z jeho mladej ambicióznej generácie: Dušan Becík, Peter Božik, Jaroslav Jaško, Jozef Just. Alpským štýlom prešli kľúčové nástrahy superťažkej Boningtonovej cesty, ale tá ich tak vyčerpala, že traja z nich sa už potom ani nepokúsili o hlavný vrchol a z južného sa pobrali dolu. Just naň došiel, ale aj on napokon skončil kdesi na pol ceste k životu.

Primáty najvyššieho vrchu sveta

Prví muži - 1953: Novozélanďan Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norkej

Prvá žena - 1975: Japonka Junko Tabeiová

Prvý černoch - 2003: juhoafrický občan svazijského pôvodu Sibusiso Vilane

Prví bez kyslíka - 1978: Rakúšan Peter Habeler a Talian Reinhlod Messner (zo žien v r. 1988 Novozélanďanka Lydia Bradeyová)

Prví v zime - 1980: Poliaci Lerszek Cichy a Krzystof Wielicki

Prvé sólo - 1980: Talian Reinhold Messner

Najmladší - 2003: Šerpa Temba Čeri (15 rokov a 18 dní)

Najstarší - 2002: Japonec Jočiro Miura (70 rokov a 222 dní)

Najrýchlejší - 2004: Šerpa Pemba Dorje (8 hodín, 10 minút)

Rekordér v počte výstupov: Apa Šerpu, trinásťkrát

Rekordný deň v počte výstupov - 22. mája 2003: na vrchole bolo 109 ľudí

Slováci na Mount Evereste